Je normálne, že sa začínam strácať?

Iba to, čo sám s tým urobíš. Ale predpokladám, že to príjemný stav nie je, tak by som sa snažila to zmeniť. :o) Hľadať vo svojom vnútri, čo stojí za to, aby žilo a neoživovala zbytočne utrpenie seba a okolia.

A ak je to ľahostajnosť, otupelosť a ak som rezignoval tak čo bude ďalej???

Asi by som zvažovala, či sa skôr nejedná o ľahostajnosť, otupelosť. Emócie ako také je vhodné ovládať, ale sám zváž, či sa ovládaš, alebo si len rezignoval. :o)

Je možné, že človek dokáže stratiť všetky emócie? Alebo sú potlačené natoľko že je ako bez duše?
Už sa nebojím, prestal som byť smutný, ale ak sa mi stane niečo dobré tak sa neviem tešiť... Jednoducho som asi stratil emócie... Viem, že to nie je možné ale chcel som sa nato len spýtať tu na fóre. Prečo je to tak a ak mal niekto podobný stav tak čo nasleduje ďalej?

Pretoze si mal idealy a prilis velke ocakavania od ludi. Mozno niektori su svine, ale je vela takych, ktori inak "davat" nevedia, nez tak ako to robili doteraz. To, ze to nerobia podla teba este neznamena, ze si zasluzia byt tebou odpisani a ignorovani. Nemozes ocakavat od ludi, ze su ti nieco citovo dlzni. Tak to nefunguje.

Všetko to, čo si vymenoval, existuje, ale v miliardových podobách, keď každý jeden človek si pod tým predstaví len a len to, čo si vie predstaviť. :o) Jasné, že sa to nemusí zhodovať s tvojou vlastnou predstavou,aké by to malo byť. A tak kto vie, možno je tvojim najlepším priateľom práve ten, kto ti ukázal chrbát a tak ťa prinútil zamyslieť sa a hľadať oporu sám v sebe. Je k...stále chcieť zomrieť, to ťa neminie, len si uvedom jednu vec...čo si berieš so sebou, s tým začneš. To sa rovno v bruchu rozhodneš to odtrúbiť a potrat jak vyšitý..:o))) Poprípade sa zrodíš niekde medzi *našimi*...tak sa spamätaj a uč sa..pokiaľ ešte máš čím rozmýšľať, rozmýšľaj...na smrť máš času dosť. Viac než dosť. Len prosím ťa, nehnij zaživa. Lebo to doooosť smrdí a kto to má dýchať??? :oP

Je to akoby si bol doteraz omameny nejakou drogou či iluziou a zrazu príde vytriezvenie a tvrdý dopad na zem. Teraz to vidíš čierne, ale to vybledne...na rôzne odtiene sivej :D žartujem, aj farby budú.

Ty si bol strašný idealista, a tá strata ideálov je proces ktorým väčšina ľudí prejde v puberte, hold u teba to prišlo kapku neskôr. Ten chlad a to prázdno patrí k tomu. Príde pochopenie a začneš odznova a inak, budovať si svoj vlastný, skutočný svet.

no zenske, hlavne ho tu nezacnite balit. Moja jednoducha rada, bez zbytocnych obkecov: kazdy den urob jeden dobry skutok, aj nasilu.
mozno to zaberie, mozno nie, ale podla mojej skusenosti aj psychika sa da oklamat a vydierat sameho seba :)

Asi máš pravdu a dôvera, čestnosť, láska, priateľstvo.....sú vlastne p..., ktoré už v podstate ani neexistujú. Áno zakladal som si na týchto veciach, nie na hmotných ale skôr tých duševných hodnotách. No asi som to tak trošku nedomyslel. Asi som si tieto hodnoty až príliš zidealizoval a možno nikdy ani neexistovali v takej forme, akej som veril ja.
No čo teraz? V podstate nemám nič a ťahá ma to stále hlbšie... Kto vlastne som? Je normálne, že chcem umrieť a vôbec nemám absolútne žiadne výčitky? Aj tak je tento svet celý na p... a dúfam že čoskoro budem ....