Dobré ráno.
Som s priateľkou 5 rokov. Už som tu na forum prispieval témami, že priateľka má zlé vzťahy s rodinou a že má stavy úzkosti a depresie. Vtedy som ešte netušil, že tú depresiu jej naozaj diagnostikuju až keď sa začala doma hrutiť, že nevedela vstať z postele a pod. Kedysi ešte na začiatku vzťahu mi povedala, keď sme mali taku debatu, že keby sa mi niečo stalo zdravotne, tak ona by odišla, že by to psychicky nezvládla. Zaskočilo ma to, ale vravel som si, že je to všetko ešte čerstvé, že časom sa vzťah a podpora vybuduje. Už pol roka sa lieči na depresiu. Viac krát ešte pred diagnostikovanim ochorenia mi vravela, že sa cíti osamelá v meste kde byvame, že nema žiadnych priateľov a citujem "vždy ju vždy každý opustil". Bohužiaľ nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a mojej mame diagnostikovali predbtýžďldňom rakovinu pluc s metastazami v pečeni, na ktorej ma cirhozu a našli aj nalezy v kostiach. Je to všetko veľmi čestvé a snažime sa to vstrebať a pripraviť sa na asi najťažší boj v živote. Priateľka si touto cestou už prešla, keďže jej mama mala rakovinu, davali jej pol roka ale je tu už viac ako 10 rokov.
Vidím, že to doma otec a brat psychicky zvladaju statočne ale nechcel som, aby na to boli ako prišla mama z nemocnice sami. Tak som včera pisal priateľke, že citim, že chcem byť pre nich oporou takto na začiatku a idem domov a aj na vikend, že pridem v nedelu. Včera sme sa osobne ešte stretli skrz povinnosti a narovinu som jej povedal, že mam strach, že náš vzťah utrpí touto aktualnou situaciou a že nechcem aby mala pocit, že ju teraz davam na vedlajšiu kolaj. Jej odpoved bola "no a" (v zmysle, čo s tym chcem urobiť), po chvile mlčania som jej povedal "nech ma nenúti vyberať si medzi ňou a mamou ktorá možno do pár mesiacov umrie" otočila to na to, že ju chcem vyobraziť ako zlú. Celu cestu až na vlakovu stanicu sme ticho kráčali a ja som sa snažil vstrebať tú debatu. Na peronoch sa ma pytala odkial mi to ide, vravel som jej, že idem s nou do BA a ona zareagovala "nie chod domov, chod chod, ved citiš že chceš isť domov", v tom momente ma popadol hnev a mal som stu chuti jej povedať, týmto sa rozchádzame, nakoniec som za nou iba vybehol a povedal jej, že doma mám o čom rozmýšlať.
Vravela mi ešte, že ma cely vztah lubi na 100%, ale z mojej strany to cely vzťah nema a ma pocit, že nie je pre mňa no.1. Napisal som jej správu, že ju lubim, ale mam v srdci lásku pre mamu, otca a bratov a priatelov. Že pre mna lubit na 100% neznamena odstrihnut vztahy, rodinu a este v tychto časoch. Že ma zasiahlo ako sa k tomu postavila, že som čakal skôr porozumenie a podporu.
Ona mi na to odpisala, že nechcem byt s nou, že sa snažila vybudovat domov pre nas, ale asi sa jej to nepodarilo. Že chcem byť s rodinou, tak nech som. Že myslela, že budem v BA a na navstevy by som chodil domov. Ja som to tak planoval a aj som jej to vysvetloval, ale bohuzial citim, že v začiatkoch chcem byť oporou doma.
Povedala, že sa cely cas vo vztahu citi na druhej kolaji a že asi nema zmysel, aby to takto dalej pokračovalo. Opytal som sa jej kedy, by sa vo vztahu na druhej kolaji necitila, na to reagovala, že už mi nič vysvetlovať nebude.
Uzavreli sme to, že sme obidvaja citovo preexponovaný a že sa o tom porozpravame ked prídem domov.
Podpora vo vzťahu - ťažké ochorenie v rodine
Tak keď naozaj ide o to koľko času ostáva tvojej najbližšej rodine podľa mňa by nemala riešiť takéto veci. Ved byt dokončíte aj inokedy, ale čas s blízkym človekom ti nik nevráti. Trochu ma zaráža ak som spravne pochopila, že si prešla niečím podobným a neberie na to ohľad lenže neviem či už vtedy mala depresie či nie. Diagnostikovaná depresia byva celoživotná, no ľudia majú lepšie a horšie obdobia, fyzické choroby hoci aj ťažké sú schopní zľahčovať, ukážka nižšie. Či sa vedia úplne vyliečiť to ti asi povie len odborník. Skús sa opytať, mňa by to tiež zaujímalo. Uvádzam niektoré zážitky s liečenými ľuďmi na depresie.
Ukážka môjho blízkeho s depresiou ( nebudem radšej uvádzať detaily) keď sme boli pri ďalšej blízkej osobe, ktorá prednedávnom skoro umrela a je tri týždne ležiaca, bez možnosti sa sama pohnúť, dovtedy fungovala relatívne ok : No a inak máš nejaké komplikácie? Tak už je to teda ok. A začne hovoriť len o sebe.A takýchto zážitkov mám s touto osobou roky. Ale keď ona má problém tak to je koniec sveta a musí sa jej hneď vyhovieť, inak to prekrúti tak, že jej musíš vyhovieť. Potom mám známu s depresiami čo mala na tú istú situaciu tiež "svojskú" reakciu, kde to pripisovala počasiu.
