Len narušená chémia v mozgu?

Yong, to už skôr vyzerá na OCD.
Pri depresii sa naozaj len ťažko rozhodneš, že dnes sa nebudeš cítiť depresívne. To som ani nemala na mysli. Viem, že svojím zmýšľaním, hoci aj veľmi pozitívnym, s ňou veľa nenarobíte, pokiaľ nie je skôr slabšia a odkloniteľná. Ale takto som to nemyslela. Nie je to o rozhodovaní, len o uvedomovaní. "Sakra, trpím ako zviera... ale prejde to. Beriem dobré lieky." Nepredchádzalo by sa takto aspoň trochu samovraždám? Chce to trochu vnútorného boja: pocity vs. reálne vnímanie. Jasne, i tú depresiu vnímam reálne (a viac než dosť, au), ale... nie je to realita. Neovplyvním, či ju cítiť budem alebo nie (silou svojho myslenia), ale ovplyvním to, ako ma ona ovplyvní.
A mimochodom, čo sa deje s príspevkami (teda spôr spamom) pána d.? Sú hneď mazané?

Mimulus, milé, že ma máš rád...oceňujem to. :o) Ja nie som samozrejme za nejaké asertívne kecy ako preži tento deň ako by bol tvoj posledný. Ja len vychádzam z poznatku, že myseľ je tá, ktorá jednoznačne ovplyvňuje, čo sa v tele deje. Z poznatku, že ty si svoj život a keď mi budeš tvrdiť, že máš pokazený život...tak ja budem tvrdiť...tak zmeň svoje postoje..Že to, ako myslíš sa jednoznačne prejaví na fyzickej úrovni. Život je o tom, aký si ty. :o)

V každom sa nájde nejaký typ depresie alebo nieco co sposobuje nervozitu. Ja mam problem s tým, že aj 5 krát skontrolujem, či je plyn, voda vypnuta alebo byt zamknutý... A aj tak si nie som istý

anjelik* úprimne ty si ešte nemala takúto formu depresie že?
Ja netvrdím, že sa nedá na niečo hrať lenže Svojim pocitom sa pri tomto rozkázať nedá a nikdy v tomto s Tebou nebudem súhlasiť.
Pri tomto ochorení nič nezačína rozhodnutím, teda začína ale....Pozri veľakrát som už počul vetu: ,,preži tento deň tak ako by mal byť Tvojím posledným,, Lenže nikto si neuvedomuje, že ľudia, ktorí takýmto niečím trpia sú radi ak ten deň vôbec prežijúúúúúúúú.
anjelik* má Ťa ako diskutujúcu veľmi rád a voľakedy som aj ja mal podobné názory, sníval som a veril lenže život je o niečom inom. Ako som napísal TOTO NIE JE O ROZHODNUTÍ!

pan d. inak super pesnička

Mne sa páči táto www.youtube.com

Mimulus a čo tak byť úprimný sám k sebe? A prestať predstierať..zmieriť sa s tým, že si možno nedokonalý a začať z tohoto bodu. Tvrdíš, že okolie ťa považuje za pozitívneho človeka a flegmatického, ale ty taký nie si. Prečo taký nie si??? Je to zlý pocitový stav byť optimistom? Mať k ostatným vyrovnaný postoj, hraničiaci s flegmatizmom?? Ak to vieš *zahrať*...tak asi niečo o tom vieš, a to by mohol byť prvý krok takým byť. Všetko začína rozhodnutím. Pretože ak len predstieraš, že si niekým, kým nie si, výsledný pocitový stav je absolútne znechutenie nad sebou samým. To už si radšej priznám, že som p...neschopná a začnem s tým niečo robiť. :o) A ak sa ti to podarilo čo len na chvíľu, tak už v sebe ten návod máš, tak ho skúšaj znovu a znovu objaviť a zviditeľni to aj navonok..a kvôli sebe, nie kvôli okoliu. Je to bohužiaľ tak, že vždy budeme len a len sami a tak by malo byť našou prioritou vytvárať si taký vlastný svet, aby sme sa v ňom cítili čo najpríjemnejšie a aby to neboli nejaké *bažiny smutku a beznadeje* :o))

Presne toto sa pýtam v poslednej dobe aj ja...

Tvoja Mama má pravdu, lenže tá nerovnováha sa podľa mňa nedá zvrátiť nejakými liekmi! Mne toto isté povedala jedna veľmi dobrá kamarátka ale kto tieto stavy nezažil tak nevie. Preto nás nikdy zdraví ľudia nepochopia a preto sa nachádzame na okraji spoločnosti hneď za alkoholikmi a narkomanmi - teraz som dúfam nikoho neurazil.
Toto celé sa zvrátiť dá a mne osobne sa to aj na chvíľu podarilo - je to všetko len a len prostredím v ktorom sa človek nachádza.

