S priateľom sme spolu už asi 5 rokov, veľmi sa ľúbime a plánujeme si spoločnú budúcnosť. Už sme sa viackrát rozprávali o vidine spoločnej budúcnosti, ktorú on vidí v rodine. Ja to chápem a rozumiem tomu...ale ja nechcem mať deti. Chcem ešte pracovať - mám prácu, ktorá ma baví a je mi mnohým...
Nikdy som deti nemala rada, resp. ma nijak nepriťahovali, "nevzrušovali" a nemala som potrebu sa nad nimi nijak rozplývať. Všetci mi vždy hovorili že sa to zmení, otehotniem, nájdem si muža, keď prvýkrát chytím do ruky svoje dieťa... A myslí si to asi aj môj priateľ, neustále ma presviedča.... Ale ja jednoducho asi nemám ten materinský cit...
Po meškaní menštruácie a pár ranných nevoľnostiach zakončených návštevou gynekológa to prišlo - som tehotná. Ibaže nič necítim - neprebúdza sa vo mne žiaden materinský cit, nič. Cítim sa len horšie a utvrdzuje ma to v tom čo už dávno akosi viem - dieťa nechcem. Nedokážem ho vynosiť, mať ho, vychovávať ho a chcem si ho dať vziať.
Rozumiem a rešpektujem, ak niekto deti chce mať a ľutujem ženy, ktorým sa toto prianie nesplnilo, či neplní, ale prosím vás reči o tom, že interupcia je vražda si prosím nechajte, je to moje rozhodnutie. Ja ho jednoducho nedokážem mať... Neviem však ako to povedať priateľovi. Povedať mu to vôbec? Neviem vôbec čo robiť, či mu o tom, čo chcem urobiť povedať, alebo ho obísť... Som zúfala, prosím o radu.
Ako mu to mám povedať?
podla mna by mu to mala urcite na 100% povedat... chlapec apon pochopi ze to ona mysli vazne s tym neamt deti a moze sa zariadit... inak by to bolo dost ze svinstvo
nesuhlasim. myslim, ze kazdy si zasluzi vediet pravdu, bez ohladu na to ci mu ublizi alebo nie. Teda aspon ja by som si pravdu vzdy zvolila. Takto ked ani nebude vediet co sa stalo a ona sa s nim rozide, ze chcu ine veci od zivota, tak on este ktovie ako dlho bude uvazovat co sa vlastne stalo ze tak zrazu. Vdaka tomu, ze by to vedel, by asi ten proces prenesenia sa cez nu a "odlubenia" sa bol omnoho jednoduchsi.
Tolko vykricnikov som u teba este nevidela) No mas pravdu....
"A teda mu tu asi poviem, ak sa rozhodne odísť, budem to musieť prijať. Milujem ho príliš nato aby som dopustila aby bol nešťastný."
Týmto si to zabila. Ty ho miluješ?! A nechceš aby bol nešťastný?!!!
"Ahoj zlato, milujem ťa. Pred hodinou som bola dať zabiť naše dieťa. Dúfam, že budeš šťastný."
Počúvaš sa vôbec? Tebe vôbec nejde o partnera. Ty myslíš len a len na seba. Ja to neodsudzujem, ani interupcie neodsudzujem. Naopak, ja si myslím, že hlúpi a nezodpovední ľudia by nemali mať ani vodičák, nieto ešte deti, ale o to nejde.
Zopakujem ti znovu čo som ti už napísal, ak si to dáš vziať a aspoň trochu ti na ňom záleží NEHOVOR MU TO! Iba mu tým ublížiš.
Je mi jasné, že by ti veľmi dobre spravilo, keby mu to povieš a ešte lepšie, keby ti to odpustí, ale tu predsa nejde len o teba!
Ak to chceš spraviť, sprav a mlč.
Ak nechceš, nesprav a povedz mu dobrú novinu.
Ale netýraj ho tým, že si mu zabila dieťa!
PS: ANTIKONCEPCIA!!!
zaujimalo by ma ale kolko%% takych zien ktore su si iste ze nechcu zmenia po porode nazor.... a tiez kolko % tych co s takymto nazorom idu na potrat to olutuju...
rozmyslal som dnes nad tym ak on ato dieta naozaj nechce tak by bolo lepsie ist na potrat... najprv som si myslel ze ma podmienky ale v skutocnosti nema... ak by napr mala nejaku schyzofreniu a bolo by tam riziko ze decko zabije tak by asi nebolo az tak o com. Ona ma tiez psychicku chorobu/patologicku odchylku a nemoze kvoli nej to dieta vychovavat...
este som al enepochopil ze ci je problem to dieta vynosit alebo je problem sa potom onho starat.... mozno by sa dalo dohodnut ze ho vynosi a potom sa onho postara partner. Ak nie tak aj na to su potraty.
