Drahí depresívni spolutrpitelia, mám tu pre vás zaujímavý tip. Začala s tým moja matka, ktorá nikdy depresiami netrpela, ale oceňujem, že sa o môj stav zaujíma a chce o mojich pocitoch vedieť čo najviac. Zároveň ale tvrdí, že tieto pocity sú fiktívne, že vlastne neexistujú, ide len a len o chemickú nerovnováhu v mozgu.
Iste, keď sa chcete odpraviť, pretože život je neznesiteľný, sú tu dve situácie:
a) život je neznesiteľný, pretože vás vyhodili z roboty, rodina vás zavrhla, dieťa vám zobral(a) so sebou manžel(ka), ktorý/á ušiel/la na druhý koniec sveta a navyše zistíte, že trpíte niečím hrozným a nevyliečiteľným. No prosím, tu by som suicidium aj chápala.
b) neznesiteľný, pretože ho tak vnímate, pritom sa ale vôbec nič nedeje, chodíte do školy (čo je naozaj najpohodovejšie obdobie v živote), máte priateľa/ku, nemusíte sa starať o svoju obživu a vaše problémy sú akurát psychického rázu. Zabiť sa?
Alebo vezmime do úvahy náhle panické ataky či halucinácie. Pri tom poslednom iste chápete, že to nie je ralita. Tak prečo tak nevnímať i depresiu?
Matka mi rozprávala, ako prednedávnom videla v telke (program 13. komnata) rozhovor so spisovateľom, ktorý si presne toto uvedomoval, že jeho pocity nie sú skutočné: a predsa sa nenechá ovládnuť nejakým blbým návalom paniky, svojou nerovnováhou chémie v mozgu?
Je mi jasné, že takto budú svoje stavy chápať skôr... sofistikovaní ľudia, ktorí majú dosť rozumu, aby si uvedomovali, že sa naozaj nič nedeje. Takže samozrejme, i mne je toto celé jasné (a dávno), horšie ale je, že sa tým pocitom často poddávam, preto chodím zjazvená a so štyrmi pokusmi o samovraždu v anamnéze.
V nadpise by vlastne ani nemal byť otáznik. Celá táto sranda je nesmierne jednoduchá, a chce to akurát tréning, ako tieto nereálne pocity zvládať. Totiž, uvedomte si, že tie nesmierne problémy sú často len vo vašej hlave, najlepšie ešte nafúknuté práve do nesmiernych rozmerov. Pokúšať sa zabiť kvôli roztržkám s matkou? Oh, Meretseger, nebuď smiešna. Rezať sa kvôli zlyhaniu na maturite? Kvôli MUŽOVI? Meret, správaš sa ako idiot.
Čo som to ešte chcela? Aha. Veeeľmi často sa tu stretávam s odporom voči liekom, a koniec koncov, i ja si teraz pomáham i homeopatikami (ľubovník bodkovaný), ale trpieť len preto, že vám mozog štrajkuje, hraničí s masochizmom. Som tvrdý zástanca liekov a psychoterapie, ktorá vám pomôže napr. pri tom, ako sa teda vysporadúvať s týmito psychickými záležitosťami.
Tak čo? Aký je váš názor? (Nezabúdajte, že toto nepíše nejaký nikdy nedepresívny a psychicky zdravý človek, takže veľmi dobre viem, o akých pocitoch hovorím.)
Len narušená chémia v mozgu?
Nie, Mimulus, ja názory nemením, nemám na to dôvod. Vieš, čo je najhoršie? Že ja presne vidím, kde máš problém, v čom robíš chyby, ale nie som asi schopná ti to vysvetliť. Poprípade ty nie si otvorený natoľko, aby si ma pochopil. :o) A tak vždy váham, či má zmysel znovu a znovu sa snažiť. A nestať sa tak pre teba otravnou..lebo k tomu to asi speje. :o)
anjelik* v nechutnom stave nezostáva nikto kto s depresiou bojuje teda včetne mňa! Ale nechutnému stavu sa nedá zabrániť tak ako tvrdíš. Áno s Mer súhlasím ale prečo s ňou súhlasím keď s Tebou nie - buď tie príspevky nečítam dobre ja alebo ty. Alebo meníš názory? Neviem.
Áno, Mer, si zrozumiteľná. ;o) Pre mňa určite, aj keď si teda dovolím netrpieť práve depresiou a musím sa tiež priznať, že som usmievavý a tzv. slniečkový typ. Ale ten úsmev nie je úsmev idiota, že usmievam sa a je mi preto dobre, ale úsmev, ktorý by mal vychádzať hlboko zvnútra, z prirodzenosti bytosti v tomto tele a z poznania a pochopenia, o čom život je. Že ty si milá Mer svoj život a tak, keď si povieš, že je nahovno...si to ty. ;o) Kto je momentálne taký, ale teším sa, že si pochopila, že reálnym sa stáva iba to, čomu otvoríš svoju pozornosť a že sa naozaj nesnažíš vytrvalo v tom nechutnom stave zotrvávať. ;o))
marek183 to napísal veľmi trefne.
