Depky, kedy prestanete?!

Damaxy, to čo mňa vyviedlo z toho normálu sú práve tie nevydarené vzťahy, ktoré spôsobili,že sa považujem za zbytočnú osobu,za najhoršiu, najškaredšiu,najnezaujímavejšiu a najhlúpšiu,najneschopnejšiu...Lebo keby som taká nebola,tak by som predsa nebola tak sama :(
Tie vzťahy ma presvedčili o tom,že asi nestojím nikomu za to,aby ma mal rád,že nikoho nepriťahujem ako žena, nepáči sa nikomu moja osobnosť...a či čo?? Pritom ešte stále toho posledného v kútiku duše milujem,ale ani tomu som nestála za to,aby sa pokúsil skončiť so svojou závislosťou na automatoch. Alebo je to znovu moja neschopnosť,že som ho nedokázala motivovať? Iná by to možno dokázala.
Ja by som urobila nejaký škrt za minulosťou,ale to asi musím naozaj odísť z domu,lebo tu stále pociťujem vplyvy,ktoré uisťujú o tom,že pre rodičov som tá posledná,ktorá potrebuje počuť nejaké slová pochopenia. Som pre všetkých sebestačná,samostatná,schopná si všetko vybaviť, postarať sa o seba...ale predsa musia vidieť,že už som stále zavretá vo svojej samote! Vidia,ale pre nich som iba lenivá,a preto si to zasluhuje ďalšiu kritiku na moje triko. A im sa nezdôverujem s ničím.Nikdy som sa nie.Vždy som si krivdy niesla so sebou a sťažovala som sa iba imaginárnym postavám.Už od detstva. Kamarátka ma volá do zahraničia k jej deťom,tak silno uvažujem že pôjdem. Lebo ináč tu načisto emocionálne umriem.
Damaxy,chcem gumovať, najlepšie všetko, ale najtiaž je nájsť gumu a presvedčiť sa,že to bude stáť za to a bude to mať zmysel.Lebo ťažko viem seba presvedčiť o nejakých možných pozitívach v mojej budúcnosti.

Vyborne, Anitka. Myslim, ze viacere si radi precitame Tvoju poviedku do sutaze. Teda, ak to budes chciet :o). Ale nechaj tomu volny priebeh, nic "neznasilnuj". Ak to nevyjde tento rok do oktobra, moze dalsi. Casu mas dost, rozvijaj talent dalej. A kedy planujes odchod do zahranicia?

Ano Anita,ja som veselá optimistka a predsa som spadla na dno.Neviem ani ako.U mna to v podstate bol strach ani neviem z čoho.Jednoducho to prišlo.Takže niečo ti tieto stavy sposobuje.Ked píšeš o svojej povahe pesimistu,máš ju,ale myslím si že si s nou vedela žit.Prišlo do toho niečo,čo ta vyviedlo z normálu.Jednoducho treba sa vrátit tam kde to začalo,ale neviem,či sa to dá.Jednoduchšie je začat budovat odznova.Niekde to odstrihnút.Nie je to lahké,ani to nejde rýchlo.Ja tú moju znovu obnovu,by som prirovnala ako ked sa učíš v prvej triede všetko odznova.Ciže vrátit sa vygumovat a začat,akurát máš vedomost,čo nesmieš urobit.

anita,neboj,všetko prebolí.na brigáde bude lepšie.A napíš mi ešte, ako dopadla tá prvá poviedka. Stretli sa tí dvaja nakoniec? Čo od nej chcel a čo na to ona?

alternatíva,
vyskúšam teda niečo nové. Tieto dni som prečítala dosť poviedok, ktoré su uvedené na stránke jasikovekysuce. Ďakujem za typ.Niektoré sú úžasné,vtedy o sebe poriadne pochybujem...ale niektoré podľa môjho vkusu biednučké.(našťastie môj nedokonalý posudok) Tak uvidím,čo sa mi podarí. Budem mať na to málo času,lebo odchádzam na brigádu do zahraničia a neviem,či tam budem mať podmienky na písanie,zvlášť na premýšľanie. Ak sa niečo podarí, tak určite pošlem.
:)

