S priateľom sme spolu už asi 5 rokov, veľmi sa ľúbime a plánujeme si spoločnú budúcnosť. Už sme sa viackrát rozprávali o vidine spoločnej budúcnosti, ktorú on vidí v rodine. Ja to chápem a rozumiem tomu...ale ja nechcem mať deti. Chcem ešte pracovať - mám prácu, ktorá ma baví a je mi mnohým...
Nikdy som deti nemala rada, resp. ma nijak nepriťahovali, "nevzrušovali" a nemala som potrebu sa nad nimi nijak rozplývať. Všetci mi vždy hovorili že sa to zmení, otehotniem, nájdem si muža, keď prvýkrát chytím do ruky svoje dieťa... A myslí si to asi aj môj priateľ, neustále ma presviedča.... Ale ja jednoducho asi nemám ten materinský cit...
Po meškaní menštruácie a pár ranných nevoľnostiach zakončených návštevou gynekológa to prišlo - som tehotná. Ibaže nič necítim - neprebúdza sa vo mne žiaden materinský cit, nič. Cítim sa len horšie a utvrdzuje ma to v tom čo už dávno akosi viem - dieťa nechcem. Nedokážem ho vynosiť, mať ho, vychovávať ho a chcem si ho dať vziať.
Rozumiem a rešpektujem, ak niekto deti chce mať a ľutujem ženy, ktorým sa toto prianie nesplnilo, či neplní, ale prosím vás reči o tom, že interupcia je vražda si prosím nechajte, je to moje rozhodnutie. Ja ho jednoducho nedokážem mať... Neviem však ako to povedať priateľovi. Povedať mu to vôbec? Neviem vôbec čo robiť, či mu o tom, čo chcem urobiť povedať, alebo ho obísť... Som zúfala, prosím o radu.
Ako mu to mám povedať?
To ze nemas rada deti je v pohode, zas na druhej strane aby praca bolo zmyslom zivota to je velmi divne..... Na potrat chod ak dieta nechces ale s tou pracou to fakt prehodnot zivot mas jeden a otrocit na niekoho ci uz za 1000 alebo 100 000 eur mesacne fakt nestoji. Vsetko s mierou.
Ja len podotknem, že dieťa je aj partnerove, nie len tvoje. To si treba uvedomiť a podľa toho konať...
mimochodom, citim to rovnako ako ty, takze chapem co sa v tebe odohrava. nie vsetci ludia su predurceni byt rodicmi. nie vsetci sa nimi musia stat, nerobi to z teba o nic menej cloveka a o nic menej zenu. kazdy mame sny a ine predstavy o tom, ako chceme svoj zivot prezit. mas na to pravo a nenechaj sa dotlacit niekam, kde ist nechces. to nie je ako pes, ze hmm rozmyslela som si to, tak ho niekomu dam, dieta je navzdy.
mimochodom, citim to rovnako ako ty, takze chapem co sa v tebe odohrava. nie vsetci ludia su predurceni byt rodicmi. nie vsetci sa nimi musia stat, nerobi to z teba o nic menej cloveka a o nic menej zenu. kazdy mame sny a ine predstavy o tom, ako chceme svoj zivot prezit. mas na to pravo a nenechaj sa dotlacit niekam, kde ist nechces. to nie je ako pes, ze hmm rozmyslela som si to, tak ho niekomu dam, dieta je navzdy.
alebo to dopadne takto... www.dailymail.co.uk
nikto nehovori, ze budes krkavcia mater, alebo ze nezacnes svoje dieta lubit, ale aby si potom zvysok svojho zivota nelutovala, ze zijes zivot, ktory si zit nechcela. a budme realisti, kolko vztahov v dnesnej dobe vydrzi naveky? aby sa vas vztah za par rokov nerozpadol a budes bez cloveka a s dietatom, ktore si mala len kvoli nemu. Svoj zivot predsa zijeme kvoli sebe, tak ho zi tak, ako ho chces zit.
minikonka, práve v tom je ten problém. Moja práca sa vyvíja od môjho výkonu. Pracujem v umeleckej sfére, nechcem to veľmi konkretizovať, ale tam je to dané - buď rodina alebo práca. K mojej práci sa ani tehotenstvo nehodí - nech to znie akokoľvek zvláštne. Ale stovky ďalších žien by chcelo byť na mojom pracovnom mieste. Ja som bola odjakživa rozhodnutá, kedže som deti nikdy nechcela. Odmalička som som pracovala na tom, aby som sa dostala tam kde som teraz, odjakživa som na tom stavala, snažila som sa a podriadila som tomu všetko, celý svoj život, aby som sa dostala tam kde som a a obrazne povedané, žijem si tam svoj sen :-)
Ja som k deťom vzťah nikdy nemala, nevedela som sa im prihovoriť, hrať sa s nimi, nemala som akosi nijakú potrebu. Raz mi dala jedna známa postrážiť malú, naozaj len na 5 minút, kým si skočila niečo vybaviť a ja som naozaj mala čo robiť. Dieťa spalo v kočíku, ale akonáhle ostalo samé so mnou, prebralo sa, začalo nariekať, ja som jednoducho nevedela čo robiť, nevedela som sa mu prihovoriť, nevedela som vydať ani hláska, nedokázala som sa ho ani len dotknúť, jednoducho to neviem. Nemám k nim žiadne cítenie. Možno by ma to malo mrzieť, ale nemrzí - deti skrátka asi nie sú pre mňa.
