Dobré ráno.
Som s priateľkou 5 rokov. Už som tu na forum prispieval témami, že priateľka má zlé vzťahy s rodinou a že má stavy úzkosti a depresie. Vtedy som ešte netušil, že tú depresiu jej naozaj diagnostikuju až keď sa začala doma hrutiť, že nevedela vstať z postele a pod. Kedysi ešte na začiatku vzťahu mi povedala, keď sme mali taku debatu, že keby sa mi niečo stalo zdravotne, tak ona by odišla, že by to psychicky nezvládla. Zaskočilo ma to, ale vravel som si, že je to všetko ešte čerstvé, že časom sa vzťah a podpora vybuduje. Už pol roka sa lieči na depresiu. Viac krát ešte pred diagnostikovanim ochorenia mi vravela, že sa cíti osamelá v meste kde byvame, že nema žiadnych priateľov a citujem "vždy ju vždy každý opustil". Bohužiaľ nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a mojej mame diagnostikovali predbtýžďldňom rakovinu pluc s metastazami v pečeni, na ktorej ma cirhozu a našli aj nalezy v kostiach. Je to všetko veľmi čestvé a snažime sa to vstrebať a pripraviť sa na asi najťažší boj v živote. Priateľka si touto cestou už prešla, keďže jej mama mala rakovinu, davali jej pol roka ale je tu už viac ako 10 rokov.
Vidím, že to doma otec a brat psychicky zvladaju statočne ale nechcel som, aby na to boli ako prišla mama z nemocnice sami. Tak som včera pisal priateľke, že citim, že chcem byť pre nich oporou takto na začiatku a idem domov a aj na vikend, že pridem v nedelu. Včera sme sa osobne ešte stretli skrz povinnosti a narovinu som jej povedal, že mam strach, že náš vzťah utrpí touto aktualnou situaciou a že nechcem aby mala pocit, že ju teraz davam na vedlajšiu kolaj. Jej odpoved bola "no a" (v zmysle, čo s tym chcem urobiť), po chvile mlčania som jej povedal "nech ma nenúti vyberať si medzi ňou a mamou ktorá možno do pár mesiacov umrie" otočila to na to, že ju chcem vyobraziť ako zlú. Celu cestu až na vlakovu stanicu sme ticho kráčali a ja som sa snažil vstrebať tú debatu. Na peronoch sa ma pytala odkial mi to ide, vravel som jej, že idem s nou do BA a ona zareagovala "nie chod domov, chod chod, ved citiš že chceš isť domov", v tom momente ma popadol hnev a mal som stu chuti jej povedať, týmto sa rozchádzame, nakoniec som za nou iba vybehol a povedal jej, že doma mám o čom rozmýšlať.
Vravela mi ešte, že ma cely vztah lubi na 100%, ale z mojej strany to cely vzťah nema a ma pocit, že nie je pre mňa no.1. Napisal som jej správu, že ju lubim, ale mam v srdci lásku pre mamu, otca a bratov a priatelov. Že pre mna lubit na 100% neznamena odstrihnut vztahy, rodinu a este v tychto časoch. Že ma zasiahlo ako sa k tomu postavila, že som čakal skôr porozumenie a podporu.
Ona mi na to odpisala, že nechcem byt s nou, že sa snažila vybudovat domov pre nas, ale asi sa jej to nepodarilo. Že chcem byť s rodinou, tak nech som. Že myslela, že budem v BA a na navstevy by som chodil domov. Ja som to tak planoval a aj som jej to vysvetloval, ale bohuzial citim, že v začiatkoch chcem byť oporou doma.
Povedala, že sa cely cas vo vztahu citi na druhej kolaji a že asi nema zmysel, aby to takto dalej pokračovalo. Opytal som sa jej kedy, by sa vo vztahu na druhej kolaji necitila, na to reagovala, že už mi nič vysvetlovať nebude.
Uzavreli sme to, že sme obidvaja citovo preexponovaný a že sa o tom porozpravame ked prídem domov.
