Je normálne, že sa začínam strácať? Nespoznávam sám seba, stáva sa zo mňa úplný sebec, ktorý nedokáže odpúšťať. Ignorujem všetkých okolo seba a hodnoty, ktorým som veril už dávno neexistujú. Pomaly ale určite sa mením...ako keby som prestával existovať. Asi to je normálne len sa chcem vykecať, pretože ten pocit prázdna je strašný...
Prečo dokáže psychika tak veľmi ovplyvňovať život? prečo som prestal dôverovať ľuďom, prečo nedokážem mať rád, prečo už dlhší čas nespoznávam sám seba a hodnoty, ktorým som veril už pre mňa nemajú vôbec žiadny význam? Ináč pekný dník :)
Je normálne, že sa začínam strácať?
Mimulus
Mimulus
A to je kde? Len preto sa pýtam, lebo nerád chodím niekde sám. Ale ak mi to pomôže.
Mimulus
Skús :)
Mimulus
Jasné, že by som išiel. Lenže otázkou ostáva čo znamená slovíčko zmena ,,v mojom prípade,, Napíš čo si pod tým predstavuješ.
Mer :D :D :D :D :D Život je krásny :)
Meretseger
Áno, áno, smajlík, bo život je krásny, tak sa naň usmievajme, alias život je príliš krásny na to, aby sme ho prespali, muhaha, zas ma to chytá :P
Meretseger
Meretseger:) No jo, tu začiatočníci asi nie sú. S tými príspevkami máš pravdu, je z nich až zle, a úplne najhoršie je, že veľmi často ide len o tú blbú nevyrovnanú chémiu v mozgu, ale ľudia lieky nechcú.
Život je boj... hovorí síce dievča, čo sa 6x pokúsilo o samovraždu, ale, dofrasa, tuším by som najradšej poslala do Pezinka úplne všetkých, aby našli chuť do života :D Dokonca aj na uzavretom oddelení sa nájde:)
Mimulus
,,ako znovuzrodený:),, ten smajlík na konci hovorí za všetko :D
