Keďže máš radšej ako nejaké tie z tvojho pohľadu *naučené* frázy a kecy...:o))))skúsim ti to priblížiť pokiaľ možno čo najjednoduchšie. A dopredu rátam s tým, že už v tomto momente čítania ti teoreticky stúpa tlak, že zase sa hrám na múdru. :o)))
V podstate ti ponúkam tajomstvo, ako si čo najdlhšie zachovať telesné a duševné zdravie. Emócie sa mnohým vidia ako to najlepšie, čoho je človek schopný, ale pravdou zostáva, že akákoľvek emócia vznikne až na základe nejakej predstavy a na jej vytvorenie spotrebovávaš vlastnú životnú silu..a potom starneš a chradneš. V prípade, že tvoríš negatívne emócie, tak si rovno poškodzuješ aj ten ktorý telesný orgán. Záleží samozrejme na tom, ako silno tú emóciu vytvoríš. To by asi stačilo k tomu, že prečo je rochnenie sa v emočných búrkach nebezpečné. No a konkrétny prípad teda. Tvojej najlepšej kamarátke zomrie jej milovaná matka. A ty ju chceš podporiť. Posledné, čo by si mala urobiť, je cítiť vlastnú bolesť. Tú jej budeš cítiť, ale ako protiváhu v sebe vytvor pokoj a mier. To jej ponúkni. Pokoj nemá žiadnu farbu, je to čistota pocitov, žiadne emočné vzdutia..preto som to označila ako bezpocitový stav. To neznamená, že si necitlivá, ale ona je nastavená na určitý prah vnútornej bolesti..a ty, ak ju máš rada, jej nedoložíš navyše svoju vlastnú bolesť. Je to veľmi veľmi ťažké...pre človeka viac menej nedosiahnuteľné, ale tak ak chceš vykročiť k slobode..nebyť otrokom čohokoľvek..najmä nie vlastnej osobnosti a vlastných spomienok..tak nad tým pouvažuj, či by to nemohlo byť niečo, čo by si sa mohla pokúsiť v sebe tvoriť. To som myslela tou víziou budúcnosti..tvojej aj kohokoľvek. Aby tento svet nebol len o vášňach, náladách a emóciách..ale o čistote a pokoji, ktorý ty tvoríš sama v sebe a ponúkaš ostatným. Len je to niečo, čo sa dá len cítiť. Ale keď oni sú zahltení vo vlastných sračkách...nevidia to a ani necítia. Ale to neznamená, že im to musíš hneď vytknúť..ako to ty nazývaš nastavením zrkadla. Je to jedno, moja, či tomu chápu alebo nie. To podstatné je, že ty to chápeš. Mer je len také žriebätko, skáče a kope, lebo aj do nej bolo kopané, tak si myslí, že tak sa to má diať. To je jej návod. Nejaký lepší sa jej nepodarilo objaviť. Ja si skutočne stojím za názorom, že by mala prestať dokola sa točiť v spomienkach a odľahčiť svoj pohľad, lebo inak si naskutku likviduje telo...ty v knihách medicíny nájdeš dôkaz, že deje sa to pre to a pre to..ale tá, čo to skutočne spustila, je ona. Svojimi myšlienkami nenávisti, závisti, sebaľútosti. Ani rakovina nežije v mŕtvom tele..musí tam byť niekto živý, čo ju živí. Vlastnou dušou a svojimi tak ospevovanými emóciami, náladami a citmi. Upusť trochu zo svojho hnevu, od očakávaní od tých druhých, že ti vrátia, čo si do nich vložila...pokús sa oprostiť od očakávaní a uvidíš, bude sa ti ľahšie žiť. Ale to nejde lusknutím prsta..to musíš budovať v sebe každý jeden deň. Či sú to poučky? A ako sa chceš učiť? Len príkladmi? Aj to je dôležité, ale niekedy je lepšie dostať rovno hotový balíček informácií. Plus ešte jedno,čo som si u teba všimla..občas moc prskáš, ako mačka, keď jej stúpia na chvost...spúšťa sa to u teba vtedy, keď sa cítiš slabá a podporu hľadáš u druhých, že vlastný zlý stav sa pokúsiš hodiť na druhého..to nie je výčitka..to sa deje medzi milión ľuďmi aj v tomto okamihu..ale rovnako si musíš uvedomiť, že sa síce zbavíš toho jedu v sebe..ale predtým si ho vytvorila a atakovala si si telo. To je daň za neovládanie sa. Neubližuj si sama sebe. Nič nestojí za to, aby si sa sama ničila. :o)
K tej pravde. Je individuálna a odráža vlastný rozmer ducha.