Podpora vo vzťahu - ťažké ochorenie v rodine
Ja som velmi tolerantny clovek, ale toto by som nedala...
Len s ňou strácaš čas. Jej skrz traumu chýba základná empatia. To je ukážkový psychopat. To nieje nadávka, ale to ty vieš.
Chodiť s niekým po terapiách a učiť ako byť človek?
Podľa mńa je tvoja šanca mizivá.
Aj to z toho príspevku cítiť.
Takých je ale dnes kvantum, nieje ťažké na takú naraziť.
Mám podobnú skúsenosť a je to strata času naprávať tieto ženy alebo čakť že sa zmenia. To je do konca života.
Utekaj.
Ešte v ten deň, ako som písal odpoveď sa so mnou rozišla. Bol som za ňou pretože som chcel s ňou tráviť čas. Povedali sme si veci, nezvládla to emočne, navrhoval som opäť párové terapie, ona to odmietla a ja som to akceptoval. Neskoro v noci mi písala, že či sme to neunáhlili, prehodili sme pár správ. Vravel som, že sa vo mne niečo zlomilo po tom všetkom a že som si nikdy nepovedal, že ma pri umierajúcej mame opusti partnerka. Ona mi odpísala, že tu chce pre mňa byť a chcela už párové terapie. Tak som súhlasil. Vravela, že to emočne neustála a preto ten rozchod, že cítila na seba tlak z mojej strany, ja som jej vravel, že si musí nájsť iný spôsob regulácie a nie, že hádka skončí automaticky rozchodom, to však brala z mojej strany ako útok. Boli sme už na prvom sedení, povedal som čo som mal na srdci a videl som aj jej pohľad na vec. Terapeutka povedala, že to, že si sama prešla ťažkou situáciou v detstve a nikto pri nej nebol, nie je dôvod aby som si rovnakou cestou prešiel aj ja a že mi týmto môže ukázať, že vie byť iná a nebude chcieť aby som to tiež zažil. Terapeutka to zhodnotila, že som na pokraji fyzických a psychických síl. Dala nam úlohy do ďalšieho sedenia na ktorých sa snažíme pracovať. Ku koncu sedenia sme mali vybrať jeden pozitívny moment na tom čo partner počas sedenia povedal, ja som to dokázal, ale ona nie, pretože veľa mojich vecí bolo vo forme výčitiek a o tom ako odsúvala problémy a nevedela im čeliť. terapeutka jej nadhodila niekoľko svetlých bodov, čo som vravel ale neviem, či to tak videla aj ona.
Moja individuálna terapeutka, keď som jej opísal čo zažívam, mi narovinu povedala, že z jej pohľadu nežiadam nič výnimočné alebo prehnané. Sú to základné potreby vo vzťahu ako opora a dôvera a že si vôbec nemám vyčítať, že to tak cítim. Nech svoje emócie vyjadrujem a pred ňou aj pomenujem. Tak na tom pracujeme.
Je to tak a mám to úplne rovnako. Rodinu si nevyberieš, ale priateľov áno:)
Poviem to tak, ze niekedy su priatelia viac ako samotna rodina. A niekedy sa priatelia tou rodinou aj stanu.
Fajn, môj názor : sústreď sa na podporu priateľov, rodiny. Ju nechaj tak, môžeš jej pomôcť s vybavením lekára a zdravotných vecí, viac v tvojej situácii by som si nenakladala. To, či ona chce alebo je schopná riešiť svoje traumy ty už neovplyvníš, na to má lekársku pomoc. Pomôže ti, keď to akceptuješ. Veľa síl.
Ty evidentne sám nevieš nič posúdiť, na všetko potrebuješ názor iného. Koľko máš rokov chlape? Píšeš úplne ako baba.
Ona je zas človek čo má problémy sám zo sebou, berie určite nejaké tabletky čo vedia pomotať myslenie a celkovo môžu zmeniť osobnosť alebo aj nemusia alebo keď si na ňu kašlal a predtým aj ostatní tak ťa už zaradila k nim a si vybavený.
