Zdravím,Kúpila som si yorshika,bolo šteniatko od množiteľa.Vystrašeny,špinavy škaredy,ale mal studeny noštek, a nadherne očička,a to bolo ako rana do srdiečka,proste som ho nemohla nechať v tych podmienkach kde žil.Trvalo ani dve hodinky u nás doma, a z bojazliveho,špinaveho škaredeho šteniatka,ktore nikto nechcel,lebo sa nevydarilo,bol odrazu krasny čisty,psik,ktory už nespal v špine,ale s nami na posteli,den za dnom sme sa do neho zamilovali,a naučili,že človek vie aj pohladiť nie len hodit jedlo a odisť,ibaže po dvoch týždňoch zomrel,večer ešte skakal,z posteli na zem,radoval sa,a rano už len nevladne ležal,zaspal naveky,Je to smutne a ťažke,najme pre moje dve detičky.Neviem,čo mám robiť,chovateľa ako sa nazýva,nemožeme kontaktovať,lebo je nedostupny,nemám ani kupno predajnú zmluvu,proste som nevedela že aj take niečo treba,Prosím,poradťe mi,ako mám postupovať,nechcem peniaze,ale šteniatko,mám právo na noveho psika???
Nikdy viac by som už neurobila takú chybu,že podporim množiteľa!!!!!
Zomrel mi psik, čo mám robiť
D...a, ďakujem, že sa ma niekto zastal, nemala som už silu viac reagovať na tie bezcitné poznámky,...
Jefitto, ty nemas zrejme rad ani sam seba ......ale ti psi za to nemozu. Mohol by si mat aspon respekt pred osobou, ktora prave smuti.
Kto ti v zivote ublizil, pes alebo clovek?
kupit si noveho
Ja práve kvôli vám psíčkarom neznášam psiska prašive
Jefitto, ty vieš vobec čo si napísal? Nemáš ani trochu citu ani k ľuďom a nie ešte k zvieratám. Práve preto máme my psíčkari radšej zvieratká ako niektorých ľudí. Možeš sa hanbiť!
Biela.Kobra, prečítala som si Tvoj blog, všetko mi znovu pred očami prebehlo ako film, to, čo sme zažili s našou drahou Larinočkou. Tiež som ju kŕmila striekačkou, nosili sme ju na rukách vyvenčiť, infúzie, no keď odmietala už aj vodu zo striekačky a dívala sa na mňa tými svojimi veľkými očami ... slzy mi stekajú po tvári a nemožem už ďalej písať, moje najdrahšie zlatíčko :(
Pre vsetkych, co prisli o svojho stvornoheho priatela, psika, macicku a i. alexandrapavelkova.blog.sme.sk
:(
Mne moja Larinočka odišla do nebíčka pred tromi týždňami. Neviem sa s tým nijako vyrovnať, všade ju vidím, cítim jej voňu najkrajšiu na svete, stále len plačem. Neviem si predstaviť ďalší život bez nej aj napriek tomu, že mám milujúceho a najlepšieho manžela a dvoch synov na svete. Patrila jednoducho k nám, bola plnohodnotný člen rodiny, veľmi sme ju milovali a navždy ju budeme. Má niekto podobnú skúsenosť, je to normálne, že ju tak veľmi ľúbim?
ked ono to tak v zivote chodi, ked sa raz narodi musi aj zomriet :(
