Depky, kedy prestanete?!

Damaxy,nemám rozprávkové obdobie :))
Už dávno nemám nijaké, pretože všetko toto som napísala pred rokmi.Možno píšem o tom, že rada píšem, pravda je však taká, že som roky nenapísala ani čiarku. Ani som nespozorovala ako utiekol čas. Jediné, čo som začala písať teraz,to sú tieto moje negatívne príspevky do fóra.
Môžem písať aj realistické, napr.koniec nebude happyend ale snutný. Stačí nechať hlavného hrdinu zomrieť alebo jeho život naplniť nešťastím,či zabiť všetky jeho nádeje.Realita môže byť aj pozitívna, ale mne sa zdá, že to by už bola tiež rozprávka. V mojom živote áno.
Ale ani reálny príbeh v najbližšom čase nebude,pretože nemám chuť ani silu.
Ale som rada,že si si to prečítala.Možno som ovplyvnila päť minút tvojho života :)) keď si sa venovala mojim myšlienkam, predstavám, ktoré sa kedysi preháňali mojou hlavou. Rozprávkam :))
Možno je to preto, že som vyrástla na rozprávkach. Kto vie?
Damaxy,ty si tvrdá realistka? Nemyslím.
:)) ešte raz ďakujem za tvoje riadky.

nepíšeš si aj denník,s tvojou chutou do písania by som povedala,že aj áno?Napíšeš aj nejaký realistický príbeh,alebo máš teraz rozprávkové obdobie?Ja si rada prečítam,lebo ja rada čítam.

alternatíva
:))
prosím,napš niečo aj ty.
a ak sa ti chce čítať tie moje príspevky,napíš ako na teba pôsobili.Mám aspoň za malíček talentu? Alebo sa to nedá čítať?

sorry,je pridlhý.a, samozrejme, je to len výňatok niekde zo stredu. Mladí, ktorí prežijú divné veci a potom sa ocitnú v ríši rozprávok. Viem,už podobné existujú ako arabela atď, ale rozprávkových príbehov nikdy nie je dosť :))
Nerobí mi problém písať od ťažkých depresívnych a krutých osudov ľudí po smiešne neuveriteľné rozprávky. Nie fantázia ale depky mi v tom bránia. A, pravda je aj taká, keby som stále sedela zavretá doma a písala,tak by som zo života aj tak nič nemala. Všetko možné aj nemožné by zažili len moje postavy, nie ja.Vo všetkom musí existovať vyváženosť, rovnováha. V mojom momentálnom rozpoložení by bolo lepšie písať ako iba byť zatvorená a smutná.
Napíšte mi, prosím, ničo k tomu.
Ďakujem.

Pridavam sa do citatelskeho kruzku, mozem? Velmi milujem knihy, aj som nejake prvotiny pisala - poeziu. Ale najprv musim urobit misu ovocneho salatu, ktory som prehrala v inej teme :o)

