Drahí depresívni spolutrpitelia, mám tu pre vás zaujímavý tip. Začala s tým moja matka, ktorá nikdy depresiami netrpela, ale oceňujem, že sa o môj stav zaujíma a chce o mojich pocitoch vedieť čo najviac. Zároveň ale tvrdí, že tieto pocity sú fiktívne, že vlastne neexistujú, ide len a len o chemickú nerovnováhu v mozgu.
Iste, keď sa chcete odpraviť, pretože život je neznesiteľný, sú tu dve situácie:
a) život je neznesiteľný, pretože vás vyhodili z roboty, rodina vás zavrhla, dieťa vám zobral(a) so sebou manžel(ka), ktorý/á ušiel/la na druhý koniec sveta a navyše zistíte, že trpíte niečím hrozným a nevyliečiteľným. No prosím, tu by som suicidium aj chápala.
b) neznesiteľný, pretože ho tak vnímate, pritom sa ale vôbec nič nedeje, chodíte do školy (čo je naozaj najpohodovejšie obdobie v živote), máte priateľa/ku, nemusíte sa starať o svoju obživu a vaše problémy sú akurát psychického rázu. Zabiť sa?
Alebo vezmime do úvahy náhle panické ataky či halucinácie. Pri tom poslednom iste chápete, že to nie je ralita. Tak prečo tak nevnímať i depresiu?
Matka mi rozprávala, ako prednedávnom videla v telke (program 13. komnata) rozhovor so spisovateľom, ktorý si presne toto uvedomoval, že jeho pocity nie sú skutočné: a predsa sa nenechá ovládnuť nejakým blbým návalom paniky, svojou nerovnováhou chémie v mozgu?
Je mi jasné, že takto budú svoje stavy chápať skôr... sofistikovaní ľudia, ktorí majú dosť rozumu, aby si uvedomovali, že sa naozaj nič nedeje. Takže samozrejme, i mne je toto celé jasné (a dávno), horšie ale je, že sa tým pocitom často poddávam, preto chodím zjazvená a so štyrmi pokusmi o samovraždu v anamnéze.
V nadpise by vlastne ani nemal byť otáznik. Celá táto sranda je nesmierne jednoduchá, a chce to akurát tréning, ako tieto nereálne pocity zvládať. Totiž, uvedomte si, že tie nesmierne problémy sú často len vo vašej hlave, najlepšie ešte nafúknuté práve do nesmiernych rozmerov. Pokúšať sa zabiť kvôli roztržkám s matkou? Oh, Meretseger, nebuď smiešna. Rezať sa kvôli zlyhaniu na maturite? Kvôli MUŽOVI? Meret, správaš sa ako idiot.
Čo som to ešte chcela? Aha. Veeeľmi často sa tu stretávam s odporom voči liekom, a koniec koncov, i ja si teraz pomáham i homeopatikami (ľubovník bodkovaný), ale trpieť len preto, že vám mozog štrajkuje, hraničí s masochizmom. Som tvrdý zástanca liekov a psychoterapie, ktorá vám pomôže napr. pri tom, ako sa teda vysporadúvať s týmito psychickými záležitosťami.
Tak čo? Aký je váš názor? (Nezabúdajte, že toto nepíše nejaký nikdy nedepresívny a psychicky zdravý človek, takže veľmi dobre viem, o akých pocitoch hovorím.)
Len narušená chémia v mozgu?
Ja som proti akymkolvek liekom - ak nie su potrebne, ale zaroven za lieky, ak potrebne su. Teda napr. som proti antibiotikam na chripku, pokial jej stav nie je zavazny, aj tak prejde vzdy aj sama. Ale zapal pluc sa uz liecit liekmi musi, lebo moze sa stav velmi skomplikovat. A s psychiatrickymi liekmi je to to iste. Proste pokial su potrebne a pomozu v inak neznesitelnom stave, tak som rozhodne za.
Zdravím Meret :)koniec sveta má pravdu, pri takoto druhu depresie samotný postoj človeka nič ale vôbec nič nezmení! Človek jednoducho nemôže ráno vstať z postele a povedať si, že dnes sa cíti dobre a prežije nádherný deň! Čo sa týka genetiky tak je to pravda a tento názor tiež kvitujem, pretože som mal v rodine niečo podobné.