Náhody? Neviem. Pri psychicky zdravých ľuďoch si neviem predstaviť takéto reakcie. Ty áno?
Každopádne, ty si so svojou priateľkou 5 rokov, tak ju asi aj lepšie poznáš. I keď asi si vo fáze,že sa rapídne zmenila. Potom je človek z toho prekvapený, snaži sa to riešiť, myslí si, že sa to zmení. Ona sa možno aj trochu zmení, len otázka do akej miery a či s tým budeš vedieť žiť.
Vravela mi, že preto tak reagovala, pretože som jej den predtym slubil, že vyriešim urgentny problem v domacnosti, namiesto toho som sa rozhodol, že idem odmov, lebo som mal pocit, ze otec potrebuje moju empcionalnu podporu. A preto bola nahnevana, že idem domov, nie žeby ma nepodporovala ale pretoze tieto pocity ma furt. Ze musi sama riesit veci okolo bytu, objednavat veci na opravu zaluzii, objednavat šrobovaky atd. Že sa sám nestaram obchod bytu. Akože chapal som to v tom momente, čo chcela povedat, ale ked som sa spätne k tomu vracal, tak mi prišlo, že sa ani neospravedlnila za tu reakciu až ked som povedal, ze som čakal nejake ospravedlnenie, lebo nepovie nic, kumuluje to a takto vybuchne prave v takej nevhodnej chvili. A ano narovinu v ten moment bol pre mna prednejsi otec a rodina a to je to, že ona mi povedala, že ma pocit, že u mna bude priorita až ked uz nikoho ineho nebudem mat. Mrzelo ma aj, že teda ja som sa ospravedlnil, že som nevedel, že to tak vnima, ale z jej strany prišlo ospravedlnenie až keď som povedal, že som nejake očakával, a že ano reagovala prehnane, ale že ja som tiež vyobrazil najhorší scenár, že sa mam rozhodovat medzi nou a umierajucou mamou. Viem, že tento problem s mojim pristupom sme riešili ale nepracoval som na tom. Povedal som, že nech mi nabuduce narovinu povie ak to tak vnima. Ale aj tak sa nemôžem zbaviť zleho pocitu, že mi bolo ubližene.
Naozaj nie je možnosť, že sa vylieči z depresie? Mal som predstavu, že po spravnej liečbe bude schopná byť mi oporou. Alebo je to vždy o tom, že keď príde ťažká situácia, ona sa bude rúcať tiež? Je to nesmierne ťažké, pretože ju veľmi ľúbim.
Áno, to je prirodzené, že jej správanie, prežívanie pripisuješ chorobe, ospravedlňuješ. Bude mať lepšie aj horšie obdobia. Ak sa lieči len pol roka, môže sa to ešte zlepšiť o niečo. Stabilizácia trvá niekoľko mesiacov,rok, je to individuálne. Je možné, že aj rodinná situácia jej zhoršila, ale ako vravíš to neovplyvníš. Len si myslím, že oporu od takého človeka čakať nie je reálne. Takýto ľudia so sebou sami majú boj a ťažko to ovplyvniť. Budeš často v situácii, že jej budeš musieť ustupovať, prispôsobovať sa bez ohľadu na to, či potrebuješ oporu ty. Buď sa s tým zmieriš alebo ako ti radí rodina aj keď to znie kruto.
Komunikoval som o tom s bratmi a známymi. Nie som v tom sám. Chcú mi dobre a ich názor je, že vzťah nemá budúcnosť, ak tam nie je vzájomná dôvera a opora. A ja s nimi súhlasím, zároveň sa však na to dívam, že partnerka ma depresiu a preto reaguje jak reaguje. Takže si ospravedlňujem jej konanie pretože je chorá. Je možné, že jej psychicky stav sa zhoršil po tom, čo sa u nas v rodine udialo. Za to ja ani nikto však nemôžeme a teraz to vníma, že od nej odchádzam a nechcem byť s ňou. Zároveň pre ňu nebude dobré, ak bude v tom prostredí aj so mnou. Už mi povedala raz, že som velmi vyznamne prispel k jej depresii, ked som jej ozrejmil aka je situacia po skončeni PhD štúdia, že máš na začiatok nízky plat a reálne robíš často krát prácu na ktoru si prekvalifikovany. Ona vtedy PhD študovala a chcel som, aby nezažila taký šok ako som zažil ja.
Na začiatok ti chcem vyjadriť podporu, máte to v rodine ťažké, onkologické a nie len tie choroby v rodine sú náročná vec na psychiku, viem, o čom píšem. Taktiež viem, že aj diagnostikovaná depresia v rodine je ťažká. A aj pre ostatných zúčastnených, nie len diagnostikovaného. Roky som v rodine žila s človekom s diagnostikovanou depresiou a je to náročné, musela som si urobiť fyzický odstup. Veľmi dobre zváž, čo ďalej, čaká ťa ťažké obdobie aj u svojej pôvodnej rodiny a je pochopiteľné, že chceš byť aj s nimi. Žiaľ, z mojej dlhoročnej skúsenosti ľudia s diagnostikovanými depresiami sú často zameraní iba na svoje problémy, ostatné je pre nich často menej dôležité. Nevravím, že to myslia zle, ale toto som zažila aj odlsedovala u známych s podobnými problémami. Určite hľadaj podporu aj u iných - kamaráti, známi a pod. Držím palce.
