Chcem poprosiť o radu. S mojím priateľom som už 9 rokov. Náš vzťah sa nikam neposúva. Niekoľkokrát sme sa už rozišli, ale nakoniec som sa k nemu vždy vrátila. Hlavný dôvod je taký, že vlastne nemám kam ísť. S rodičmi to nefunguje a súrodencov nemám. Okrem toho momentálne nepracujem a neviem si ani nájsť prácu. Už som z toho frustrovaná, začínam mať obavy či vôbec sa ešte dokážem zaradiť do spoločnosti. Už to prerastá až do strachu z ľudí.Niekedy mám také stavy, že by som najradšej všetko ukončila. Môj priateľ je veľmi majetnícky, dáva mi najavo, že on je ten, kto všetko zvláda a ja som chuderka, ktorá sa bez neho nedokáže postaviť na nohy. Pritom keď som od neho odišla vždy ma prosil aby som sa vrátila. Správa sa ku mne ako k dieťaťu ktoré ho musí poslúchať, lebo len jemu za všetko vďačí. Je pravda, že som od neho veľmi závislá. Počas nášho vzťahu som postupne prišla o všetky priateľky, vlastne jediný človek s ktorým sa stýkam je on. Vie o mne úplne všetko. Všetko mu hovorím, aj keby som nechcela, dokáže sa tváriť tak, že to zo mňa vytiahne. Vraj je to pre moje dobro, aby som neurobila nejakú hlúposť. Niekedy tomu verím, ale sú aj chvíle, kedy mám pocit, že toto nie je normálny vzťah, že by sme si mali byť rovnocenný. Nie tak, že on je chlap a ja som jeho poslušné dievčatko o ktoré sa musí starať a ktoré mu musí zobať z ruky. Veľa vecí mu na mne prekáža, ale keď sa chcem osamostatniť, nikdy ma nepodporí. Hovorí to len rečami, v skutočnosti ako keby mu vyhovovalo, že som doma a stále jemu k dispozícii. Chcel by aby som zarábala peniaze, aby nemusel všetko ťahať iba on, ale najradšej by mi diktoval aj akú prácu mám robiť. Ak by napr. okolo mňa mali byť iný muži, tak to už neschvaľuje. Občas ma vezme do spoločnosti a veľmi si potrpí na tom, aby som bola tip-top oblečená a namaľovaná. Akoby sa so mnou chcel len chváliť. Pritom mi nedovolí veľmi nič hovoriť, vraj aby som nepovedala nejakú hlúposť za ktorú by sa hanbil. Mám niekedy dojem, že ma pokladá za hlúpu.
Neviem čo mám robiť. Necítim sa v tomto vzťahu slobodne ale bojím sa odísť lebo bez práce nemám kde bývať a nemala by som ani čo jesť. Lebo toto všetko platí on. Uvedomujem si, že mu mám byť za čo vďačná a keby som od neho odišla, určite by to považoval za nevďak. Ale ja sa cítim ako v klietke. Stratila som pri ňom všetko sebavedomie. Neviem sa postaviť na vlastné nohy a nemám odvahu od neho ani odísť, lebo nemám kam. Stratila som úplne schopnosť konať. Netuším čo bude ďalej a bojím sa budúcnosti. Neviem si predstaviť, že by som s ním mala ostať do konca života, to by bolo hrozné.Ale sú chvíle, keď verím tomu, že on je môj najlepší priateľ. Potom zase sa desím toho, že by som s ním mala byť ešte ďalšie roky. Stále nad tým rozmýšľam a rozoberám to. Ako každý človek aj ja potrebujem blízku dušu a niekedy verím tomu, že tým blízkym človekom je on, lebo on vie o mne úplne všetko. Ale v inej chvíli sa ho bojím a chcem od neho utiecť. Len neviem, či by mi to dovolil.
Je to normálne? Nevyznám sa v tom. A neviem, či som to aj zrozumiteľne opísala, som zo všetkého zmätená.
On je úspešný a ja nie. Strácam pri ňom sebavedomie.
On je odo mňa o 12 rokov starší, chodím s ním už od mojich 14 rokov. Viem že je to skoro ale ja som doma nikdy nemala podporu, rodičia len z roboty do roboty a ja sama doma. Keď sa objavil tak mi nahradil aj otca aj mamu. Tak som sa zo začiatku veľmi tešila že niekomu na mne záleží. S kým chodil predo mnou som nevedela, nikdy mi o tom nehovoril. A tá kamoška mi povedala, že mal známosť s jej známou a tá sa ho vraj ledva zbavila, vraj ju prenasledoval až pred ním odišla pracovať do zahraničia. Ale neviem či je to pravda, možno to bolo zveličené. Ja som tú jeho známosť nepoznala, neviem kto to je ani čo je s ňou. Ťažko sa mi v tom orientuje keď neviem kto hovorí pravdu a kto si vymýšľa. Ani to nemám ako zistiť, nepoznám jeho priateľov ani kolegov. Jeho rodičia sú ku mne dobrý, chceli by aby sme sa zosobášili a mali deti, ale z toho mám strach.
