Je normálne, že sa začínam strácať? Nespoznávam sám seba, stáva sa zo mňa úplný sebec, ktorý nedokáže odpúšťať. Ignorujem všetkých okolo seba a hodnoty, ktorým som veril už dávno neexistujú. Pomaly ale určite sa mením...ako keby som prestával existovať. Asi to je normálne len sa chcem vykecať, pretože ten pocit prázdna je strašný...
Prečo dokáže psychika tak veľmi ovplyvňovať život? prečo som prestal dôverovať ľuďom, prečo nedokážem mať rád, prečo už dlhší čas nespoznávam sám seba a hodnoty, ktorým som veril už pre mňa nemajú vôbec žiadny význam? Ináč pekný dník :)
Je normálne, že sa začínam strácať?
Mimulus
anjelik*
Aj tebe pekný dník. :o) Na jeden príspevok straaašne veľa prečo. :o)
To by bolo asi na dlhšie..ale v skratke...ak máš pocit, že sa strácaš..môže to byť jednoducho to, čomu sa vraví dezilúzia, keď jeden zistí, že to, na čom si zakladal, sú úplné, ale úplné p... a stane sa to pre neho bodom, kedy začne budovať niečo, čo má skutočne hodnotu a to je on sám, jeho vlastné pochopenie..o sebe, svete. To je potom vklad do budúceho života. Nič sa v tebe nezmenilo...len si to v sebe nikdy nemal..lebo keby áno, nestratil by si to. Dôvera a láska sú niečim, čo buď v sebe máš, alebo nemáš. Len je otázne, že čomu vlastne chceš dôverovať. Lebo ak v človeka..nuž doooosť naivné a hlúpe...keďže ľudia sú len a len takí, akí sú. Dôverovať sa dá v zdravý rozum, v prirodzené dobro...ale nevyžadovať to od druhého, sám to ponúkať. Lásku detto. Naša skutočná hodnota nie je daná profesijnou úspešnosťou, vzťahovou či citovou..ale schopnosťou prezentovať vlastnosti života, predovšetkým čistotu...pocitovú čistotu, danú mierou sebaovládania...a to nemáš ani najmenšie, keď hodnotíš druhých a očakávaš od nich dôveryhodnosť a lásku. :o) To prázdno si taktiež volíš sám...prečo? :oP