36162 veľmi pekný príspevok a veľmi pravdivý, hlavne tá druhá polovička sa mi veľmi páčila. Áno ten kto má dedičné predpoklady ešte nemusí mať depresiu, závisí to od toho kde žije a či má v živote šťastie. Spúšťačom takejto vrodenej predispozície môže byť totiž čokoľvek, hocijaká malinká negatívna skúsenosť alebo trauma, ktorú človek prežil. Len potom je to tak ako tvrdil koniec sveta, už si vybrať nemôžeš. Mňa považuje okolie za veľmi pozitívneho, flegmatického človeka, čo má vždy skvelú náladu a opak je pravdou.

súhlasím s anjelikom. Ja som si však zažila aj pokus o samovraždu, stavy (asi) podobné Meret, sebapoškodzovanie i keď veľmi dávno, mala som 14 a chronické depresie od cca 7. roku života. Už v dospelosti som prežila aj silnú psychózu, niekoľko dní neschopnosť spať, halucinácie, paranoja a stavy, pri ktorých vás na porážku vystraší aj kolem letiaca mucha. Mala som aj sociálnu fóbiu ale nikto, len ja viem, aké sú pre mňa doteraz niektoré veci, ktoré by som nemusela, ťažké a aj napriek tomu ich robím a zoceľujem sa tým. Stala som sa nezávislým pozorovatelom vlastnej psychiky a stále nachádzam stavy mysle, ktoré sú len moje, aj dobré aj zlé. Od okolia mám také odozvy, že som človek, ktorý sa dokáže počas jedného života nenormálne ovládať a zmeniť a to nie len navonok, ale aj vo vnútri. Moje stavy a fakt, že som ich nikdy neriešila liekmi, mi dodali takú silu a poznanie, ktoré sa nedá vysvetliť ani do 1000 stranovej knihy, dá sa len zažiť. Niekedy mám zlé chvíle, ale stoja mi za tie šťastné, pripadám si šťastnejšie, než 99% populácie. Netvrdím však, že každý je rovnaký a na každého platí to isté, nemám návod na život a nikoho nesúdim ak si ide po lieky. Stojím si len za tým, že depresia je možno prejavom chemickej nerovnováhy v mozgu, ale tá nerovnováha má tiež svoju príčinu, či už genetickú, alebo vonkajšiu, ale tú treba riešiť najskôr.
Genetika - to, že niekto zdedil nejaký gén, neznamená, že sa musí vždy prejaviť. Je to ako s rakovinou. Pokial má niekto väčšiu pravdepodobnosť, že ju dostane, z hladiska genetiky, mal by sa o to viac znažiť jej predísť preventívnymi opatreniami a to isté platí s depresiou - správna psychohygiena, silná vôľa, pozitívne myslenie, správne stravovanie atd, to všetko ovplyvňuje či sa gén prejaví, či nie.
Zlá životospráva, životný štýl, negatívne myslenie - nerovnováha nastane veľmi často aj z takýchto príčin a tabletky vyrovnajú tú hladinu, ale nezmenia naše dlho zaužívané zvyky, možno psychoterapia áno, ale úprimne, kto má väčšiu motiváciu a šancu sa zmeniť: ten, kto má otupenú mysel liekmi a je mu tak v podstate dobre, alebo ten, kto má depresie a pocity zúfalstva? Tá depka je možno len trest za náš životný štýl a v jej hlbinách by sme si mali práve uvedomiť jeho závažnosť, oľutovať a zmeniť ho.
Problémy v rodine, práci, nečakane zlý osud - áno, je to nefér, ale depresia spôsobená takto, je zase raz (pochopitelná) nevôla vysporiadať sa s osudom. Ono je 1000x jednoduchšie ísť si po lieky, ako hodiť sa do vody a naučiť sa plávať. Využívame strašne málo svojho potenciálu a to aj preto, že nemusíme. Ono, načo by sme aj mali, keď existuje lahšia cesta? Verím však, že každý do svojho vybavenia dostal okrem svojho osudu aj schopnosť sa s ním vyrovnať. Boh nám nadelí len toľko, koľko sme schopní prirodzene uniesť.
Opakujem, neodsudzujem nikoho. Sama neviem, ako by som sa vysporiadala s iným osudom, prípadne horším ako ten môj, takže oni tie lieky môžu byť spasenie a možno máme ďakovať, že sa vyrábajú a sú také dostupné. Ja len sama za seba, že súčasťou mojej osobnosti je z nejakého dôvodu vybrať si tú ťažšiu a zložitejšiu cestu. Aj o tom je môj život. A me možné, že robím chybu a skončím so schizou v ústave. Ktovie.

Nikdy opakujem Nikdy neliečte chrípku antibiotikami, pretože chrípka je vírus a na ten antibiotiká nikdy nezaberajú. Iba na baktérieeeee a zápaly!!!! Chrípku treba vyležať a oddychovať lebo sa neskôr môže vrátiť ako skleróza multiplex.
Tak sorry za odbočenie od témy.