Už som zúfalá

zufalamatka- a preco nesuhlasis s hospitalizaciou?? Ved tam jej pomozu, bude jej lepsie a skolu zvladne, ved bude mat iba skusky, to sa moze ucit aj v nemocnici, keby aj nie, tak moze poziadat o neskorsi termin kym sa da dokopy.... mne to len tak pride, ze ty to beries uplne v poriadku, silou mocou jej chces pomoct, ale pritom jej vobec nepomahas.... urcite hospitalizacia, uz len to, ze ma depresivne myslienky na samovrazdu atd, to nie je sranda, treba ju dat do nemocnice nech je aj pod kontrolou, ja nechcem strasit, ale ak sa k tomuto budes takto staviat, tak jej nepomozes nijak a ktovie co sa jej v hlave premelie a moze si ublizit.... to je bohuzial depresia, ked nou trpi, urcite nesranduje, tak to berte ako vaznu vec a nie ako ked si zdrave dieta vymysli ze ho boli hrdlo ked nechce ist do skoly.....

Naposledy sme pri psychiatrovi boli pred dvoma týždňami, vtedy jej navrhol hospitalizáciu alebo zmenu liekov s tým, že príde o 3 týždne znova na kontrolu (takže tam ideme na druhý týždeň), s tým, že keď sa to nezlepší, najlepšie by bolo ostať v nemocnici.

Ale keď, do konca roka sú už len 4 mesiace , mohla by to zvládnuť. Potom bude mať od školy navždy pokoj.
Čo sa týka toho študovania potom. Zle som sa vyjadrila. Chodí na stredné odborné učilište, nie maturitný odbor. Kde bude mať v budúcnosti študovať 3. ročný odbor (neviem, či sa bude dať 4. ročný) ? To jej život len sťaží. Určite nesúhlasím s hospitalizáciou a okrem nej jej neviem ako pomôcť.

Je to Vaša dcéra, takže by ste mali urobiť pre ňu maximum ako sa len dá. Nechcem nič písať ale viete chodí to aj tak, že človek nespraví maximum pre svoje dieťa aj keď vidí ako trpí, trápi sa a jedného dňa keď si zoberie život si bude ten človek vyčítať, že nespravil maximum preto aby sa z toho jeho dieťa dostalo.

Musíte ju donútiť k tomu aby Vám dcéra povedala úplne všetko čo ju trápi. Pýtajte si rady od svojej rodiny, kamarátov alebo sa poradte ešte aj s inými psychológmi alebo ju jednoducho dajte niekde na liečenie aj proti jej vôli. Teraz to môže vidieť ako hrozbu ale niekedy v budúcnosti za to môže byť šťastná, že sa tam dostala a že jej vedeli pomôcť.

Človek keď má depresie a cíti sa zle a úzkostlivo, tak vidí celý svet tou horšou stránkou a veľakrát si nechce dať povedať ani neprijíma rady od ostatných. Ja sa teraz tiež na moju minulosť pozerám inak. Teraz si poviem ako ma mohlo rozhodiť pár blbcov v triede, ktorí mi spôsobili psychické problémy.

Mám síce len 24 rokov a moje rady sú možno nedostatočné k vyriešeniu problému Vašej dcéry ale spravte pre ňu maximum.

zufalamatka - ak psychiater navrhol hospitalizaciu, tak nie je o com..ako jej inak chces pomoct? Jedine takto, ze jej povies ze ist si polezat do nemocnice je najlepsie pre nu momentalne, obzvlast ak mysli na samovrazdu a samoublizovanie, asi to nie je len tak, depresia nie je sranda, nechapem ako to mozes tak brat hlavne ak je to tvoja dcera.... inak jej nie je pomoci, este ktomu ked nechce ani do skoly ist, tak treba to riesit cez lekara, ved ospravedlnovat jej to vkuse nemozes.... tak jej navrhni nech ide na hospitalizaciu a snaz sa ju pochopit, to jej najviac pomoze, ale dost blbe je to, ze nemozes za nu rozhodnut, kedze je dospela, musi sa rozhodnut sama na hospitalizaciu kedze to psychiater iba navrhol.....

Ja súhlasím, najprv treba riešiť zdravie, aj keď sa myslí mentálne a až potom riešiť školu a zameškávanie. Keby mala zlomené nohy tak ju asi nenútiš chodiť do školy.

Že si myslite že to nie je vážny dôvod ? Je to veľmi vážne práveže .. Ako som sa vás už opýtal , je vám prednejšia dcéra alebo jej škola ?

Keď sa do nej neviete vcítiť tak k nej budte aspoň milá a nápomocná. Najradšej by som si s ňou prehovoril sám keď nechce ísť k psychológovi , psychiatri , hah , nadopovať len liekmi to áno ale problem nevyriešia...

To, že nechodí do školy je podľa mňa najmenší problém, ktorý by ste mala riešiť. V prvom rade je treba riešiť jej silnú depresiu a myšlienky na samovraždu. Ak jej lekár navrhol hospitalizáciu, v takomto stave by tam mala ísť. Škola sa dá dokončiť vždy, ale život sa vrátiť naspäť nedá.

