Dobre, že na to v tejto téme poukazujeme. Iste, každý z nás poznal človeka, ktorý neoplýval krásou, ale svojm charakterom, humorom, povahou sme sa pri ňom cítili dobre, šťastné, obľúbili sme si ho, či dokonca sa do nich aj zamilovali. Ale keď niekomu raz osud nerozdal šťastné karty, môžeme byť akokoľvek dobrými ľuďmi, ale pokiaľ sme pre druhých fyzicky odpudzujúci (opäť podotýkam, nie vlastnou vinou), málokedy sa nám splnia naše potreby. anjelik, ruku na srdce, bol by si schopný milovať zohaveného človeka s jazvami, popáleninami? Od takých, žiaľ, ľudia odvracajú pohľad a nechcú mať s nimi nič spoločné, lebo sú vraj iní. Nemajú priestor ani možnosti prejaviť svoj charakter, lebo drvivá väčšina im nedá šancu. Veď niekedy sa ešte aj vlastná rodina od takých ľudí odstrihne. A ak s nimi nadviažeme kontakt, tak sa na nás upnú z dôvodu, že boli nesmierne dlho sami.
Zdôrazňujem, že nič proti takým ľuďom nemám. Len v poslednom čase nad tým veľmi často rozmýšľam, stačí sa mi prejsť po nákupnom centre a vidím ten nastavený ideál krásy dnešnej spoločnosti. A myslím, že to cítime a vnímame akosi podvedome drvivá väčšina z nás. Veď už len to ako hysterčíme, keď máme náhodou zlý účes. :D Len aby sme nevyčnievali z davu nejakou nedokonalosťou.
A pritom by tí ľuďia mohli druhým tak veľa ponúknuť. Ako píše anjelik, byť oporou, vrúcne milovať, dovoliť im byť samými sebou. Žiaľ, tých druhých môže ľahko odradiť rad chýbajúcich zubov, či zohavené telo...