damaxy,
to, čo píšeš o pesimistoch je asi tak trošku ušité na mňa. Nie že by som chcela ostať tam dole, na dne,ale keď prísnejšie zhodnotím sama seba,tak skutočnosť je taká že odmietam rady ako si pomôcť. Ale je to preto,lebo som presvedčená,že nič mi už nepomôže. Zo skúseností z minulosti.
Damaxy,nie je to preto,že si veľmi veselá povaha,máš rada humor... a preto si sa dostala z tvojho smutného stavu? Ja som ale "prevažne vážna",hoci dokážem navonok vystupovať ako veselá. Moje vnútorné JA je vážne, pesimistické,uzavreté a melancholické. Tak to bolo odjakživa čo si pamatám. Aj vtedy,keď som ešte ani nevedela,že existujú nejaké stresy a depky,skľúčenosť.Vtedy,keď som ešte ani netušila,že ma nikto nebude mať rád.Možno to mi bráni tak rýchlemu zmenu pohľadu - moja pesimistická podstata?
damaxy, to čo píšeš o tom "mysli pozitívne" je bolestivé aj pre mňa. Akoby práve to išlo človeku,ktorý je celý unavený,vyčerpaný a negatívny.Je to tak na plač a otázku: "tak čo mám robiť aby som myslela pozitívne?" (stlačiť gombík,ktorý neexistuje?)
V istom zmysle si bola na tom horšie ako ja,pretože takú únavu ako neschopnosť zdvihnúť telefón...nepoznám. Nechce sa mi veľa vecí,ale nie preto,že telesne nevládzem ale preto,že dušene nie.No také akútne veci ako zdvihnúť telefón,či niekde súrne ísť to zvládam.K tomu sa prinútiť dokážem. Ďakujem za tvoj príbeh,aspoň ťa poznám lepšie a viem,že vieš,o čom píšeš, keď mi radíš.Také rady sú cenné.

anita za pomoci manžela,to znamená,že ja som rozhodla,že musím íst práve za takým lekárom,ale vedela som,že fyzicky to sama nedokážem.Ešte aj v takej situácii som musela sama si poradit so sebou.Nemohla som vyjst z domu,nemala som silu ani čaj si uvarit.No rodina to akosi nechápala.Povedali mi,mysli pozitívne ved ked ti je zle zavolaj,ale to sa mi nedalo.Ked zvonil telefon nemohla som ho íst zodvihnút.Pre mna bolo tažké aj rozprávat sa s ludmi.Vieš niekoho bolí ruka tak s nou nepohne.Toto ochorenie nebolí ale ta paralyzuje.Och nikdy to už nechcem zažit.Vety typu mysli pozitívne odvtedy neznášam.V určitých štádiách duševného rozpoloženia pozitívne ani iné myslenie nefunguje.Moja lekárka mi pri kkaždej kontrole doporučovala psychologa ako súčast liečby,ale ja som to odmietala.Nejako som tušila,že to dokážem pomocou mojich dvoch blízkych ludí zvládnut.Pomohli mi na začiatku a potom to pomaly šlo.To boli moji psychologovia.Zdoraznovali mi určité veci a nasmerovali ma na tú vedlajšiu stoličku.Pochopila som jednu vec,ktorá mi pomohla vyhrat.Ludí nezmeníš ak to oni nechcú tak zmen svoj postoj k nim,lebo to je v tvojej moci.A týmto sa riadim.Ked je niekto pesimista,nemínam nanho svoju energiu a netahám ho hore,ale nech tam ostane bezo mna.On je spokojný ja tiež.Ciže nechávam žit ostatných ale aj seba.Vyhýbam sa negatívne naladeným ludom,lebo to nechcem počúvat.Ja som veselá,mám rada humor,život je radost a teraz si ho vážim a nakladám s ním tak,aby mi bolo dobre.Rešpektujem aj iných,ale aj seba.Ja som cez toto ochorenie dospela,v podstate mi otvorilo oči.Ale spolupráca pacienta je nevyhnutná.

Ved uzavierka je tusim do oktobra, to sa daju napisat aj nove veci, no nie? Ale nie je to povinne, je tomoznost, ako pochopit, ze dokazes cosi, co vacsina ludi nie :o).

alternatíva,práve som si dočítala námatkovo vybraný súťažný text z róku 2003 Dovolenka ako sen.
Hmmmmm?
Idem čítať ďalej. Inak,môj príbeh je hotový román. Asi by nespĺňal kritériá. Ešte zistím,či nejaké sú.
Pod pseudonymom by som to vyskúšala,ale ešte nájsť korektorku...a uistiť sa,že je to čitateľné.
:)
Ďakujem

alternatíva,práve si ho idem pozrieť.
:))
Ďakujem za typ.