Drahí depresívni spolutrpitelia, mám tu pre vás zaujímavý tip. Začala s tým moja matka, ktorá nikdy depresiami netrpela, ale oceňujem, že sa o môj stav zaujíma a chce o mojich pocitoch vedieť čo najviac. Zároveň ale tvrdí, že tieto pocity sú fiktívne, že vlastne neexistujú, ide len a len o chemickú nerovnováhu v mozgu.
Iste, keď sa chcete odpraviť, pretože život je neznesiteľný, sú tu dve situácie:
a) život je neznesiteľný, pretože vás vyhodili z roboty, rodina vás zavrhla, dieťa vám zobral(a) so sebou manžel(ka), ktorý/á ušiel/la na druhý koniec sveta a navyše zistíte, že trpíte niečím hrozným a nevyliečiteľným. No prosím, tu by som suicidium aj chápala.
b) neznesiteľný, pretože ho tak vnímate, pritom sa ale vôbec nič nedeje, chodíte do školy (čo je naozaj najpohodovejšie obdobie v živote), máte priateľa/ku, nemusíte sa starať o svoju obživu a vaše problémy sú akurát psychického rázu. Zabiť sa?
Alebo vezmime do úvahy náhle panické ataky či halucinácie. Pri tom poslednom iste chápete, že to nie je ralita. Tak prečo tak nevnímať i depresiu?
Matka mi rozprávala, ako prednedávnom videla v telke (program 13. komnata) rozhovor so spisovateľom, ktorý si presne toto uvedomoval, že jeho pocity nie sú skutočné: a predsa sa nenechá ovládnuť nejakým blbým návalom paniky, svojou nerovnováhou chémie v mozgu?
Je mi jasné, že takto budú svoje stavy chápať skôr... sofistikovaní ľudia, ktorí majú dosť rozumu, aby si uvedomovali, že sa naozaj nič nedeje. Takže samozrejme, i mne je toto celé jasné (a dávno), horšie ale je, že sa tým pocitom často poddávam, preto chodím zjazvená a so štyrmi pokusmi o samovraždu v anamnéze.
V nadpise by vlastne ani nemal byť otáznik. Celá táto sranda je nesmierne jednoduchá, a chce to akurát tréning, ako tieto nereálne pocity zvládať. Totiž, uvedomte si, že tie nesmierne problémy sú často len vo vašej hlave, najlepšie ešte nafúknuté práve do nesmiernych rozmerov. Pokúšať sa zabiť kvôli roztržkám s matkou? Oh, Meretseger, nebuď smiešna. Rezať sa kvôli zlyhaniu na maturite? Kvôli MUŽOVI? Meret, správaš sa ako idiot.
Čo som to ešte chcela? Aha. Veeeľmi často sa tu stretávam s odporom voči liekom, a koniec koncov, i ja si teraz pomáham i homeopatikami (ľubovník bodkovaný), ale trpieť len preto, že vám mozog štrajkuje, hraničí s masochizmom. Som tvrdý zástanca liekov a psychoterapie, ktorá vám pomôže napr. pri tom, ako sa teda vysporadúvať s týmito psychickými záležitosťami.
Tak čo? Aký je váš názor? (Nezabúdajte, že toto nepíše nejaký nikdy nedepresívny a psychicky zdravý človek, takže veľmi dobre viem, o akých pocitoch hovorím.)
Len narušená chémia v mozgu?
keď tak nad tým rozmýšlam, vy, dobrovoľní pacienti psychiatrov ste o tom, čo vám oni rozprávajú, hlboko presvedčení a hovoríte o svojom tele a mysli ako o bunkách a chemických reakciách a depresii ako tej príčine vašich zlých pocitov. Ale depresia nie je príčina, tá je len následok.
Možno práve preto, že niekto iný to berie inak - trebárs verí tomu, že dokáže svoju mysel plne ovládať a svoje pocity si v spolupráci s ňou vie poriešiť, tak sa mu to aj lepšie darí. Je mi jedno, že psychiater mi núka antidepresíva už úplne na všetko. A dokonca aj to, že mi zmerali hladinu nejakých látok, ktoré sa vraj inak ako nasadením liekov nahradiť nedajú, dokázala som to poraziť aj bez ich pomoci.. som snáď čarodejnica? Nie, len nepripúšťam ich teóriu, že sa to nedá.
