Chcem poprosiť o radu. S mojím priateľom som už 9 rokov. Náš vzťah sa nikam neposúva. Niekoľkokrát sme sa už rozišli, ale nakoniec som sa k nemu vždy vrátila. Hlavný dôvod je taký, že vlastne nemám kam ísť. S rodičmi to nefunguje a súrodencov nemám. Okrem toho momentálne nepracujem a neviem si ani nájsť prácu. Už som z toho frustrovaná, začínam mať obavy či vôbec sa ešte dokážem zaradiť do spoločnosti. Už to prerastá až do strachu z ľudí.Niekedy mám také stavy, že by som najradšej všetko ukončila. Môj priateľ je veľmi majetnícky, dáva mi najavo, že on je ten, kto všetko zvláda a ja som chuderka, ktorá sa bez neho nedokáže postaviť na nohy. Pritom keď som od neho odišla vždy ma prosil aby som sa vrátila. Správa sa ku mne ako k dieťaťu ktoré ho musí poslúchať, lebo len jemu za všetko vďačí. Je pravda, že som od neho veľmi závislá. Počas nášho vzťahu som postupne prišla o všetky priateľky, vlastne jediný človek s ktorým sa stýkam je on. Vie o mne úplne všetko. Všetko mu hovorím, aj keby som nechcela, dokáže sa tváriť tak, že to zo mňa vytiahne. Vraj je to pre moje dobro, aby som neurobila nejakú hlúposť. Niekedy tomu verím, ale sú aj chvíle, kedy mám pocit, že toto nie je normálny vzťah, že by sme si mali byť rovnocenný. Nie tak, že on je chlap a ja som jeho poslušné dievčatko o ktoré sa musí starať a ktoré mu musí zobať z ruky. Veľa vecí mu na mne prekáža, ale keď sa chcem osamostatniť, nikdy ma nepodporí. Hovorí to len rečami, v skutočnosti ako keby mu vyhovovalo, že som doma a stále jemu k dispozícii. Chcel by aby som zarábala peniaze, aby nemusel všetko ťahať iba on, ale najradšej by mi diktoval aj akú prácu mám robiť. Ak by napr. okolo mňa mali byť iný muži, tak to už neschvaľuje. Občas ma vezme do spoločnosti a veľmi si potrpí na tom, aby som bola tip-top oblečená a namaľovaná. Akoby sa so mnou chcel len chváliť. Pritom mi nedovolí veľmi nič hovoriť, vraj aby som nepovedala nejakú hlúposť za ktorú by sa hanbil. Mám niekedy dojem, že ma pokladá za hlúpu.
Neviem čo mám robiť. Necítim sa v tomto vzťahu slobodne ale bojím sa odísť lebo bez práce nemám kde bývať a nemala by som ani čo jesť. Lebo toto všetko platí on. Uvedomujem si, že mu mám byť za čo vďačná a keby som od neho odišla, určite by to považoval za nevďak. Ale ja sa cítim ako v klietke. Stratila som pri ňom všetko sebavedomie. Neviem sa postaviť na vlastné nohy a nemám odvahu od neho ani odísť, lebo nemám kam. Stratila som úplne schopnosť konať. Netuším čo bude ďalej a bojím sa budúcnosti. Neviem si predstaviť, že by som s ním mala ostať do konca života, to by bolo hrozné.Ale sú chvíle, keď verím tomu, že on je môj najlepší priateľ. Potom zase sa desím toho, že by som s ním mala byť ešte ďalšie roky. Stále nad tým rozmýšľam a rozoberám to. Ako každý človek aj ja potrebujem blízku dušu a niekedy verím tomu, že tým blízkym človekom je on, lebo on vie o mne úplne všetko. Ale v inej chvíli sa ho bojím a chcem od neho utiecť. Len neviem, či by mi to dovolil.
Je to normálne? Nevyznám sa v tom. A neviem, či som to aj zrozumiteľne opísala, som zo všetkého zmätená.