Pozeráš len na seba a svoj problém ale ak má človek ozajstnú depresiu tak mu ďalšie cudzie problémy len zhoršujú stav a nakladajú na neho.
Sama to povedala že cíti tlak na seba.
Keď horí dom aj tebe aj susedovi ideš hasiť naprv svoj.
Mám oporu v priateloch a rodine. No mna by zaujimal názor terapeuta na jej správanie v sučasnej situacii. Vzhľadom na to ako sa však vyhybala psychoterapeutom a psychiatrom ešte keď som upozornoval, že niečo nie je v poriadku, si myslím, že zo strachu z toho, že by mala čeliť vlastným tarumám o tom hovoriť nebude a preto je skepticka aj voči parovej terapii. Môj názor je. že to ako sa správa je výsledok toho čo si zažila a nemá spracované. Tak pred tým uteka, ja na druhu stranu navštevujem sedenia a konfrontujem sa s tym, čo nemam spracovane ja.
Chápem, že chceš zachrániť aspoň nejakú "stabilnú pôdu". Keď si to ale po sebe prečítaš tak tá priateľka pôsobí, že už dávno ňou nie je, len si si to uvedomil až teraz. Ona je v pozícii,že keď sa s tebou narovinu rozíde, bude za zlú, lebo to máš objektívne ťažké, tak to preto necháva visieť a čaká ( možno kým to urobíš ty alebo sa nájde niekto iný atď). Celkom by ma zaujímalo čo si o tom celom myslí terapeut okrem toho, že to máš ťažké a potrebuješ stabilitu, čo je jasné každému. Máš niekde inde stabilnú pôdu medzi kamarátmi, kolegami, o koho sa oprieť?
Keď som sa narovinu o tom s priateľkou rozpraval, povedala, mi, že sa odo mna zacala viac odpajat od doby kedy nemala pracu a bola sama doma, aj ked mala externy prijem, takze sme neboli vo financnej neistote. Ja som po práci často riešil ešte prácu navyše, mimo projekty, lebo som chcel vykryť chybajuci prijem, aj ked to nebolo treba ale mal som ten pocit. Ked prišlo ochorenie mamy uvidela ako sa chovam a aktivizujem u mamy, obvolavam, zariadujem a ze pre nu som sa nikdy takto nesnazil vo vztahu. Ked som jej vravel, preco mi nevravela, ze je narovinu osamela jej reakcia bola, ved mi vravela nech nie som furt za tym PC. Nedavno som zacal navstevovat sedenia u psychoterapeuta, mala aj ona v ramci liečby, bavili sme sa o tom, že čo bude asi preberat. Ked sa však ukázalo, že riešila iba seba v zmysle ako pristupuje v praci, ze na seba citi tlak a na polorozpadnuty vztah neprišlo vobec. Jej reakcia na to ze preco to nespomenula bola, ze aj tak by hovorila potom iba o mojich problemoch a o mne a že z jej strany, ona nič zle neurobila, co by viedlo k rozpadu vztahu, pretože mi to vravela, tym padom ja mam pocit, ze vsetko pada na moju hlavu. Ked som jej spomenul, ze ale tak na vztah su dvaja a ked si to tak citila mala si to otvorene komunikovat, tak odpovedala, že mi to vravela.
V sucasnosti sa angazujem viac do vztahu a vnima to, nechcem na nu robit tlak. Vravi, ze chce to čas. Ja som však tak psychicky a emočne vycerpany, že riesim tažku situaciu v rodine, neistotu vo vzťahu a do toho pracovne ťažkosti. Nedokažem sa na pracu vôbec sústrediť. Psychoterapeutka mi vravela, že je to prirodzene pretože stracam stabilitu a bezpečie umieranim mamy a stracam bezpečie u priateľky. Preto moja hlava chce vyriesiť problém, ktorý sa ako tak dá a to je vzťah, aby som aspon niekde mal stabilnu pôdu pod nohami.
Samozrejme tieto moje stavy a ruminacie prenašam do už tak ťažkej atmosfery doma a na mamu.
Začinam mať pocit, že by som potreboval sedenie u psychiatra.
