Dobré ráno.
Som s priateľkou 5 rokov. Už som tu na forum prispieval témami, že priateľka má zlé vzťahy s rodinou a že má stavy úzkosti a depresie. Vtedy som ešte netušil, že tú depresiu jej naozaj diagnostikuju až keď sa začala doma hrutiť, že nevedela vstať z postele a pod. Kedysi ešte na začiatku vzťahu mi povedala, keď sme mali taku debatu, že keby sa mi niečo stalo zdravotne, tak ona by odišla, že by to psychicky nezvládla. Zaskočilo ma to, ale vravel som si, že je to všetko ešte čerstvé, že časom sa vzťah a podpora vybuduje. Už pol roka sa lieči na depresiu. Viac krát ešte pred diagnostikovanim ochorenia mi vravela, že sa cíti osamelá v meste kde byvame, že nema žiadnych priateľov a citujem "vždy ju vždy každý opustil". Bohužiaľ nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a mojej mame diagnostikovali predbtýžďldňom rakovinu pluc s metastazami v pečeni, na ktorej ma cirhozu a našli aj nalezy v kostiach. Je to všetko veľmi čestvé a snažime sa to vstrebať a pripraviť sa na asi najťažší boj v živote. Priateľka si touto cestou už prešla, keďže jej mama mala rakovinu, davali jej pol roka ale je tu už viac ako 10 rokov.
Vidím, že to doma otec a brat psychicky zvladaju statočne ale nechcel som, aby na to boli ako prišla mama z nemocnice sami. Tak som včera pisal priateľke, že citim, že chcem byť pre nich oporou takto na začiatku a idem domov a aj na vikend, že pridem v nedelu. Včera sme sa osobne ešte stretli skrz povinnosti a narovinu som jej povedal, že mam strach, že náš vzťah utrpí touto aktualnou situaciou a že nechcem aby mala pocit, že ju teraz davam na vedlajšiu kolaj. Jej odpoved bola "no a" (v zmysle, čo s tym chcem urobiť), po chvile mlčania som jej povedal "nech ma nenúti vyberať si medzi ňou a mamou ktorá možno do pár mesiacov umrie" otočila to na to, že ju chcem vyobraziť ako zlú. Celu cestu až na vlakovu stanicu sme ticho kráčali a ja som sa snažil vstrebať tú debatu. Na peronoch sa ma pytala odkial mi to ide, vravel som jej, že idem s nou do BA a ona zareagovala "nie chod domov, chod chod, ved citiš že chceš isť domov", v tom momente ma popadol hnev a mal som stu chuti jej povedať, týmto sa rozchádzame, nakoniec som za nou iba vybehol a povedal jej, že doma mám o čom rozmýšlať.
Vravela mi ešte, že ma cely vztah lubi na 100%, ale z mojej strany to cely vzťah nema a ma pocit, že nie je pre mňa no.1. Napisal som jej správu, že ju lubim, ale mam v srdci lásku pre mamu, otca a bratov a priatelov. Že pre mna lubit na 100% neznamena odstrihnut vztahy, rodinu a este v tychto časoch. Že ma zasiahlo ako sa k tomu postavila, že som čakal skôr porozumenie a podporu.
Ona mi na to odpisala, že nechcem byt s nou, že sa snažila vybudovat domov pre nas, ale asi sa jej to nepodarilo. Že chcem byť s rodinou, tak nech som. Že myslela, že budem v BA a na navstevy by som chodil domov. Ja som to tak planoval a aj som jej to vysvetloval, ale bohuzial citim, že v začiatkoch chcem byť oporou doma.
Povedala, že sa cely cas vo vztahu citi na druhej kolaji a že asi nema zmysel, aby to takto dalej pokračovalo. Opytal som sa jej kedy, by sa vo vztahu na druhej kolaji necitila, na to reagovala, že už mi nič vysvetlovať nebude.
Uzavreli sme to, že sme obidvaja citovo preexponovaný a že sa o tom porozpravame ked prídem domov.
Podpora vo vzťahu - ťažké ochorenie v rodine
Je to tak a mám to úplne rovnako. Rodinu si nevyberieš, ale priateľov áno:)
Poviem to tak, ze niekedy su priatelia viac ako samotna rodina. A niekedy sa priatelia tou rodinou aj stanu.
Fajn, môj názor : sústreď sa na podporu priateľov, rodiny. Ju nechaj tak, môžeš jej pomôcť s vybavením lekára a zdravotných vecí, viac v tvojej situácii by som si nenakladala. To, či ona chce alebo je schopná riešiť svoje traumy ty už neovplyvníš, na to má lekársku pomoc. Pomôže ti, keď to akceptuješ. Veľa síl.
Ty evidentne sám nevieš nič posúdiť, na všetko potrebuješ názor iného. Koľko máš rokov chlape? Píšeš úplne ako baba.