Toto už nie je *zápas* o narodenie dieťaťa, toto je už skôr snaha zachrániť teba. Pretože ty si v tomto prípade najzraniteľnejšia. Ja ti už len doplním jedno. To dieťatko, tá bytosť, čo je teraz niekde v hĺbke v tebe..a čaká, kým jej vytvoríš alebo teda možno nevytvoríš, z vlastného tela, vlastnej krvi, telo, ty si ju s najväčšou pravdepodobnosťou, nevyzdvihla k *životu*. Je to túžba tvojho priateľa, ktorá ju, obrazne povedané, vyzdvihla z nevedomia k budúcemu vedomiu. Tá bytosť je budúci Niekto, kto je jemu veľmi podobný, taký ako on. Myslíš, že by nemal alebo nemala, dostať šancu, narodiť sa? Ak miluješ svojho priateľa, dieťa budeš milovať tiež. Ako píšu ostatní..je to len na tebe..dostala si všetky možné rady, toto je ešte posledná na zváženie. :o)
a propos, to len fakt na okraj - zrovna som začala chodiť na telocvik, kde nás učí bývalá baletka, 8 rokov tancovala v národnom divadle a potom mala deti. Pôsobí šťastne, ktovie síce, čo za tým všetkým je. Len mi to tak napadlo, že som proste stretla pred týždňom ženu, ktorá asi v tejto dileme bola a zdala sa mi veselá a veľmi v pohode, vyrovnaná a krásna.
Milá Plamienka,
ver mi, źe ťa úplne chápem. Nebudem Ťa ani odsudzovať, ani nechcem poučovať. Ale určite by som podtrhla doteraz cca spomenutý dôležitý fakt:
je pochopiteľné, že staviaš na ťažko vydretej kariére, ale ak tomu budeš podriaďovať všetko, bude to mať ešte vyššiu cenu a horšie dôsledky, ak to stratíš - predstav si, že sa Ti nedajbože niečo stane, a kariéru budeš musieť aj tak zahodiť. Vtedy sa to, že si si dala teraz zobrať dieťa nakoniec ukáže napríklad ako najhoršie rozhodnutie... nikdy nevieš.
Dieťatko sa "pritrafilo", možno je tu pre to, aby si sa naučila nebyť "závislá" na tvojej práci. Možno sa Ti tento skill, ktorý touto ťažkou skúškou získaš pomôže neskôr aj vo vzťahu k priateľovi, ktorého miluješ, aj vo vzťahu človek musí obetovať. Možno Vám to pomôže nakoniec vybudovať vzťah, ktorý Ťa podrží, ak budeš mať horšie obdobia.
no a potom posledné, čo tiež už spomenuli... ČO AK sa predsalen niekedy rozhodneš mať dieťa - nemyslím tým, že si nestojíš za názorom, to vôbec. Ale človek ako dozrieva a menia sa životné okolnosti, menia sa aj túžby... čo ak potom budeš mať problém otehotnieť a do konca života si to neodpustíš.
A ešte jedna vec... určite to nie je na 100 percent, ale potrat môže spôsobit nemalé problémy psych rázu. Každá moja kamoška, ktorá to zažila to dodnes nemá úplne spracované. (ok, moje kamošky sú malá štatistická vzorka). Ale podľa toho, ako píšeš a rozmýšľaš, asi Ti to nie je úplne jedno, aj zapálenie pre umenie predpokladá citlivejšiu dušu schopnú reflektovať do hĺbky - nenapadlo Ti náhodou to, že Ťa tieto udalosti (potrat, možno rozchod?) rozhodia natoľko, že to nakoniec tiež len zle ovplyvní Tvoju umeleckú dráhu? Už si sa porozprávala s priateľom? Drž sa!
....zamyšlam sa
každý tu rozpráva o pocitoch prispievateľky (áno je to dôležité, tôbož najdôližitejšie), ale skúste sa vžiť do "Partnera", ktorý po dieťati túži, skúste sa predstaviť, vžiť do jeho roly....
vedeli by ste žiť, teda vedeli by ste mať po boku takú ženu, ktorá by "zničila" to po čom tak túžite (dieťati)? Vedel by taký vzťah fungovať naďalej?