Angel-demon, neviem či si mala niekedy úzkosti alebo depresie. Ale ja to mávam. Už som pracovala a veľmi tvrdo aj som zarábala. Ale firma skrachovala a všetci sme skončili na ulici. Skončila som VŠ a dokonca som brigádovala aj popri štúdiu. Určite nie som lenivá, rada by som si našla prácu, ale už si skoro vôbec neverím. Keď mám ísť na pohovor úplne sa rozklepem a celú noc predtým nespím. Proste si neverím. To sa dá ťažko vysvetliť človeku ktorý to nezažil. Niekedy sa až rozplačem od bezmocnosti.
Co ti ta kamaratka na neho povedala, ze ta to tak vystrasilo?
Raz som sa s jednou kamarátkou o ňom rozprávala. Bolo to asi pred štyrmi rokmi. Ona ma dosť vystrašila. Vedela o ňom nejaké veci a podľa nej som sa mala okamžite zbaliť a odísť od neho. Ja som sa ho potom doma na to pýtala či je to pravda čo ona hovorila a on sa strašne naštval. Do telefónu jej vynadal a ona sa už potom so mnou nechcela stretnúť že s ním nechce nič mať. Takže vlastne už ani nemám za kým ísť. Ale ja som si ani sama neni istá či je on taký zlý a či je pravda čo ona o ňom povedala. Niekedy mám pocit, že pre mňa robí prvé posledné. Určite ma nebije, len nechápem prečo sa pri ňom cítim tak neslobodne. Všetko mu hovorím, lebo sa až bojím niečo mu nepovedať. Pripadá mi to, že by to voči nemu nebolo úprimné keby som mu niečo tajila. Ale to je asi správne, veď človek by nemal mať tajnosti pred človekom, s ktorým žije, nie?
Angel-Demon. Vies ze ta mam rada. Ale toto je pripad, kde treba zvolit iny pristup
Kruh. Rodicov zatial z tohto vynechaj....
Skus toho psychologa, nejaku priatelku kamosku - cloveka, komu mozes verit a doverujes mu (nie z okruhu vasich spolocnych znamych. Nech je to niekto z tvojej minulosti. Nie z jeho a vasej).
9 rokov??!! a ty mas kolko rokov... že nemáš nič... si leniva nechce sa ti pracovať.. čo robíš cele dni kym je on v práci..?? spíš ?? alebo čo..?
ja si to teda neviem predstaviť...ja som hned po strednej nasla pracu, v 22 som si kupila byt, na nikom nie om zavisla... zivim sa sama...
tebe čo bráni...:??? jedine tvoja lenivosť! a ked si od neho odisla žila si kde??? chod tam... chod k rodicom... hlavne si najdi prácu... a neojebavaj ze práca nie je.. ja si najdem novu prácu do 2 dní!
su aj zamestnania kde ti zabezpečia byvanie, tak si otvor profesiu.sk a hladaj robotu.. darebáčka!
Veď ja som už párkrát mame naznačila že je iný ako sa tvári pred nimi, ale je to zbytočné. Rodičia ma nikdy nepodporili. Každý si myslí že keď som jedináčik tak v nich mám oporu, ale nie je to tak. Okrem toho sú moji rodičia dosť jednoduchý. Takýmito vecami sa vôbec nezaoberajú.
Odry. Nie je to tak jednoduche. Takyto ludia si vsade buduju skvely image. Sam vidis co pise autorka temy. Jej rodicia ho maju temer za Pana Bozskeho. Lebo oni jeho skutocnu tvat nepoznaju. To pozna len ona. On sa pred nimi ako aj ostatnymi prezentuje v tom najlepsom svetle ako Pan dokonaly.
Autorka temy. Viem, ze to mas tazke. Ale skus sa v niecom najst - zaluba konicek aktivity praca. Vyskusaj pre zaciatok si najst daku brigadu pracu aspon na par hodin. Pre zaciatok. Pomaly. Krok za krokom. Nedavaj si velke ciele. Mozno v case, kym je on v praci. Vyskusaj zajst za psychologom (len sa porozpravat ako clovek s clovekom). Byvaju aj rozne anonymne stretnutia (hl.krajske mesta). Skus oslovit niekoho z tvojho okruhu kamaratok priateliek z minulosti ci detstva.
Vies. Niekedy je fyz.nasilie "lepsie" nez psych.nasilie. Facky kopance ai prebolia. Boli to iba v ten moment chvilu hodiny. A mozno dalsie dni by ti to pripominali uz len modriny. No psych.atakovanie je zakernejsie vychcanejsie a bolestnejsie. Boli z neho vsetko. Telo. Dusa. Cely clovek.