Ona je zas človek čo má problémy sám zo sebou, berie určite nejaké tabletky čo vedia pomotať myslenie a celkovo môžu zmeniť osobnosť alebo aj nemusia alebo keď si na ňu kašlal a predtým aj ostatní tak ťa už zaradila k nim a si vybavený.
Pozeráš len na seba a svoj problém ale ak má človek ozajstnú depresiu tak mu ďalšie cudzie problémy len zhoršujú stav a nakladajú na neho.
Sama to povedala že cíti tlak na seba.
Keď horí dom aj tebe aj susedovi ideš hasiť naprv svoj.
Mám oporu v priateloch a rodine. No mna by zaujimal názor terapeuta na jej správanie v sučasnej situacii. Vzhľadom na to ako sa však vyhybala psychoterapeutom a psychiatrom ešte keď som upozornoval, že niečo nie je v poriadku, si myslím, že zo strachu z toho, že by mala čeliť vlastným tarumám o tom hovoriť nebude a preto je skepticka aj voči parovej terapii. Môj názor je. že to ako sa správa je výsledok toho čo si zažila a nemá spracované. Tak pred tým uteka, ja na druhu stranu navštevujem sedenia a konfrontujem sa s tym, čo nemam spracovane ja.
Chápem, že chceš zachrániť aspoň nejakú "stabilnú pôdu". Keď si to ale po sebe prečítaš tak tá priateľka pôsobí, že už dávno ňou nie je, len si si to uvedomil až teraz. Ona je v pozícii,že keď sa s tebou narovinu rozíde, bude za zlú, lebo to máš objektívne ťažké, tak to preto necháva visieť a čaká ( možno kým to urobíš ty alebo sa nájde niekto iný atď). Celkom by ma zaujímalo čo si o tom celom myslí terapeut okrem toho, že to máš ťažké a potrebuješ stabilitu, čo je jasné každému. Máš niekde inde stabilnú pôdu medzi kamarátmi, kolegami, o koho sa oprieť?
Keď som sa narovinu o tom s priateľkou rozpraval, povedala, mi, že sa odo mna zacala viac odpajat od doby kedy nemala pracu a bola sama doma, aj ked mala externy prijem, takze sme neboli vo financnej neistote. Ja som po práci často riešil ešte prácu navyše, mimo projekty, lebo som chcel vykryť chybajuci prijem, aj ked to nebolo treba ale mal som ten pocit. Ked prišlo ochorenie mamy uvidela ako sa chovam a aktivizujem u mamy, obvolavam, zariadujem a ze pre nu som sa nikdy takto nesnazil vo vztahu. Ked som jej vravel, preco mi nevravela, ze je narovinu osamela jej reakcia bola, ved mi vravela nech nie som furt za tym PC. Nedavno som zacal navstevovat sedenia u psychoterapeuta, mala aj ona v ramci liečby, bavili sme sa o tom, že čo bude asi preberat. Ked sa však ukázalo, že riešila iba seba v zmysle ako pristupuje v praci, ze na seba citi tlak a na polorozpadnuty vztah neprišlo vobec. Jej reakcia na to ze preco to nespomenula bola, ze aj tak by hovorila potom iba o mojich problemoch a o mne a že z jej strany, ona nič zle neurobila, co by viedlo k rozpadu vztahu, pretože mi to vravela, tym padom ja mam pocit, ze vsetko pada na moju hlavu. Ked som jej spomenul, ze ale tak na vztah su dvaja a ked si to tak citila mala si to otvorene komunikovat, tak odpovedala, že mi to vravela.
V sucasnosti sa angazujem viac do vztahu a vnima to, nechcem na nu robit tlak. Vravi, ze chce to čas. Ja som však tak psychicky a emočne vycerpany, že riesim tažku situaciu v rodine, neistotu vo vzťahu a do toho pracovne ťažkosti. Nedokažem sa na pracu vôbec sústrediť. Psychoterapeutka mi vravela, že je to prirodzene pretože stracam stabilitu a bezpečie umieranim mamy a stracam bezpečie u priateľky. Preto moja hlava chce vyriesiť problém, ktorý sa ako tak dá a to je vzťah, aby som aspon niekde mal stabilnu pôdu pod nohami.
Samozrejme tieto moje stavy a ruminacie prenašam do už tak ťažkej atmosfery doma a na mamu.
Začinam mať pocit, že by som potreboval sedenie u psychiatra.
rodina je samozrejme zaklad, ale bez priatelov to jednoducho v zivote nejde. velakrat su este vacsim a dolezitejsim opornym murom ako vlastna krv.
Fúha, no tak podľa tejto správy ten vzťah pôsobí úplne inak ako z predošlých správ. Emocionálne sa človek neodpojí len tak. Muselo to trvať už dlho.Neostáva ti iné len skončiť s ňou kontakt.
