Dobré ráno.
Som s priateľkou 5 rokov. Už som tu na forum prispieval témami, že priateľka má zlé vzťahy s rodinou a že má stavy úzkosti a depresie. Vtedy som ešte netušil, že tú depresiu jej naozaj diagnostikuju až keď sa začala doma hrutiť, že nevedela vstať z postele a pod. Kedysi ešte na začiatku vzťahu mi povedala, keď sme mali taku debatu, že keby sa mi niečo stalo zdravotne, tak ona by odišla, že by to psychicky nezvládla. Zaskočilo ma to, ale vravel som si, že je to všetko ešte čerstvé, že časom sa vzťah a podpora vybuduje. Už pol roka sa lieči na depresiu. Viac krát ešte pred diagnostikovanim ochorenia mi vravela, že sa cíti osamelá v meste kde byvame, že nema žiadnych priateľov a citujem "vždy ju vždy každý opustil". Bohužiaľ nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a mojej mame diagnostikovali predbtýžďldňom rakovinu pluc s metastazami v pečeni, na ktorej ma cirhozu a našli aj nalezy v kostiach. Je to všetko veľmi čestvé a snažime sa to vstrebať a pripraviť sa na asi najťažší boj v živote. Priateľka si touto cestou už prešla, keďže jej mama mala rakovinu, davali jej pol roka ale je tu už viac ako 10 rokov.
Vidím, že to doma otec a brat psychicky zvladaju statočne ale nechcel som, aby na to boli ako prišla mama z nemocnice sami. Tak som včera pisal priateľke, že citim, že chcem byť pre nich oporou takto na začiatku a idem domov a aj na vikend, že pridem v nedelu. Včera sme sa osobne ešte stretli skrz povinnosti a narovinu som jej povedal, že mam strach, že náš vzťah utrpí touto aktualnou situaciou a že nechcem aby mala pocit, že ju teraz davam na vedlajšiu kolaj. Jej odpoved bola "no a" (v zmysle, čo s tym chcem urobiť), po chvile mlčania som jej povedal "nech ma nenúti vyberať si medzi ňou a mamou ktorá možno do pár mesiacov umrie" otočila to na to, že ju chcem vyobraziť ako zlú. Celu cestu až na vlakovu stanicu sme ticho kráčali a ja som sa snažil vstrebať tú debatu. Na peronoch sa ma pytala odkial mi to ide, vravel som jej, že idem s nou do BA a ona zareagovala "nie chod domov, chod chod, ved citiš že chceš isť domov", v tom momente ma popadol hnev a mal som stu chuti jej povedať, týmto sa rozchádzame, nakoniec som za nou iba vybehol a povedal jej, že doma mám o čom rozmýšlať.
Vravela mi ešte, že ma cely vztah lubi na 100%, ale z mojej strany to cely vzťah nema a ma pocit, že nie je pre mňa no.1. Napisal som jej správu, že ju lubim, ale mam v srdci lásku pre mamu, otca a bratov a priatelov. Že pre mna lubit na 100% neznamena odstrihnut vztahy, rodinu a este v tychto časoch. Že ma zasiahlo ako sa k tomu postavila, že som čakal skôr porozumenie a podporu.
Ona mi na to odpisala, že nechcem byt s nou, že sa snažila vybudovat domov pre nas, ale asi sa jej to nepodarilo. Že chcem byť s rodinou, tak nech som. Že myslela, že budem v BA a na navstevy by som chodil domov. Ja som to tak planoval a aj som jej to vysvetloval, ale bohuzial citim, že v začiatkoch chcem byť oporou doma.
Povedala, že sa cely cas vo vztahu citi na druhej kolaji a že asi nema zmysel, aby to takto dalej pokračovalo. Opytal som sa jej kedy, by sa vo vztahu na druhej kolaji necitila, na to reagovala, že už mi nič vysvetlovať nebude.
Uzavreli sme to, že sme obidvaja citovo preexponovaný a že sa o tom porozpravame ked prídem domov.
Podpora vo vzťahu - ťažké ochorenie v rodine
Komunikoval som o tom s bratmi a známymi. Nie som v tom sám. Chcú mi dobre a ich názor je, že vzťah nemá budúcnosť, ak tam nie je vzájomná dôvera a opora. A ja s nimi súhlasím, zároveň sa však na to dívam, že partnerka ma depresiu a preto reaguje jak reaguje. Takže si ospravedlňujem jej konanie pretože je chorá. Je možné, že jej psychicky stav sa zhoršil po tom, čo sa u nas v rodine udialo. Za to ja ani nikto však nemôžeme a teraz to vníma, že od nej odchádzam a nechcem byť s ňou. Zároveň pre ňu nebude dobré, ak bude v tom prostredí aj so mnou. Už mi povedala raz, že som velmi vyznamne prispel k jej depresii, ked som jej ozrejmil aka je situacia po skončeni PhD štúdia, že máš na začiatok nízky plat a reálne robíš často krát prácu na ktoru si prekvalifikovany. Ona vtedy PhD študovala a chcel som, aby nezažila taký šok ako som zažil ja.
Na začiatok ti chcem vyjadriť podporu, máte to v rodine ťažké, onkologické a nie len tie choroby v rodine sú náročná vec na psychiku, viem, o čom píšem. Taktiež viem, že aj diagnostikovaná depresia v rodine je ťažká. A aj pre ostatných zúčastnených, nie len diagnostikovaného. Roky som v rodine žila s človekom s diagnostikovanou depresiou a je to náročné, musela som si urobiť fyzický odstup. Veľmi dobre zváž, čo ďalej, čaká ťa ťažké obdobie aj u svojej pôvodnej rodiny a je pochopiteľné, že chceš byť aj s nimi. Žiaľ, z mojej dlhoročnej skúsenosti ľudia s diagnostikovanými depresiami sú často zameraní iba na svoje problémy, ostatné je pre nich často menej dôležité. Nevravím, že to myslia zle, ale toto som zažila aj odlsedovala u známych s podobnými problémami. Určite hľadaj podporu aj u iných - kamaráti, známi a pod. Držím palce.