Ono je to možno aj o tom, čomu človek verí. Spomenula som si na to, keď sme boli deti a v jednom 13 poschoďáku, na 12stom medziposchodí, kam nikto nechodil, boli vysprejované 3 lebky a povrávalo sa, že ten, kto tam pôjde, umrie mu niekto z rodiny. Báli sme sa toho ako čerta:D A ten strach bol fakt reálny. Iba okolnosti boli podvod. A to dokonca na tamtom podvode ani nikto nezarábal;)
hmm..znie to všetko veľmi zaujímavo, že fiktívne pocity, ktoré sa dajú ignorovať. Super, tak nech mi niekto vysvetlí, prečo som roky s úspechom ignorovala všelijaké pocity, myšlienky a prosto jednoducho ma to tento rok tak prevalcovalo, že som si siahla na život. Nemyslím si, že môžem nakázať mozgu, nech myslí len na to, čo chce a čo nechce, nech prosto ignoruje. Súhlasím si s tým, že mozog je v nerovnováhe, ale aby si vedel povedať, že toto teraz budem ignorovať, nemôžem povedať, prečo potom napriek mojej snahe sa v depke prekonávať a zapájať sa do bežných činností, nereaguje a prosto prijíma podnety, len tie ktoré "chce". Ale ak by bol schopný selektovať rôzne pocity, bolo by fajn..:) Lenže realita nám každým dňom ukazuje, že mozgu a jeho vnímaniu nevieme prikázať, čo smie a čo nie a ostáva nám každodenný boj, pretože pocity neovplyvníme...žiaľ
zaujimava debata...osobne sa priklanam skor k nazoru Mimulusa. Ak nieco neznasam ked mam depresivnu naladtu tak su to rady ako "mysli pozitivne...", to je to iste ako povedat niekomu s tazkym zapalom pluc "tak sa uzdrav". Ono samotne myslenie, brane ako predstavovanie si niecoho konkretneho, spominanie na nieco, to ovplyvnit vieme, ale CITENIE, to je to co sa vedomim ovplyvnit podla mna neda. Mozes si vyvolat nejaku peknu spomienku z minulosti, ale to ti nepomoze ked cela tvoja mysel je ovladana depresiou. Proste tvoj mozog ti nedovoli citit sa pri tom dobre lebo jednoducho nato nevyrobi dost potrebnej chemie. Cize vsetky tvoje inak mozno pekne myslienky budu zafarbene depresiou. Pre lepsiu predstavu si to mozes prirovnat k scene z nejakeho filmu...predstav si taku klasicku idilicku scenu, pekny den, slnko svieti, deti sa hraju na dvore ale do toho ti pusta hudbu ako z hororu...racionalne vsetko vyzera fajn ale aj tak vies, ze nieco nesedi, nieco je zle a cele sa to neskonci dobre...Proste ty si to vies realne uvedomit, ze je to len depka ale ten blby pocit ti aj tak ostane a to je to co ta ovlada. To je to co je na depke najhorsie, ten zly pocit niekedy ani nevies z coho a predsa je taky realny ze vacsinou uveris ze sa stalo alebo stane nieco zlee. Ako sa zbavis toho?
:o))))
Ale čoby si nebol...ja neviem vysvetľovať...plus ťažko zhrnúť do pár viet niečo, čo je tak zložité, ako ľudská myseľ. :o))) S tým snežením nestraš....A vidíš, po hodinách konečne niečo veselé...že využiješ svoju chorobu...tak aj tak sa dá. :o))))
anjelik* - asi som to stále nepochopil o čom mi tu píšeš ale čo už. Možno nie som natoľko inteligentný.
Vidíš ale aj tak by si tomu neverila ako veľa ďalších a práve preto píšem tú knihu - ak by sa mi náhodou niečo stalo tak to, čo v sebe dusím bude aspoň na papieri. Viem minulosť nikoho nezaujíma a už v podstate ani mňa ale môj príbeh je práve tu na tomto fóre a aj práve preto už neriešim seba a začal som sa venovať niečomu užitočnejšiemu. Dospel som k záveru, že už k mojej osobe nemám čo napísať a že z choroby, ktorú mám musím niečo vyťažiť. Veď ak má človek talent na spev tak spieva, ak na hokej tak ho hrá a prečo by som ja nemohol nejak zúžitkovať to, že som chorý? :D Ináč, neviem prečo ešte nespím ale krásne vonku sneží :)
Ale prosím ťa, to nie je nič novodobé, to je niečo úplne úplne samozrejmé. A pozri..tá zmena myslenia musí vychádzať z teba, nemala by byť závislá na prostredí a ľuďoch. :o) Depresie sa nezbavíš, ale nemusíš sa do nej prepadať až do takej hĺbky....keď sa naučíš ovládať svoje myslenie. Ale ty tvrdíš, že sa to nedá. :o) Takže si rozhodnutie už vykonal. A ja nevravím o pozitívnom myslení...to je na inú depku...ja vravím o rozumnom myslení. :o) Myslení, ktoré nebude ovplyvňované prehnanými emóciami a náladami. Nikto ťa nenúti prehnane emocionálne na všetko reagovať. Každou takouto reakciu strácaš energiu a výsledkom je iba sklamanie a beznádej. :o)
Mimulus nie, nečítala. Čítala som len to, že chceš písať knihu=)
No nazdar Šejla asi si nečítala môj príbeh?
anjelik* ja sa necítim beznádejne a neuvažujem a nemyslím na to najhoršie - pointa je v tom, že to jednoducho príde samo od seba. Ak by sa to dalo zmeniť neexistovali by ľudia ako sme my. Máme veľmi silne vyvinutú emocionálnu stránku a tým pádom zvládame tento svet, túto dobu a problémy s ňou spojené oveľa ťažšie. Nie, nevraciam sa do minulosti a snažím sa žiť teraz pre ten ktorý okamih len tá minulosť si ma zakaždým nejako nájde sama a ovplyvňuje ma. Ako som napísal už raz sa mi toto o čom anjelik* píšeš podarilo no tie dva a pol roka sa mi teraz zdajú ako okamih ale bol som naozaj šťastný. Bolo to prostredím, ľuďmi a zmenami. Ak je človek v každodennom stereotype tak sa Tvoje plány nedajú uskutočniť a povedzme si na rovinu, že tak isto ako ja tak aj Meret môže myslieť pozitívne a podľa Teba sa depresie zbaví. Ak by toto niekedy fungovalo tak neexistuje psychológia ako vedný odbor a ako som povedal ty získaš Nobelovu cenu za výnimočný objav.
Mimulus, nie myseľ ti to nedovolí, ale tvoje spomienky a to, o čom uvažuješ a ty jednoznačne a stále uvažuješ..nedá sa, nejde to, nepodarí sa to...tak čo čakáš?? Myseľ má vlastnosť prevziať akýkoľvek obraz, aký jej ponúkneš a v to sa zmeniť. Ak ty jej ponúkaš obraz beznádeje...tou sa stane...a tou si potom aj ty. A také pocity máš v sebe. :o)