On je úspešný a ja nie. Strácam pri ňom sebavedomie.
ludia niektory ktory tu pisete je vidno ze nemate vobec potuchy co je to socialna fobia alebo uzkosti. to nie je o tom ze vstat a vschopit sa, to neni o pevnej voli. to je chemia vazeny! ked mozog nefunguje ako ma tak si clovek moze sto krat hovorit ze ide do roboty, jednoducho to nejde. ved hadam viete ze su aj psychicke choroby nielen telesne, ci nie? ved sa to tu rozobera kolko rokov na mnohych temach. to nie je vyplakavanie, to je realita. ludia chcu, ale proste mozog ich zradi. o tom to je.
ano, treba ist k odbornikovi ale zase ani to neni take jednoduche. prva psychologicka ma poslala k psychiatrovi. tak som isla. jasne, okamzite lieky. z tych sa mi za par mesiacov poserkala pecen, potom mi menil stale nove a nove az som uz ani nevladala vstat z postele. potom som si povedala ze teda skusim bez liekov psychoterapiu. isla som k dalsiemu psychologovi. bola som u neho styri razy ked som si uvedomila, ze vlastne on vobec nechape o com ja hovorim. jasne, ved to nikdy nezazil tie rady boli take ucebnicove priklady a mne celkom nanic.
potom som bola uz uplne na dne myslela som ze to vzdam a je koniec, tie stavy nikomu neprajem. doma rodicia nechapali, tiez to nikdy nezazili tak stale reci preber sa, pozri ako je vonku krasne, coho sa bojis a bla-bla. len som stale plakala od zufalstva. potom som tu nasla referencie na jednu psychologicku, vlastne mama ma tam donutila ist aj isla so mnou lebo ja som uz nevladala. tak konecne som videla ze niekto vie o com hovorim ze ma chape. lenze na druhej strane bola aj strasne ostra vyklopila na mna na rovinu co sa deje a co s tym. na to som asi nebola pripravena aj ked mama ju strasne chvalila ze vie o com hovori a ze to ma hlavu a patu. ja som ale po tom prvom stretnuti k nej uz nechcela ist ze skusim sama. nejako mi vtedy nesedelo co mi povedala pretoze som to vsetko videla inac, tak pokrivene. asi som si aj nechcela priznat ze situacia je taka ako ju ona opisovala. co ale bolo vyborne ze matke vysvetlila moj stav a ta ma konecne zacala chapat. zas som ale bola doma pol roka a nic sa nedialo. samozrejme to uz bola aj skola v keli ani som sa na to necitila pokracovat. uz som vlastne skoro vsetko vzdala. potom sesternica mi nahodou spominala tuto psychologicku a ze som krava ked som k nej nechodila ze ona mi urcite pomoze. ale chut som nemala nejako ma to prve stretko odradilo. ale isla k nej na pohovor zase mama a ked prisla mi povedala nech to aspon skusim ze kazdy tvrdi ze je dobra a ze mi urcite pomoze. nakoniec som isla a to bol ten bod zlomu lebo odvtedy sa to proste zacalo menit k lepsiemu. fakt mi strasne pomohla a vidim to vsetko uz uplne inac ako vtedy ten prvy raz. psycholog je velmi dobra vec len clovek musi po prve natrafit na toho spravneho a po druhe nenechat sa znechutit ak to prebieha inac ako si to on predstavoval. nema vyznam ked ta psycholog ofukuje a len ti dava za pravdu a len dokola toci same jemne vety a bla-bla. je vidno ze vlastne taky ani nevie o com sa bavime. clovek si musi vypocut aj drsne veci a mat odvahu sa nad nimi zamysliet.
ja som sa ale aj liecila, len potom uz to boli mierne lieky a asi za rok som ich zacala postupne vysadzovat. nehovorim ze uz som za vodou to clovek nikdy nevie ale zacala som teraz na inej VŠ a celkom sa mi dari. ked pride nejaka ta neistota tak robim tie cviky co mi poradila psychologicka a rychlo to prejde. zatial ju mam ako taky zachranny pas, ale verim ze pride cas ked uz budem zvladat vsetko sama.