Nesúhlasím a ani nikdy nebudem súhlasiť s farmakami ako takými - teda tými silnejšími a to z dôvodu, že lieky na Depresiu musia najskôr tú depresiu navodiť a následne ju liečia. Neviem Vám to tu teraz vysvetliť ale v niektorej téme sa už tento názor vyskytol a ja s ním plne súhlasím. Všetko záleží na psychickej sile toho ktorého jedinca. Ja s týmto všetkým bojujem už dlhých 15 rokov bez jediného prášku a mám za sebou podstatne viac pokusov ako ty Meret. Tým nechcem povedať, že niekomu lieky nepomáhajú alebo že som silnejšia osobnosť. Len ten princíp tých liekov je jednoducho takýto - ako príklad uvediem očkovanie. Do tela sa dostane určitá slabá časť vírusu, ktorá zabráni alebo vylieči ak sa tam dostane ten silnejší. Preto sa niektorí ľudia stávajú agresívnymi alebo padnú po liekoch ešte do väčších.... ako boli. Ale komu lieky pomáhajú ten nech ich užíva. Ja by som osobne cukrovku a depresiu asi naraz nezvládol. Mne pomohlo toto všetko zvládnuť veľa ľudí, ktorým som nesmierne vďačný.
anjelik* nechcem byť zlý ale kto naozaj nezažil takéto stavy tak si to nevie predstaviť.
No netušila som, že sa hádame. :o) Skôr výmena názorov..:o)
ked myslis, tak si mysli pokojne aj nadalej, hadat sa s tebou nemienim.
Pán D. a pokúsil si sa nejak zmeniť to svoje myslenie a názory? Alebo je jednoduchšie držať sa toho starého osvedčeného...bývalka ma zničila, posadol ma diabol a iné besy? ;o)
Možno tá realita nie je tvojou realitou, ale pokiaľ by sa už malé deti učili, ako majú rozmýšľať, ako majú zvládavať svoje vlastné nálady a emócie, tak by vyrastala úplne iná generácia a nie tá, v ktorej je tak veľa duševných porúch. A tie začínajú a končia myslením. Na uzavretom oddelení je už neskoro apelovať na zdravý rozum.
ano, genetika determinuje aj myslenie, a ver, ze viem, o com hovorim. Ked boli jednovajecne dvojcata s vlohami k endogennym psychickym ochoreniam rozdelene a kazde vychovavane inde, tak vyskyt dusevneho ochorenia bol rovnaky, ako u tych, co vyrastali spolu. A adoptivni surodenci tychto rozdelenych dvojciat mali vyskyt psychozy rovnaky ako zdrava populacia, pokial nemali geneticku vlohu pre endopsychochorenie. Vysledne sa preukazalo, ze geny maju absolutne podstatny vplyv na to, ci sa toto ochorenie objavi, ak ho v genoch nemas, tak mozes slavit, ak ho v genoch mas, mozes len cakat...proste cierny Peter v rukave. Prisla som do kontaktu s velkym mnozstvom rozne chorych a je to moja skusenost a nielen moja. Geny maju neomylnu pamat, na to netreba zabudat. Vplyv psychoterapie je vynikajuci pri exogennych poruchach, roznych uzkostnych stavoch, poruchach prisposobenia atd, pri endogennych poruchach je zakladnou volbou liecba farmakami, az nasledne psychoterapia. Ak si sa niekedy zdrziavala na uzavretom oddeleni psychiatrie a pozorovala tych pacientov, tak musis s tymto suhlasit. Ak si tam nebola a nevidela v skutocnosti tychto ludi, potom pises len nejake svoje nazory, ktorych ty veris, alebo chces verit, nezakladaju sa vsak na realite. A ta je smutna.
Koniec sveta, nezažila som nič z toho , o čom píšeš. :o) Ale vždy ma udiví, že akokoľvek by si sa snažil vysvetliť, o čo pri duševných chorobách ide, aj tak ti odpovedia, ty nerozumieš, lebo si nezažila. Nie je niekedy vhodné položiť si otázku, prečo nezažila?? Či aj tak náhodou to nebude tým, čo píše? Podľa mňa je genetika záležitosťou tela a myseľ sa v tele prejavuje, nemusí byť ale telom zasahovaná a ovplyvňovaná. Jasné, že keď si zlomím nohu, tak sa postarám o telo..ale budem aj rozmýšľať, že prečo sa mi to stalo?? Prečo som si tú nohu musela zlomiť, na čo ma to malo upozorniť??
