Chcem poprosiť o radu. S mojím priateľom som už 9 rokov. Náš vzťah sa nikam neposúva. Niekoľkokrát sme sa už rozišli, ale nakoniec som sa k nemu vždy vrátila. Hlavný dôvod je taký, že vlastne nemám kam ísť. S rodičmi to nefunguje a súrodencov nemám. Okrem toho momentálne nepracujem a neviem si ani nájsť prácu. Už som z toho frustrovaná, začínam mať obavy či vôbec sa ešte dokážem zaradiť do spoločnosti. Už to prerastá až do strachu z ľudí.Niekedy mám také stavy, že by som najradšej všetko ukončila. Môj priateľ je veľmi majetnícky, dáva mi najavo, že on je ten, kto všetko zvláda a ja som chuderka, ktorá sa bez neho nedokáže postaviť na nohy. Pritom keď som od neho odišla vždy ma prosil aby som sa vrátila. Správa sa ku mne ako k dieťaťu ktoré ho musí poslúchať, lebo len jemu za všetko vďačí. Je pravda, že som od neho veľmi závislá. Počas nášho vzťahu som postupne prišla o všetky priateľky, vlastne jediný človek s ktorým sa stýkam je on. Vie o mne úplne všetko. Všetko mu hovorím, aj keby som nechcela, dokáže sa tváriť tak, že to zo mňa vytiahne. Vraj je to pre moje dobro, aby som neurobila nejakú hlúposť. Niekedy tomu verím, ale sú aj chvíle, kedy mám pocit, že toto nie je normálny vzťah, že by sme si mali byť rovnocenný. Nie tak, že on je chlap a ja som jeho poslušné dievčatko o ktoré sa musí starať a ktoré mu musí zobať z ruky. Veľa vecí mu na mne prekáža, ale keď sa chcem osamostatniť, nikdy ma nepodporí. Hovorí to len rečami, v skutočnosti ako keby mu vyhovovalo, že som doma a stále jemu k dispozícii. Chcel by aby som zarábala peniaze, aby nemusel všetko ťahať iba on, ale najradšej by mi diktoval aj akú prácu mám robiť. Ak by napr. okolo mňa mali byť iný muži, tak to už neschvaľuje. Občas ma vezme do spoločnosti a veľmi si potrpí na tom, aby som bola tip-top oblečená a namaľovaná. Akoby sa so mnou chcel len chváliť. Pritom mi nedovolí veľmi nič hovoriť, vraj aby som nepovedala nejakú hlúposť za ktorú by sa hanbil. Mám niekedy dojem, že ma pokladá za hlúpu.
Neviem čo mám robiť. Necítim sa v tomto vzťahu slobodne ale bojím sa odísť lebo bez práce nemám kde bývať a nemala by som ani čo jesť. Lebo toto všetko platí on. Uvedomujem si, že mu mám byť za čo vďačná a keby som od neho odišla, určite by to považoval za nevďak. Ale ja sa cítim ako v klietke. Stratila som pri ňom všetko sebavedomie. Neviem sa postaviť na vlastné nohy a nemám odvahu od neho ani odísť, lebo nemám kam. Stratila som úplne schopnosť konať. Netuším čo bude ďalej a bojím sa budúcnosti. Neviem si predstaviť, že by som s ním mala ostať do konca života, to by bolo hrozné.Ale sú chvíle, keď verím tomu, že on je môj najlepší priateľ. Potom zase sa desím toho, že by som s ním mala byť ešte ďalšie roky. Stále nad tým rozmýšľam a rozoberám to. Ako každý človek aj ja potrebujem blízku dušu a niekedy verím tomu, že tým blízkym človekom je on, lebo on vie o mne úplne všetko. Ale v inej chvíli sa ho bojím a chcem od neho utiecť. Len neviem, či by mi to dovolil.
Je to normálne? Nevyznám sa v tom. A neviem, či som to aj zrozumiteľne opísala, som zo všetkého zmätená.
On je úspešný a ja nie. Strácam pri ňom sebavedomie.
dievca nehnevaj sa ale si nesvojpravna?? nemas ruky nohy, si na voziku aby si potrebovala stale niekoho okolo seba?? kolko ludi je na tom horsie ako ty a ty zdrava sa tu budes lutovat.... ja vas baby naozaj nechapem normalne sa mi rozum stavia ze ostavate v takychto nefunkcnych vztahoch... ja som mala taky ale len 2 mesiace pokial som neprisla co za debila mam vedla seba ako mi robi zle ako ma klame a neni toho pana aby som sa k takemu cloveku vratila.Ani keby som akokolvek zufala by ma neuprosil nikdy. Je to vasa vina namiesto toho vyplakavania na fore si treba dat zivot doporiadku lebo kazda druha tema je ako to niekomu nefunguje kurva a co cakate ze sa vsetko zmeni ked sa tu vyplacene? zivot je boj treba bojovat... sry za tvrdsi nazor ale je to tak... roboty je habadej... ja som upratovala,robila aj vo fabrikach nikdy som sa nestazovala proste som brala co je aby som si zarobila... len v zivote nesmies sediet na mieste a lutovat sa lebo fakt sa nic nezmeni.
A v ktorom meste byvas? Po celom slovensku je kopec korporatov, ak vies anglictinu, nie je problem dostat v BA nastupny plat tisicku, aj si to odmakas, ale mas to pekne peniaze na to, aby si sa osamostanila, mala kde byvat, jest...
Kto sa lieči, umrie zdravší:-)
Ako to mas s tymi depresiami a uzkostami? Psycholog ti pomoze z toho von, len niekde zacni. Nastav si v hlave, co chces.
Nemáš strach kvôli tomu, že ťa on ponižuje a podobne, ale kvôli tomu, že nevieš, čo ťa v novej práci bude čakať.
Tomu verím, že je to tak, ale poviem ti len jednu vec. Presne také isté pochybnosti má aj veľa iných mladých ľudí. Musíš si len povedať, kašľať na to, pôjdem do toho, odvážnemu šťastie praje. Keď si dokázala vyštudovať tak náročnú školu, tak prečo máš dôvod si neveriť? Akú to má logiku?
Skončila som VŠE management. Ale nemám odvahu sa zamestnať. Neverím si.
Treba si len uvedomiť zopár vecí. To, čo si opísala, je isto všetko pravda, ale tebe to reálne nijako nepomôže, jedinou reálnou cestou pre teba, je zostať ešte nejaký čas s ním. A popri tom si sprav nejakú kvalifikáciu, aby si si mohla zarábať svoje peniaze.
ja mam depresiu ked mám volno... si neviem predtavaiť ani nechcem ze by som bola bez práce...
ja som tiez nemala oporu v rodicoch, v zivote mi nepomohli, len uskodili, preto som od nich ušla... a čo všetko som si v živote zazila za 22 rokov nejdem riešiť.. ale druhý by sa z toho bez pochýb zosypal....
čím dlhšie sa budeš lutovať a ostavať s ním tým horšie...
nikto ti nepomože,...len sama na seba sa musíš spoliehať...
napriklad taky samsung voderady by bol dobry zaciatok pre teba, ubytovanie zadarmo+ stravne listky kazdy tyzden.. by si si nasetrila... a na nejake super pohovory tam nedbaju.. a práca sa dá zvládnuť, alebo automobilky, ..
Boze je mi tak luto , ved ked si s nim zacala bola si este dieta a nikoho ineho si ani nikdy nemala a ani nevies ako je to mat niekoho ineho.
Ved si s nim stravila celu strednu , vysku , no neviem , vasi aj jeho rodicia vas uz vidia ako manzelov