Angel,
To, ze si to dokazala ty, neznamena, ze to dokaze kazdy.
Tvoj pristup nie je spravny. Nie kazdemu facka pomoze vstat. To, ze jej das dalsiu facku, jej vstat nepomoze. Niekto potrebuje ruku, ktora mu vstat pomoze.
Pre zakladatelku,
Okrem toho, ze je to tyran, je to proste parazit. Berie ti dusevnu silu a to ta obera aj o tu fyzicku. Praca je naozaj zaklad, ktory ti pomoze postavit sa na vlastne nohy a doda aj potrebne sebavedomie pre potrebne zmeny v zivote. No s pracou je dnes tazko.
Pokial si na tom naozaj velmi zle, su centra pre tyrane zeny. Ano, aj toto je tyranie a to psychicke. Pracuje tam s tebou psycholog, ktory ti pomoze vstat.
Neodborny pristup, vid angel, ti v tejto faze, v akej sa uz nachadzas, moze len viac ublizit.
Angel Demon
Velka poklona, klobuk dole. Drzim palce do buducna a vela stastia v zivote o ktore sa len ty sama pricinujes..
Ahoj Kruh. Ak ti mozem poradit, skus v case, kym je on v praci, chodit k psychologovi. Musis zacat s tymi depresiami a uzkostami pracovat, liecit sa. Klinicky psycholog ta nasmeruje prip.aj dalej - psychiater, anonymne sedenia s inymi ludmi s podobnymi problemami. Mala by si sa dat psych.dokopy. A potom zacat riesit pracu. Mat prijem, byt sebestacna, nezavisla. Nenechaj depresie uzkosti zajst pokrocit dalej. Vyhladaj odbornu pomoc
Ahoj, Kruh,
myslela som si, že si staršia, ale Ty si vlastne veľmi mladučká baba. Ani od skončenia VŠ ešte nemáš ďaleko, tak neviem, prečo Tvoja beznádej vo vzťahu k sebe a svojim schopnostiam. Určite sa vyskúšaj zamestnať. Až potom uvidíš, ako sa k tomu postaví Tvoj partner. Z toho, čo si napísala, mám však pocit, že medzi Vami je skôr vzťah rodiča a dieťaťa ako vzťah partnerský. Keď ste sa spoznali, bola si ešte dieťa a on už dospelý chlap, ktorý bol schopný živiť nielen seba, ale aj Teba. Ako dlho už spolu bývate? Možno si na Teba nárokuje preto, lebo všetko, čo si dosiahla, si dosiahla práve vďaka nemu. V bežných rodinách je v tomto postavení rodič, ktorý chápe, že jeho dieťa sa raz osamostatní - odíde. Tvoj partner by to považoval za zradu. Ale z vďačnosti s ním celý život prežiť nemôžeš. Asi by to chcelo vážny a dlhý rozhovor medzi Vami.
KRUH
moja milá ja som bola od malička hasená ako žito, v škole šikanovana, doma si na mne psychicky narušena mater nervy vybijala, išla mi riadiť celý život... vybrala mi strednu školu, chcela mi vybrať chlapa...!!! ja som mala možnosť , mohla som sa na krk debilovi zakvačiť aby ma živil!!!!! NIE! miesto toho som radšej schvalne nespravila prijimačky na vš, na ktoru ma donutila ist mater, rychlo som sa zamestnala, brávala nadčasy, aby som tam nemusela ísť "domov" ...do 22 som stihla 2 plastiky dokopy za 100 000 SK, ktore som si našetrila SAMA! smiali sa mi v škole aj doma že ako vyzerám!!! v 22 som si zobrala hypoteku na byt, s tym že už som mala aj našetrene nejake peniaze na zariadenie bytu,... a to všetko za 3 roky!!! NEREVALA SOM DO VANKUša!!!
skoro som zomrela, "rodičom" to bolo fuk.. ešte v čase ked som u nich byvala,.. čím som sa len utvrdila, že na čo si najebali deti ked ich nechcu.. neudržujem s nimi kontakt.. su to cudzi ludia,... ked mam nejaky problem musim si pomocť sama!!! a poradím si...