Nechcem partnera stratiť, ale bojím sa, že to k tomu povedie. On vždy tak dúfal, že ja svoj postoj zmením, ale nestalo sa. Pracuje v rovnakej sfére ako ja, snažila som sa mu to vysvetliť, zo začiatku to aj síce akoby chápal, ale v poslednej dobe s tým stále začínal...a očakával že svoj postoj zmením.
Ja by som sa nedokázala o to dieťa postarať, viem to. A zároveň by som stratila všetko na čom som celý život pracovala. Zároveň mám strach, či by som necítila výčitky za to, že som mu to zatajila. Vôbec neviem.
Plamienka,
kto chce hľadá spôsoby, kto nie hľadá dôvody...
Vždy sa nájde spôsob, ako pracovať aj v tehotenstve, keď tú svoju prácu tak veľmi miluješ, ako tu písali podo mnou.. tak isto bolo spomínané, že na materskej môže byť aj Tvoj muž.
Zariadiť sa to dá vždy.
Okrem toho píšeš ako ho miluješ, nehovorím, že láska je obeta, ani to tak nechcem nazvať, ale ak niekoho milujem, snažím sa, aby bol po mojom boku šťastný a spokojný. Ty vieš, že Tvoj muž po dieťati túži a bol by šťastný, ak by ste dieťa mali. Vy ste ho už počali. Je to aj jeho dieťa, nie je len Tvoje. Aspoň kvôli mužovi, dieťa vynos a potom sa zariaď tak, aby si bola šťastná.
Nikto nevylučuje, že Ťa Tvoja práca bude baviť navždy, že sa nezmenia podmienky, čokoľvek, potom bude neskoro si niečo vyčítať ...
Ako som už písala, zariadiť sa to dá vždy, aj keď si to teraz nevieš predstaviť, to dieťa je plod Vašej lásky, skús to aspoň takto brať ako zhmotnenie Vašej lásky, a ak muža naozaj miluješ, sprav pre neho tento "ústupok".
A ešte jedna vec, keď Ťa Tvoja práca tak veľmi baví a si v nej dobrá,
neuvažovala si, že by si mohla byť sama sebe šéfkou? Nepracovať pre niekoho iného, ale na seba??? Tam by už ani tehotenstvo, ani materstvo nebol problém...
podla mna ma kafe pravdu... a na druhu stranu nechapem ako moze byt praca pre niekoho az tak dolezita... praca nas ma uzivit a nie byt zmyslom nasho zivota
Mám známu, ktorá nikdy nechcela mať deti. Je to workoholička, sebastredná osoba, jej súcit siaha do vzdialenosti jej vlastných záujmov. Ale keď jej lekár dal na výber, dieťa alebo operácia, volila dieťa. Deväť mesiacov to bolo *to* a ku koncu chodila za lekárom a snažila sa ho presvedčiť, aby jej *to* vybral z tela. Dieťa sa narodilo, nestal sa zázrak....že by sa zmenila na matku roka..ale. Do dvoch týždňov sedela v práci, dieťa s ňou, keďže predsa len volila jednoduchšiu cestu a kojila. Do troch mesiacov mala späť svoju postavu a vieš čo? Na celý zbytok života získala priateľa, niekoho, kto ju bude milovať a bez podmienok, budúceho dediča svojich majetkov..predsa len nechcela, aby to zdedil štát. Keďže jej dieťa je sčasti ňou samou, samozrejme, že ho miluje..ale nezabudla žiť sama pre seba. Ty sama si môžeš vyrátať plusy a mínusy..a mne osobne vychádza, že ak si to dieťa dáš zobrať, stratíš všetko a nezískaš nič. Voľ správne. :o) Deväť mesiacov utečie rýchlo, ale tvoj život sa môže začať aj hýbať neznesiteľne pomaly a sama vieš, prečo to tak bude. Práca ťa z toho nevytrhne.
Ja tiez deti nechcem a nikdy nebudem chciet, a preto som si hladala takeho chalana, ktory ich tiez nechce! A preco ste to teda nerobili s ochranou alebo preco neberies antikoncepciu?
