Je normálne, že sa začínam strácať? Nespoznávam sám seba, stáva sa zo mňa úplný sebec, ktorý nedokáže odpúšťať. Ignorujem všetkých okolo seba a hodnoty, ktorým som veril už dávno neexistujú. Pomaly ale určite sa mením...ako keby som prestával existovať. Asi to je normálne len sa chcem vykecať, pretože ten pocit prázdna je strašný...
Prečo dokáže psychika tak veľmi ovplyvňovať život? prečo som prestal dôverovať ľuďom, prečo nedokážem mať rád, prečo už dlhší čas nespoznávam sám seba a hodnoty, ktorým som veril už pre mňa nemajú vôbec žiadny význam? Ináč pekný dník :)
Je normálne, že sa začínam strácať?
Mimulus
sante.
No povedz! Toto ma celkom zaujíma.
Mimulus
jedulka - aby si nepovedala, že som neodpovedal. Mával som dni kedy som sa nedokázal postaviť z postele, mával som dni kedy som chodil ako bez duše a radšej som bol sám. Mával som dni kedy som plakal. Teraz ma občas trápia len myšlienky, a keď tak dlho premýšľam tak sa zrazu zoberiem, idem na miesto kde by ma nikto nehľadal a premýšľam ďalej - ale neviem, asi nepremýšľam dostatočne. Už by som totiž nebol :D Teraz sa snažím premýšľať čo najmenej ale občas sa to jednoducho nedá...
sante. - skús ešte raz.
sante.
Neviem si ani len tipnúť, aký si mohol mať dôvod.
Mimulus
Jasné, že nie tak priamo ale bolí to :( Prísť o priateľa ak ho človek má je ,,také bežné,, aspoň ja som si už zvykol ale odmietnuť priateľstvo - to som už dávno neurobil.
sante.
Ohľadom toho kamaráta ;)
sante.
No určite nie tak priamo 'dobrovoľne', nie?
Mimulus
Najvýstižnejším označením je smútok :)
Ale ak chceš môžem to aj rozpísať :)
Mimulus
Dnes je to trošku o niečom inom... Dobrovoľne som sa vzdal priateľa :(
sante.
Ale čo Mimu ešte stále si sa nenašiel?
