S priateľom sme spolu už asi 5 rokov, veľmi sa ľúbime a plánujeme si spoločnú budúcnosť. Už sme sa viackrát rozprávali o vidine spoločnej budúcnosti, ktorú on vidí v rodine. Ja to chápem a rozumiem tomu...ale ja nechcem mať deti. Chcem ešte pracovať - mám prácu, ktorá ma baví a je mi mnohým...
Nikdy som deti nemala rada, resp. ma nijak nepriťahovali, "nevzrušovali" a nemala som potrebu sa nad nimi nijak rozplývať. Všetci mi vždy hovorili že sa to zmení, otehotniem, nájdem si muža, keď prvýkrát chytím do ruky svoje dieťa... A myslí si to asi aj môj priateľ, neustále ma presviedča.... Ale ja jednoducho asi nemám ten materinský cit...
Po meškaní menštruácie a pár ranných nevoľnostiach zakončených návštevou gynekológa to prišlo - som tehotná. Ibaže nič necítim - neprebúdza sa vo mne žiaden materinský cit, nič. Cítim sa len horšie a utvrdzuje ma to v tom čo už dávno akosi viem - dieťa nechcem. Nedokážem ho vynosiť, mať ho, vychovávať ho a chcem si ho dať vziať.
Rozumiem a rešpektujem, ak niekto deti chce mať a ľutujem ženy, ktorým sa toto prianie nesplnilo, či neplní, ale prosím vás reči o tom, že interupcia je vražda si prosím nechajte, je to moje rozhodnutie. Ja ho jednoducho nedokážem mať... Neviem však ako to povedať priateľovi. Povedať mu to vôbec? Neviem vôbec čo robiť, či mu o tom, čo chcem urobiť povedať, alebo ho obísť... Som zúfala, prosím o radu.
Ako mu to mám povedať?
Každý máme nejaké cítenie...Ak viem, čo chcem a som pevne o tom presvedčená, tak si nepýtam názor iných. Konám! Ak chcem riešiť len otázku, ako to povedať partnerovi, použijem len pár viet. Nenapíšem siahodlhý príspevok. Neopravedlňujem, nevysvetľujem. Dievča však rieši dilemu a nie je to tak, že je pevne rozhodnutá. Tak to vidím ja. A tak to vidia aj tí ostatní, kt. som nečítala, ale napísali svoj názor pre aj určite aj proti. Tí, kt. majú už čosi za sebou. Tí, kt. si vidia ďalej ako len na špičku svojho nosa.
Plamienka,
tak už Ti trochu viac rozumiem.
Baletka ma teda vôbec nenapadla...
Skôr ako som už písala- tá reklamka, aj to z dôvodu, že som tam dva roky pracovala - vo veľmi úspešnej agentúre, ktorá tvorila pre veľké spoločnosti a videla som tam, čo všetko dokážu zapálení ľudia obetovať...
Pohybujem sa v umení a kultúre, mám veľa známych a kamarátok umelkýň mamičiek - maliarky, tanečnice, fotografky, všetky v pohode fungujú aj s bábätkom, aj keď chápem, že balet je v tomto zložitejší...
Máš tu veľa príspevkov, rozhodnutie bude však iba na Tebe.
Neviem, ja by som sa ešte zamyslela nad tým, koľko trvá kariéra baletky... Predpokladám, že v určitom veku skončíš...aby si raz neľutovala svoje rozhodnutie a tiež čím potom následne vyplníš tú "dieru", ktorá po kariére ostane...
Ešte raz držím palce!
interrupcia je vrazda maleho bezbranneho dietata..je to ludska bytost uz od pocatia ..to dieta predsa za nic nemoze, tak mu daj sancu sa narodit. ked ho nechces, rozhodni sa pre inu moznost...vsak mas predsa na vyber..budes urcite lutovat ze si ho zabila...a potom ta to poznaci na cely zivot...
ja by som taku matku jak ty nechcela. to dieta uz je tu, mala si si davat pozor. bude sa to s tebou tahat cely zivot, na stare kolena o teba nikdo nezakopne, toboz v tvojej umeleckej sfere
kafe, partyzdnove embryo sa u mna nerovna uz narodene dieta - t.j. clovek, ktory si so sebou bude niest rodicovske vztahy zakorenene v podvedomi cely zivot a budu cely jeho zivot ovplyvnovat. ale samozrjeme respektujem, ak u teba sa to rovna. kazdopdne, toto nie su otazky, ktore sem prisla autorka prispevku riesit.
Jezisi a to je uz co...milujem ho bla bla aby bol nestastny.Ked pojdes na prerusenie a nechas ho odist bude stastny???
neviem,
tak dobre. Poďme porovnať, ako sa cíti nechcené dieťa a ako asi zabité. Hmmm...
To dieťa by malo otca, ktorý sa oň stará. Drvivá väčšina rodín funguje tak, že o deti sa stará JEDEN z rodičov, druhý pracuje a deti vidí len večer, pohladká a dá pusu na dobrú noc. Žiadna tragédia, ak by sa kočka venovala prednostne práci a dieťa vo svojom živote rešpektuje, lebo ho potrebuje k životu partner. A on sa aj o dieťa stará po všetkých stránkach. A že sa cíti nechcené.. ano, neni to ideálne. Ale v živote asi neni nič ideálne a presne tak, ako by sme chceli. Aj v rodinách, ktoré deti chcú (na začiatku) sa nevyhnú ubližovaniu a spôsobovaniu šrámov na duši, ktoré poznačia človeka na dlhý čas. Takže ja pocit nechcenosti nepovažujem za niečo tak zlé, aby sme dieťa radše zabili, nech necíti vôbec.
S tebou síce nesúhlasím (a nejdem sa v tom viac prplať), ale kočke fandím, nech sa rozhodne akokoľvek.
a autorka temy napisala aj: " A teda mu tu asi poviem, ak sa rozhodne odísť, budem to musieť prijať. Milujem ho príliš nato aby som dopustila aby bol nešťastný."
cize nemam pocit, ze ho ide zavadzat a tajit mu, ze deti nechce a ze bola na potrate. citanie s porozumenim je skvela schopnost.
parner vie o tom, ze deti nechce. nikto mu uz nemoze za to, ze si mysli ze zmeni nazor a ostava s nou, co je jeho slobodnou volbou. rovnako bude mat moznost volby aj ked sa dozvie o interrupcii. mat dieta kvoli niekomu inemu je chore, ked ho ona sama nechce a nechce byt matkou. Rozmyslate vy vobec aj nad tym, ako na tuto situaciu moze doplatit to dieta, keby prislo na svet? Ze by mohlo citit, ze je nechcene, pretoze v autorke temy to podvedome stale bude?
neviem11111 pretoze to dieta je uz tam a vecsina ludi to neskor olutuje...