NEREVEM DO VANKÚŠA !!!
POINTA??
nepomože ti nikto!! sama si musíš pomôcť !
a ako som písala , robila som v samsungu, ty nemáš nič, takže tych 500€ za 8hodinove zmeny ranné, by boli IBA tvoje! kazdy tyzden stravne listky , za to by si si kupila jesť, 100€ by ti stačilo minuť mesačne... 400 by si si odložila, to je za 3 mesiace 1200€,..
bola tam jedna žena čo najprv bola na ubytovni a po 2 či 3 mesiacoch si prenajala v Šali garzonku , tuším za 250€ ....
mozno by si mala šťastie na dobre spolubyvajuce, že by ti to vyhovovalo, aj na ubytovni ostat a šetriť si...alebo môžeš ísť do zahraničia,.. tam ponukaju automaticky ubytovanie.. nemecko, anglicko... je tam toho....
čo ti bráni??? LENIVOSŤ ! nič iné...
denisaf 05:42:23 super príspevok... to takýto ludia budu vyplačkávať , revať do vankuša a vyhlasovať že NIKTO NEVIE čo oni prežívajú... IBA ONI sa maju najhoršie na svete,...
*
moja známa 46 ročná, býva s mamičkou, slobodna mamička, stale ked sa s nou stretnem sa len sťažuje hlavne na prácu, ktorú robí celý život a ja jej na to "ked ťa nebaví tak ju zmeň, čo sa sťažuješ, máš na výber! je tu X fabrík, kde može pracovať, aj iné može robiť..."
a viete aká bola jej odpoved??!!!
"..ale mne to vyhovuje sa iba sťažovať.." no proste primitív s IQ húpacieho koníka...
Je to smutný príbeh, od rodičov si v detstve asi veľa podpory a lásky nemala a potom si sa veľmi skoro upla na manipulátora. Iného si ani nemala, takže ani nevieš ako by mal vyzerať zdravý vzťah, pretože to čo popisuješ zdravý vzťah nie je, to je zlatá klietka. Ak by si si aj našla prácu, tak by ťa do nej asi ani nepustil. Ťažko sa tu niečo radí, keďže nemáš nikoho kto by ti pomohol a nemáš asi ani dosť peňazí, aby si si mohla aspoň na pár mesiacov zaplatiť ubytko, stravu atď., no musíš nájsť v sebe vnútornú silu ak chceš zmenu, pretože život rýchlo ubieha a asi ho nechceš celý pretrpieť, ale chceš byť aj šťastná ako chce každý normálny človek...
kolko ludi ma socialnu fobiu a strach a aj tak sa prekonavaju denno denne... co nechce chodit do prace, von? nehnevaj sa ale zato ze ostava s takym muzom si moze sama...nemaju deti niesu manzelia nemaju zavazky... moze sa s nim kedykolvek rozist... ale ona to aj tak neurobi radsej bude pri chlapovi co ju udupava sa stazovat akoby mala o svoj zivot zabojovat... zivot si clovek moze zmenit zo dna na den dovolim si tvrdit z hodiny na hodinu len vela ludi to nevyuziva a vyplakavaju a vyhovaraju sa nez by mali zdvihnut rit...
Deni....
Sory, ale tvpje nazory su dost primitivne jednoduche , vidno , ze nevies nic a hlavne si nikdy nezazila psychicku chorobu , lebo potom by si vedela , ze taka choroba ta dokaze tak patalyzovat ako aj ten vozik, len to nie je vidno .