Ďalšia otázka je ...ako čo tá depresia vo mne zničí?? Iba to, v čom jej dám šancu. Musíš sa nutne stať tou depresiou?? Depresia sú myšlienky...a tými som ja... tak kto potom rozhoduje o čom myslím?? Genetika?
Nesuhlasim s tvrdenim, ze clovek sa sam rozhoduje, ako sa bude citit. To plati mozno pre zdravych ludi, ktori si mozu vybudovat pozitivnejsi pohlad na svoj zivot a svet. clovek, ktory ma v genoch endogennu depresiu, sa moze akokolvek snazit, len zmenou postoja a myslenia to nedokaze ovplyvnit. Ked si zlomis nohu, tak asi tazko si povies-teraz sa tym nemozem nechat ovladnut, zlomenina mi nebude rozkazovat-a budem chodit bez sadry a noha sa mi zhoji sama. Kto na vlastnej kozi neprezil muky endodepresie, schizofrenie, bap, tak moze len krasne teoretizovat, ale nevie, o com hovori. Nehovorim teraz o depresii, ktora vznika exogenne po nejakom podnete, tam je zmena myslienkovych pochoodov psychoterapiou podstatna a pomerne dobre vykonatelna. Ked je vsak toto priekliatie v genoch ulozene, znici ta to bez ohladu na to, aky vyspely, uzasny a vnutorne slobodny si.
Ahoj Mer, krásny daždivý dník ako stvorený na zamyslenie sa. Síce neviem, či sa trafím do toho, na čo sa vlastne pýtaš...keďže kto sa pýta, dopredu vie odpoveď , ktorú chce počuť. ;o)) A to u teba platí viac , ako u hocikoho iného. :oP
Tak k tým pocitom. Milé dievča, čomukoľvek otvoríš svoju pozornosť a do čohokoľvek sa , obrazne povedané , * naleješ*...stáva sa pre teba nespochybniteľnou realitou. To, že to ten druhý nevidí a necíti, je úplne jasné, ale cítiš a vidíš to ty. Aj keby to bol 3 metrový trpaslík so sekerou a uškŕňal sa na teba....je absolútne reálny. Ale iba pre teba. Lebo ty si sa rozhodla ho oživiť. A tak je to aj s tvojimi pocitmi. Ty si tá, ktorá rozhoduje , ako sa chceš cítiť. A chémia v mozgu sa stáva veeeeľmi užitočným pomocníkom. Ak je niekto skôr pokojnejšej povahy...inak reaguje ako niekto, kto má v hlave úúúplne iné látky. Ale tieto látky tvoríš v tele ty sama, spôsobom svojho uvažovania. Ak je niekto stabilne depresívny a otrávený, nuž sa to v tele prekombinuje na olovo. A človek skonštatuje...aký len má ťažký život. ;o) Preto aj ja schvaľujem lieky, keď človek postráda silu sám zvládnuť to, čo mu jeho telo a myseľ ponúka.
Ako ty sama vieš, veľakrát som ti písala, že kto je zodpovedný...:o)))
Tak len tak pre zopakovanie. Si to ty a tvoja myseľ, ktorá rozhoduje o tom, čomu otvoríš svoju pozornosť. Či sa naučíš pozorovať samu seba v momente, keď sa už už otváraš stavu depresie, či to dokážeš na základe vybudovaných rozumových konštrukcií..spomienok..na stav, kedy si sa cítila dobre a v pohode...zastaviť. A navodiť si vedome stav pohody a pokoja. Alebo sa tomu naplno otvoríš..a výsledok vieš už sama. :o))
Ak už teda máš niečo oživovať, tak nech je to niečo, z čoho máš radosť a nie znovu a znovu sa ti ponúkajúce obrazy vlastnej deštrukcie. Vieš moja, keby si skutočne vedela o čom to tu celé je, asi by si si to už dávno hodila. Ale riešenie to nie je a už z prirodzenej tvrdohlavosti, mne tak blízkej a ktorú máš v sebe aj ty...by som to neurobila. :o)))
