Drahí depresívni spolutrpitelia, mám tu pre vás zaujímavý tip. Začala s tým moja matka, ktorá nikdy depresiami netrpela, ale oceňujem, že sa o môj stav zaujíma a chce o mojich pocitoch vedieť čo najviac. Zároveň ale tvrdí, že tieto pocity sú fiktívne, že vlastne neexistujú, ide len a len o chemickú nerovnováhu v mozgu.
Iste, keď sa chcete odpraviť, pretože život je neznesiteľný, sú tu dve situácie:
a) život je neznesiteľný, pretože vás vyhodili z roboty, rodina vás zavrhla, dieťa vám zobral(a) so sebou manžel(ka), ktorý/á ušiel/la na druhý koniec sveta a navyše zistíte, že trpíte niečím hrozným a nevyliečiteľným. No prosím, tu by som suicidium aj chápala.
b) neznesiteľný, pretože ho tak vnímate, pritom sa ale vôbec nič nedeje, chodíte do školy (čo je naozaj najpohodovejšie obdobie v živote), máte priateľa/ku, nemusíte sa starať o svoju obživu a vaše problémy sú akurát psychického rázu. Zabiť sa?
Alebo vezmime do úvahy náhle panické ataky či halucinácie. Pri tom poslednom iste chápete, že to nie je ralita. Tak prečo tak nevnímať i depresiu?
Matka mi rozprávala, ako prednedávnom videla v telke (program 13. komnata) rozhovor so spisovateľom, ktorý si presne toto uvedomoval, že jeho pocity nie sú skutočné: a predsa sa nenechá ovládnuť nejakým blbým návalom paniky, svojou nerovnováhou chémie v mozgu?
Je mi jasné, že takto budú svoje stavy chápať skôr... sofistikovaní ľudia, ktorí majú dosť rozumu, aby si uvedomovali, že sa naozaj nič nedeje. Takže samozrejme, i mne je toto celé jasné (a dávno), horšie ale je, že sa tým pocitom často poddávam, preto chodím zjazvená a so štyrmi pokusmi o samovraždu v anamnéze.
V nadpise by vlastne ani nemal byť otáznik. Celá táto sranda je nesmierne jednoduchá, a chce to akurát tréning, ako tieto nereálne pocity zvládať. Totiž, uvedomte si, že tie nesmierne problémy sú často len vo vašej hlave, najlepšie ešte nafúknuté práve do nesmiernych rozmerov. Pokúšať sa zabiť kvôli roztržkám s matkou? Oh, Meretseger, nebuď smiešna. Rezať sa kvôli zlyhaniu na maturite? Kvôli MUŽOVI? Meret, správaš sa ako idiot.
Čo som to ešte chcela? Aha. Veeeľmi často sa tu stretávam s odporom voči liekom, a koniec koncov, i ja si teraz pomáham i homeopatikami (ľubovník bodkovaný), ale trpieť len preto, že vám mozog štrajkuje, hraničí s masochizmom. Som tvrdý zástanca liekov a psychoterapie, ktorá vám pomôže napr. pri tom, ako sa teda vysporadúvať s týmito psychickými záležitosťami.
Tak čo? Aký je váš názor? (Nezabúdajte, že toto nepíše nejaký nikdy nedepresívny a psychicky zdravý človek, takže veľmi dobre viem, o akých pocitoch hovorím.)
Len narušená chémia v mozgu?
inak som to ja, šejla:) A nechcelo sa mi prihlasovať. Ale počuj, mimuluš, čo ťa tak trápi? Veď to skús dať von, nedus to v sebe... niečo v tebe koluje v blúdnom kruhu a robí šara patu. takto písať nejaké všeobecné rady je hlúposť, lebo každý je výnimočný a má svoj príbeh.
36162 opäť súhlasím a nikdy som nenapísal, že to načo myslíme nemôžeme ovplyvniť ale samotnú myseľ! Možno to teraz vyznelo zle ale dám príklad: Ak sa ráno človek zobudí môže si povedať, že chce to alebo ono a pritom nato myslí,lenže ak má nejaký problém tak sa to nevyrieši tým, že myslí na niečo iné. Nie dobrý príklad uznávam. Tak ešte raz: Ak sa zajtra zobudím a budem sa smiať, poviem si, že dnes prežijem veľmi pekný deň a budem myslieť len na to pekné tak to vôbec nepomôže, pretože moja myseľ mi to jednoducho nedovolí a aj napriek tomu, že sa budem možno snažiť usmievať tak v skutočnosti bude moja myseľ uplakaná.
akože nevieš ovplyvniť to načo myslíš:D A kto iný teda, ak nie ty, je mi to až vtipné...Však ja si myslím, čo ja chcem prakticky neustále. Keď chcem snívať o tom, že som v džungli a som avatar, tak si to predstavujem; ono sa to dá, robila som to celé detstvo, mala som imaginárne svety. Ale postupom času som zistila, že to nie je správny spôsob úniku pred realitou.. že niekedy je proste nutné vyriešiť si vnútorné stavy a prijať veľa vecí, ktoré budú bolieť. Podstatné ale je, že tá bolesť je zdravá a liečivá. Klin sa klinom ...ako keď si zlomíš ruku a bolí to, tak to musí bolieť ešte raz, keď vám ju napravujú nas5:) Aj tak sme všetci emocionálni kripli a preto máme depresie:P Lebo nemáme rozvinutú emocionálnu stránku, zato máme vnucovanú úlohu neustále na niečo myslieť a analyzovať..a v poslednom čase vplyvom médií a výchovou ešte k tomu aj nesprávnym spôsobom. Takto sa aj silný smútok ľahko premení na depresiu, lebo ho nevieme emocionálne spracovať. Niektoré veci proste nemáme myslieť, niektoré veci sa musia len cítiť.
Meret povedz mamke, nech si prečíta dejiny psychológie. Zistí, ako ľudia už dávno riešili, čo je a nie je reálne.
Veď ti to tu vypisujem celý večer..mysli na to, na čo chceš a nemysli na to , na čo nechceš. Od myšlienok sa odvíja duševný stav a tým sú tvoje pocity. Nič viac, nič menej. Len pozor na myšlienky typu: Chcem sa cítiť lepšie...lebo výsledkom je iba to chcenie. Skôr : Cítim sa lepšie a reálne ten stav aj precítiť, cez nejakú príjemnú spomienku. Ale neuviaznuť ani v nej...Vytvárať nové a nové spomienky na to, ako sa cítiš dobre...zostať pokojný a nezasiahnutý okolitými udalosťami. :o)) Tak makaj. :oP
Ja si to veľmi rád odmakám.
Tak ak máš ten návod tak mi ho daj :D Vieš koľko ľudí včetne Meret by sa potešilo takému návodu. A psychiatri by nemali čo žrať :D :D :D
Tou poslednou vetou si to vystihla no napriek tomu - depresia je stav a nie rozhodnutie :)
Mimátko, to si ale do praxe musí zaviesť každý sám, ak depresiu mať nechce. To je prísne individuálne, ja ti viem dať iba návod, ako by si mohol zlepšiť svoje pocity. Odmakať to musíš sám. A tu sa ľudia zaoberajú inými vecami, nie myslením, skôr nemyslením. :oP V zásade to jednoduché je, v praxi neeeeeuveriteľne ťažké. :o)))
Ak dokážeš to, čo tvrdíš uviesť do praxe tak Ti dajú minimálne Nobelovu cenu, pretože ak by to bolo také jednoduché tak depresie by neexistovali.