„Princezná, čakaj!“ stále bola Katke v pätách Zora. „Už ideme dosť dlho a stále nič. Som smädná a hladná. Naposledy som jedla doma, a to bolo poriadne dávno!“
„Neboj, neumrieme od hladu,“ pozrela na ňu Katka. „Pozri, je tu plno lesných jahôd, trochu si natrháme.“
„Čože?“ znervóznela Zora. „Ja som hladná na pizzu, hranolky alebo veľkú porciu karamelového koláča!“
Katka sa pustila do jahôd. Tento les, v ktorom všade presvitali slnečné lúče cez koruny stromov, sa jej zdal veľmi známi a milý, ako les pri ich chalupe. Páčilo sa jej tu. Dokázala by si ľahnúť do machu, zatvoriť oči a snívať a snívať...
Všade sa ozývalo len šumenie stromov, štebot vtákov a spev. Spev??
„Počuješ?“ čupla si k nej Zora. „Počuješ, niekto tu je.“
„Konečne sa dostaneš domov,“ usmiala sa Katka a ďalej trhala jahody.
„Pśśśt!“ šepla Zora a ešte viac sa prikrčila ku Katke. „Nezdá sa ti čudné, že si tu niekto spieva? To sa predsa už dávno nerobí.“
„Tak to bude určite milý človek a práve ten nám pomôže dostať sa odtiaľto von,“ skomentovala to Katka.
„Milý človek? Milí ľudia to budú, moja zlatá. A aby sa stretlo naraz viac milých ľudí, to sa mi zdá ešte čudnejšie,“ podozrievavo skonštatovala Zora a odhrnula kríky pred nimi.
„vaaau...„ užasla.
„Trpaslíci!“ šepla Katka.
„Nemožné,“ neveriacky žasla Zora.
Obidve dievčatá nechápavo pozerali na chodníček pred nimi. Vykračovalo so po ňom sedem malých chlapíkov s čakanmi v rukách. Naozajstní trpaslíci!
„Existujú trpaslíci?“ šepla Katka a nedokázala od nich odtrhnúť oči.
„Neexistujú,“ celkom si istá odvetila Zora a tiež nechávala oči na tých malých tvoroch.
„Tak kto to potom je?“
„Neviem,“ preglgla Zora, “ale týchto milých a malých ľudí sa na cestu pýtať nemienim.“
„Počuj, trpaslíci sú pozitívne postavy, nie?“
„Ako to ja mám vedieť?!“ ohradila sa Zora.
„Nečítala si rozprávku o Snehulienke a siedmich trpaslíkoch? Oni neboli zákerní,“ pripomínala jej Katka.
„A tým mi chceš povedať čo, Princezná?!“ prepichla ju pohľadom Zora. „Načo spomínaš rozprávku? Toto,“ mávla rukou smerom k malým ľuďom, „toto sa nám asi zdá, alebo je to vydarený žart. Aká Snehulienka?“
Katka sa zamyslela nad Zorinými slovami. Zora nemá ani za mak fantázie, ale možno práve teraz je fantázia zavádzajúca. Ak nespí, uštipla sa do ruky, a to teda nespí, potom nemôže vidieť trpaslíkov! A keď ich predsa len vidí...
„Máš pravdu,“ súhlasila. „Vidíme ich preto, lebo sme hladné. Od hladu sa nám kalí zrak.“
„Jasne, je to len predstava,“ upokojila sa konečne Zora a ešte čudnejšie sa pozrela Katke do očí: „Ale prečo práve trpaslíci?“
„Ja nevidím trpaslíkov,“ šepla zdesene Katka a pozerala za Zoru. „Vidím Záplatového!“
Zora sa obzrela, a čo nečakala Katka, vyskočila a začala mávať:
„Tu sme! Tu sme! Pamätáte sa na nás?! To sme my!“
„Čo robíš?!“ vyskočila Katka a oborila sa na kamarátku: „Nevidíš kto to je?!“
„Jediný človek, ktorého v tomto zapadákove poznám,“ zamračila sa na ňu.„A som prvýkrát rada, že ho vidím. Tu sme!“ znovu mu zamávala.
Katka nešťastne stisla zuby. Práve jeho nechcela stretnúť už nikdy v živote, a teraz sa má spoliehať na jeho pomoc? Nie, to určite nie! Odmietla ho aj vtedy, pri potôčiku, keď sa strápnila so žabou, i vtedy v kine,keď sa pred ním celá natiahla po dlážke...nie! Ona má svoju hrdosť, a určite nebude prosíkať o pomoc práve Záplatového! To radšej trpaslíkov. Obzrela sa, ale malých ľudí už nebolo. Vzdychla si:
-Samozrejme, že sa nám iba zdali! Aká škoda!- a čakala, čo Zora dosiahne svojou výrečnosťou.
„Sme tak rady, že vás vidíme,“ utekala oproti mužovi. Katka ostala stáť na mieste.
„Musíte nám pomôcť, nevieme, čo sa stalo. Ocitli sme sa v tomto lese a musíme ísť súrne domov. Už je veľa hodín, a naši nás budú určite hľadať, však Katka?“ plietla Zora a naozaj na nej bolo vidno, že sa jej zdvihla nálada. „Ste náš dobrý známy, vždy sa zjavíte v pravú chvíľu...“
Záplatový ju však nevnímal. Kráčal im oproti, ale Zoru obišiel. Pristúpil až ku Katke, ruku si položil na hruď, sklonil hlavu na pozdrav a potom jej pozrel priamo do očí:
„Je najvyšší čas, aby som sa pozdravil. Fantasta, prvý poradca princeznej Snílky.“
Zora sa zamračila. Tak takúto zradu od Záplatového nečakala! Vedela, že je prefíkaný, ale že si z nich urobí tak krutý žart, a zvlášť v takejto nepríjemnej situácii, to teda nečakala. Katka tiež prekvapene otvorila oči, ale mlčala.
„Tak pozrite, ujo,“ spustila nahnevaná Zora. „Nepáči sa mi, že sa posmievate z mojej kamarátky. Má síce bujnú fantáziu, ale my dobre vieme, že rozprávky do reality nepatria. Ani princezné v skutočnosti neexistujú.“
„Princezná je skutočná,“ zamračil sa Záplatový, a len bokom pozrel za Zorou.
„Ale to je len jej prezývka, však Princ...Katka?!“ nervózne objasňovala Zora.
„Prezývka,“ pritakala kamarátka.
„Nie, obidve princezné sú skutočné!“ opakoval muž. „Aj Snílka, aj princezná Katka.“
Katka začudovane pozrela na Zoru a pokrčila plecami.
„V poriadku,“ pribehla bližšie Zora. „Veríme vám, ale teraz nám pomôžte dostať sa von z lesa, prosím.“ Zmenila tón hlasu na miernejší.
„Dievča,“ otočil sa k nej Záplatový a veľmi dôrazne povedal: „Teraz nie je dôležité dostať sa von z lesa, ale dostať sa na hrad princeznej Snílky, a vyslobodiť ju z rúk mocného Hadonosa!“
„Čože?“ zajachtala Zora a mala pocit, že sa jej podlamujú kolená.
„Povedala som ti, aby sme si ho nevšímali,“ povedala Katka. „Pomôžeme si aj samé. Poď,“ kývla na kamarátku.
„Ale Princezná, to nemôžeš urobiť.“ Zastal jej cestu Záplatový. „Hadonos už určite vie, že si v ríši princeznej Snílky a jeho posluhovači ťa začali hľadať. S jeho trikmi a kúzlami budú čoskoro tu, a potom je s celou ríšou rozprávok koniec!“
„Cha-cha, pekná rozprávka,“ precedila cez zuby Zora, pretože nahlas sa bála.
„Nechajte nás konečne na pokoji,“ zamračila sa tentokrát Katka. „A prepáčte za obťažovanie, cestu si nájdeme aj samé.“
„Prečo si si urobila zo mňa nepriateľa, Princezná?“ pokračoval Záplatový. „Som jediný, komu môžeš veriť, a kto ti môže pomôcť v ríši rozprávok. A ty si jediná, ktorá môže našu ríšu zachrániť pred rukou Hadonosa. Ktokoľvek tu môže byť tvojím nepriateľom, pretože Hadonos si dokáže urobiť spojenca z každého. Buď podobrotky alebo násilím. Ale teraz nie je čas vysvetľovať ti všetko tu, v lese. Poznám bezpečné miesto, kde, dúfam, všetko rýchlo pochopíš.“ Záplatový roztvoril svoj dlhý plášť, priskočil ku Katke a zakryl ju ním. Zora chcela rýchlo protestovať, ale stihla iba otvoriť ústa. Obidvaja jej v momente zmizli spred očí.
„No ale toto!“ zvolala a pribehla na miesto, kde ešte pred chvíľou stála jej kamarátka. “Princezná! Katka! Nenechávaj ma tu samúúú!!!“