Ale ako jej mám pomôcť s depresiou ? Vôbec sa do nej neviem vžiť, neviem, čo prežíva. Dnes sme sa rozprávali, zdôverila sa mi, že má strašne silné depresie, ktoré jej zabraňujú chodiť do školy. Ja si ale nemyslím, že je to až taký vážny dôvod.
Povedala mi, že mi to nechcela povedať, lebo neviem, ako sa cíti. Spomínala niečo v tom zmysle, že je to až také silné, že nemyslí na budúcnosť. Je tak zaslepená zlými myšlienkami, že stratila chuť do života a nestará sa o budúcnosť. Hovorila, že to nie je len tak, povedať si, že ,,to prežijem, bude to dobré" (to bola jedna z mojích rád). Dokonca jej naposledy psychiater navrhol hospitalizáciu. Čítala som papier, čo psychiater písal o poslednej návšteve a videla som tam slovo "suicídne myšlienky". Dosť ma to zaskočilo.

Čo mám robiť ? K psychológovi ísť nechce. Ja už neviem. Neviem, ako jej pomôcť, pretože to nezažívam a neviem, čo by ju pohlo, aby chodila do školy. Ja myslím len na to, čo zajtra pôjde do školy, a či ju vôbec skončí.

Ja som mal podobný problém na strednej škole. Prvý ročník prešiel ako voda a všetko sa zdalo byť super. Od druhého ročníka mi začali niektorí spolužiaci robiť peklo zo života. Nebolo to až tak zlé no každý máme inú povahu. Jednoducho sa mi začali do tváre smiať a taktiež sa k ním pridala aj jedna či dve triedy. Neviem čo proti mne mali ale moje sebavedomie kleslo zo 100 na úplnú 0.

Už som len čakal, aby som zo školy vypadol a mal konečne pokoj. Nedokázal som sa pozrieť na ľudí okolo seba, pretože už som bol tak psychicky zničený, že som si myslel, že každý sa na mňa pozerá a vysmieva sa mi do tváre. Taktiež, keď som bol v miestnosti, kde je veľa ľudí mi tak rýchlo bilo srdce, že som bol dvakrát na kardiu či ho nemám choré. Všetko to bolo samozrejme spôsobené zo stresov.

Taktiež som opustil po krátkom čase aj priateľku, aby sa jej nikto nesmial, že chodí so mnou. Aj ja som chodieval poza školu len preto, aby som nemusel zase znášať ten posmech počas školského dňa. Mal som ale to šťastie, že na školu chodil aj spolužiak zo základnej, ktorí tiež rád chodieval poza školu, takže som väčšinou išiel s ním. Po škole som mal taktiež ešte možno rok tieto stavy ale jedného dňa som si povedal DOSŤ !!!!!

Uvedomil som si, že takto to jednoducho ďalej nejde. Že nejde život žiť v strachu, pretože to bude stále len horšie a horšie. Vždy, keď som sa chcel cítiť lepšie som si zakaždým povedal tieto dve vety.

"V strachu sa nedá žiť" a "Život je príliš krátky nato, aby som riešil každý deň nepodstatné veci".

Začal som svoj život meniť a dnes je zo mňa iný človek. Chcel som radikálne zmeny, takže som zmenil účes, typ obliekania, nechal som sa trošku zarásť a taktiež som zmenil postoj k životu. Dnes sa mi do očí môže smiať aj 5 ľudí naraz a so mnou by to ani nepohlo. Moje sebavedomie sa zase raz vrátilo z absolútnej 0 na 100.

A cez všetko som sa dostal vlastnou pomocou, pretože som nikdy nepovedal mame aké mám problémy a vždy keď som chcel ostať doma len preto, aby som nešiel do školy som si vymýšľal choroby a potom ma mala mama so sestrou za hypochondra a už to prišlo do takého stavu, že mi naozaj začalo vkuse niečo byť. Raz ma bolelo toto potom tamto a zase toto a chodil som vkuse ku doktorom, pretože som mal pocit, že mi niečo je.

Dnes sa píše rok 2018 a ako som spomínal je zo mňa iný človek. Z týchto depresií som sa dostal už tak rok dva do zadu a som šťastný, že som to zvládol a úplne sám.

Tiež mi to príde zaujímavé, že 19 ročná a už berie antidepresíva. Mňa by zaujímal dôvod prečo ich začala brať. A depresia nie je primitívnosť, to si musíte ako matka svojej dcéry uvedomiť, lebo takýto postoj nie je správny, možno preto sa vám dcéra nechce zdôveriť so svojimi problémami. Vždy treba hľadať dôvod prečo to tak je a vyriešiť ho, lebo to bude ešte horšie. Ja som tiež za psychológa, ale skúste jej byť oporou, keď tak ísť s ňou ak bude chcieť, ale určite nie nasilu ju tam ťahať. Ak nechce, tak nech nejde, ale potom už zaujmite postoj, že z vašej strany tam bola ochota pomocť, ale keď ona nespolupracuje tak jej už nedokážete pomôcť. Možno sa to v nej zlomí a pochopí, že ide sama proti sebe a potom aj sama spraví nejaké rozhodnutie, aby sa mala lepšie myslím po psych. stránke. Pevné nervy hlavne, ale nikdy nebudte voči nej neochotná a neberte to na ľahkú váhu.