Poradiť depresívnemu, naozaj depresívnemu človeku, teda nie iba skleslému či s "depkou", ktorú majú všetci každú chvíľu, aby sa usmieval a jeho depresia prejde, je totálna blbosť, s prepáčením. Ja som tu hovorila o endogénnej depresii, ktorú má na svedomí
a) nejaká nepriaznivá udalosť naozaj depresívneho charakteru
b) len tá blbá narušená chémia v mozgu.
Je pravda, že v takomto stave je úplne najlepšie premôcť sa a neležať ako mŕtva ryba v očakávaní spasenia. Niečo robiť, je úplne jedno čo. Nasilu si zamestnať myšlienky niečím iným, než že mi je na hovno - áno, túto myšlienku, ktorá sem prišla, veľmi schvaľujem.
Ináč som tu ani tak nechcela hovoriť o odkláňaní depresie, pretože dobre viem, že to často proste nejde, ale o uvedomení si jej prejavov.
Samovražedné úmysly sú prejavom depresie tak, ako horúčka pri chrípke - prejde jedno, prejde i druhé, prejde pocit, že život je mizerný, rovnako prejde aj bolesť svalov. Ak mi teda rozumiete. Tak by bolo fajn zamerať sa na to odhaľovanie príznakov a ich potláčanie. Nie práve úsmevom, ale rozumom, povedzme. Depresiu to však vôbec zmierniť nemusí.
Dnes som na terapii prehlásila: "Občas premýšľam, že život je kurva." Terapeutka: "To je. Ale niekedy je aj krásny." Tak si v depresii počkám, kým začne byť krásny, a budem veriť a VEDIEŤ, že taký bude; tie negatívne pocity sú nereálne, a tým pádom ich len pretrpím, ale nebudem sa im poddávať.
Obligátna otázky mojej psychologičky: "Som zrozumiteľná?" :D
Meret:) ináč perfektná téma dúfam, že na niečo prídeme :)
anjelik* ja Ťa vôbec nepodceňujem ale viem na 1000 percent, že by si to nedokázala. Asi si ten môj príspevok poriadne nečítala pretože tam je jasne vysvetlené prečo sa snažím už 15 rokov usmievať. Robím presne to, o čom tu ty píšeš a nejako to stále nefunguje aj keď predsa na chvíľu bolo dobre. Už raz som sa z depresie ,, dostal ,, no bolo to len akési prechodné obdobie, ktoré trvalo približne niečo cez 2 roky. Nepomohlo mi myslenie ale skvelí ľudia okolo mňa, každým dňom sa meniace prostredie a skoro žiadne problémy. Ak by som pred svadbou tušil, že to tak nebude aj po nej, že sa nebudem cítiť lepšie a že to neprejde tak sa nikdy neožením. Ale čo som chcel povedať je to, že ak sa tváriš smutne tak sa Ťa ľudia stránia, ak sa vyhýbaš kolektívu nikdy nenájdeš priateľov a ak sa náhodou niekomu zdôveríš, že máš depresiu alebo nejakú inú psychickú poruchu tak ho už nikdy neuvidíš. Ľudia Ťa okamžite odsúdia. Takže preto ten úsmev a v konečno dôsledku to robím pre seba nie pre druhých len v mojom srdiečku je napriek tomu smútok.Čo Ti viac napísať - už len toľko, že nech si už ktokoľvek nikdy si nemala skutočnú depresiu!!! A môžeš byť aj doktorka nemáš pravdu!!!!!!!!!!!!!!!!!
Depresia je ako nenapravená zlomenina. Raz sa ti to stane a potom celý život bolí.
Myslím, že pravdu máte sčasti určite všetci, ale ako pasívny človek, ktorý sa nevie zmeniť sa prikláňam k Mimulusovi. Lenže je fakt pravda, že psychiatrických pacientov nejak veľmi pribúda.
Bodaj by sem už padol meteorit. Bude pokoj.
Mimulus, tváriť sa, že si veselý človek a veselým nebyť a robiť to kvôli druhým a nie kvôli sebe??? Podivné, veľmi podivné. :o) Myslieť si , že svadba je tou udalosťou, ktorá ti zabezpečí veselosť a radosť a pochopenie a šťastný život??? Tiež podivné. ;o) A asi by si ma nemal podceňovať...možno viem o človeku viac, ako by si si myslel...a tak by som zrejme odhalila, čo si ty zač. ;o) Ale už je únavné dokola čítať, že sa to nedá. Takže uzavrieme to s tým, že máš pravdu. My obaja ale vieme, že pravdu nemáš. :oP
Šejla, lenže na to, aby si bola schopná sa zamyslieť a začať pátrať po príčinách, prečo sa cítiš tak, ako sa cítiš, potrebuješ mať silu. A pokojnú myseľ. A tú máš vtedy, keď sa nezmietaš v búrke nejakých emócií a nálad. To nie je násilné potláčanie, to je iba nereagovanie na zbytočné podnety. Pretože ty, keď zareaguješ, telom akoby preletela explózia,tá so sebou strháva všetko, tvoju energiu a výsledkom je akurát únava a otupelosť. :o) To je asi moja posledná rada..zbytočne nereagovať na vonkajšie podnety. Pozorovať, ale neoživovať v sebe. Lebo oživením sa stávajú jedom..jedom hnevu, nenávisti, žiarlivosti...a iných ľudských cností.
