On je úspešný a ja nie. Strácam pri ňom sebavedomie.

Chcem poprosiť o radu. S mojím priateľom som už 9 rokov. Náš vzťah sa nikam neposúva. Niekoľkokrát sme sa už rozišli, ale nakoniec som sa k nemu vždy vrátila. Hlavný dôvod je taký, že vlastne nemám kam ísť. S rodičmi to nefunguje a súrodencov nemám. Okrem toho momentálne nepracujem a neviem si ani nájsť prácu. Už som z toho frustrovaná, začínam mať obavy či vôbec sa ešte dokážem zaradiť do spoločnosti. Už to prerastá až do strachu z ľudí.Niekedy mám také stavy, že by som najradšej všetko ukončila. Môj priateľ je veľmi majetnícky, dáva mi najavo, že on je ten, kto všetko zvláda a ja som chuderka, ktorá sa bez neho nedokáže postaviť na nohy. Pritom keď som od neho odišla vždy ma prosil aby som sa vrátila. Správa sa ku mne ako k dieťaťu ktoré ho musí poslúchať, lebo len jemu za všetko vďačí. Je pravda, že som od neho veľmi závislá. Počas nášho vzťahu som postupne prišla o všetky priateľky, vlastne jediný človek s ktorým sa stýkam je on. Vie o mne úplne všetko. Všetko mu hovorím, aj keby som nechcela, dokáže sa tváriť tak, že to zo mňa vytiahne. Vraj je to pre moje dobro, aby som neurobila nejakú hlúposť. Niekedy tomu verím, ale sú aj chvíle, kedy mám pocit, že toto nie je normálny vzťah, že by sme si mali byť rovnocenný. Nie tak, že on je chlap a ja som jeho poslušné dievčatko o ktoré sa musí starať a ktoré mu musí zobať z ruky. Veľa vecí mu na mne prekáža, ale keď sa chcem osamostatniť, nikdy ma nepodporí. Hovorí to len rečami, v skutočnosti ako keby mu vyhovovalo, že som doma a stále jemu k dispozícii. Chcel by aby som zarábala peniaze, aby nemusel všetko ťahať iba on, ale najradšej by mi diktoval aj akú prácu mám robiť. Ak by napr. okolo mňa mali byť iný muži, tak to už neschvaľuje. Občas ma vezme do spoločnosti a veľmi si potrpí na tom, aby som bola tip-top oblečená a namaľovaná. Akoby sa so mnou chcel len chváliť. Pritom mi nedovolí veľmi nič hovoriť, vraj aby som nepovedala nejakú hlúposť za ktorú by sa hanbil. Mám niekedy dojem, že ma pokladá za hlúpu.
Neviem čo mám robiť. Necítim sa v tomto vzťahu slobodne ale bojím sa odísť lebo bez práce nemám kde bývať a nemala by som ani čo jesť. Lebo toto všetko platí on. Uvedomujem si, že mu mám byť za čo vďačná a keby som od neho odišla, určite by to považoval za nevďak. Ale ja sa cítim ako v klietke. Stratila som pri ňom všetko sebavedomie. Neviem sa postaviť na vlastné nohy a nemám odvahu od neho ani odísť, lebo nemám kam. Stratila som úplne schopnosť konať. Netuším čo bude ďalej a bojím sa budúcnosti. Neviem si predstaviť, že by som s ním mala ostať do konca života, to by bolo hrozné.Ale sú chvíle, keď verím tomu, že on je môj najlepší priateľ. Potom zase sa desím toho, že by som s ním mala byť ešte ďalšie roky. Stále nad tým rozmýšľam a rozoberám to. Ako každý človek aj ja potrebujem blízku dušu a niekedy verím tomu, že tým blízkym človekom je on, lebo on vie o mne úplne všetko. Ale v inej chvíli sa ho bojím a chcem od neho utiecť. Len neviem, či by mi to dovolil.
Je to normálne? Nevyznám sa v tom. A neviem, či som to aj zrozumiteľne opísala, som zo všetkého zmätená.