Ale inak s tou rodinou sa do teba viem vcítiť, síce u nás ešte priamo nejde o hroziacu smrť, ale bolo to vážne. Odvtedy úplne inak vnímam najbližších a tiež si hovorím ako to budú zvládať ak by niečo. A tiež mám partnera. A nepočula som od neho krivé slovo na moju obavu a snahu pomôcť. Potrebuješ podľa mňa aj externú oporu v živote, lebo rodina sama so sebou bojuje s vlastným smútkom a strachom.
Ďakujem za správy.
Situáciu sme si vykomunikovali. Bral som to ako odrazový mostík. Boli však momenty kedy som vnímal, že prehnane reaguje na čokoľvek čo urobím, či sa spýtam. "Čo zase? atd." Situácia boli sme v obchode, podal som jej nákupný zoznam, následne 1x položku, ktorá na zozname bola 2x, tak som sa jej normálne spýtal, či to bude dosť. Ona reagovala podráždene, že tak nech vezmem ešte jeden krát, veď ona ani nevie, čo chcem variť (ano priznám sa, že tento recept som jej nespomenul) a bolo podráždene.
Posledné dni som cítil, že sa necítim okej, snívalo sa mi, že si začala s niekým iným, ale nechcela ma opustit v ťažkej situácii. Deň predtým utrúsila poznámku, že nech si náš kolega premysli ešte prenájom bytu, lebo keby sme sa náhodou pohádali. Par dni predtým, mi vravela, či je dobry nápad aby sme spolu robili v jednej kancelárii, aby sme si nezačali vadiť. Všetko som bral s rezervou ale do hlavy sa mi to dostalo. Vravel som jej o tych snoch, že ako to cítim, že som doobeda mal úzkostlivý stav, že som myslel že odpadnem v práci a musel som popadať dych.
Včera som videl, že to nie je opäť ona, od poslednej hádky nereagovala ani na intímne veci, hoci som mal pociť, že sa to všetko vracia do normálu. Tak som sa jej spýtal, čo sa deje na čo mi odpovedala, či to chcem riešiť teraz. A ja že samozrejme, či to radšej zametieme pod koberec? a hneď na to som jej povedal, že nechaj ma hádať, chceš sa so mnou rozísť. A ona odpovedala, že áno, že nevie či rozísť alebo pauzu, ale že jej začínam vadiť ako kolega (pričom spolu prakticky nie sme, ona robi z domu a ja dochádzam inde, avšak budu situácie, kde budeme spolu pracovať), že jej začínam vadiť následne aj ako partner a preto ju nepriťahujem a nechce intimitu. A to prečo jej vadím ako kolega je, že jej neustále skáčem do reči, keď niečo rozpráva, pričom z mojej strany to nemalo byť, že mudrujem, ale že chápem, čo tým myslí, alebo pod. že som v obraze. Toto jej vraj vadí celý vzťah, že ju nevnímam, aktívne jej nenačúvam, že ak sa ma spýta čo mi jej odpoviem jej nič. A že práve v tejto mojej rodinnej situácii si toto uvedomila a pod. Vravel som, že ja to vzdať nechcem, navrhoval som párovú terapiu ale ona vravela, že to vydrží týždeň a čo potom. Narovinu som sa jej spýtal, že keby sme teda boli 5 rokov dozadu tak vzťah so mnou ani nezačne a vravela, že áno. Ja som jej povedal, že ja by som do toho aj napriek tomu ako to dopadlo išiel. Spomínala, že keď mi vravela (pri tej veľkej hádke), že má pocit, že pre mňa nie je najdôležitejšia osoba, tak som jej to nevyvrátil. Vravela, že má pocit, že som veľmi úzkostlivo naviazaný na rodinu, pretože sa trápim nad tým, ako bude situáciu zvládať otec a brat, keď sa mama pominie, že sú to dospelí ľudia a ja za ich život nezodpovedám.
Povedal som jej, že som ju chcel požiadať o ruku na koncerte jej obľúbenej kapely na ktorý sme spolu mali ísť. Samozrejme som sa zrútil v hneve nie na ňu ale na tu situáciu, že ona nechce, vyzerať ako ta zlá atď. Napísal som jej list keď som odišiel ku rodičom, že ma mrzí ak som jej nedával to čo vo vzťahu potrebovala a nevedel som načúvať, že som ju naozaj miloval ako som vedel, a že nemôžem niekoho nútiť, aby bol so mnou a cítil to rovnako.
Som teraz u rodičov a nebudem ju vôbec kontaktovať ani tlačiť. Neviem ako v tejto situácii postupovať. Očividne sa emocionálne odpojila a ja som to nevidel.