Damaxy, adika
dakujem za odozvu :)))
Potešilo ma, že si to niekto prečítal.
ak sa vám páčilo, tak ďakujem. Píšem si len sama pre seba, ale že tento výňatok pôsobil rozprávkovo? Asi preto, že som romantička. Práve tento príbeh obsahuje ohromne veľké množstvo nepriamej reči a úvah,prepletené deje minulý a prítomný...kamarátka mi povedala, že je ťažký, nie na oddychové čítanie.Vybrala som jednu z ľahších častí. Som rada, ak sa páčilo.
Mám rozpísaný aj rozprávkovo - fantastický príbeh. Bola by som rada, keby ste si prečítali aj tento a napísali svoj názor,či dokáže aspoň trochu upútať.Možno,ak sa budú páčiť,znovu chytím do ruky pero, alebo klávesnicu.

jééééj,tu je nejaky klub umelcov?
Aj som sa zacitala,skoda ze uz bol koniec.

Dakujem,dobre sa mi to čítalo,je to také rozprávkové.

takže len výsek z textu:
...Boris zabuchol dvere na aute a kráčajúc porovnával adresu na papieri s číslami domov. Tým, čo okolo seba videl, nebol veľmi nadšený. Zanedbané staré poschodové budovy tváriace sa veľmi stiesnene a povojnovo. Hlúčiky malých detí sediacich na zemi – niektoré dokonca bosé. Pár zatúlaných psov bijúcich sa o starú konzervu. Na akomsi odstavenom vraku auta posedával 'hlúčik mladých povaľačov', ako skonštatoval Boris. Diana, ktorú poznal z večierka mu vôbec nepasovala do tohto prostredia Jej tmavé hlboké oči sú tak čisté a milé, že nie je možné aby také boli a zároveň sa stále pozerali na tú úbohosť všade okolo. Skôr by povedal, že je ako malý vzácny výhonok, ktorý niekto odrezal v raji a nasilu naštepil tu, do tej biedy.
Boris ešte raz pozrel na číslo na papieri, ktorý mu dala sesternica Barbora a vstúpil do poschodového domu pred ním.
Keď vystupoval na poschodie, na prízemí sa rozleteli dvere jedného bytu. Stála v nich bacuľatá, neučesaná ryšavá žena s naježeným kocúrom na pleci. Pôsobila ako ježibaba z rozprávky.
„Dobrý deň,“ pre istotu sa pozdravil Boris.
„Ách, mladý džentlmen!“ zvolala žena. „Nie je pekné, že ma obchádzate! Každý obchádza nešťastnú Evelínu! Nie je to pekné...to veru nie!“ zahrozila prstom vo vzduchu.
Kocúr na jej pleci to zrejme považoval za výzvu k hre a prednými lapkami sa načahoval za prstom.
„Ideš, ty potvora akási!“ zakričala Evelína a kocúra posotila z pleca. Zamraučal a nad pásom sa jej stihol zachytiť za chrbát. Z bytu sa vynorila druhá mačka a útočila na kocúra na Evelinom chrbte. Pobili sa na nej. Evelína sa zvrtla a s krikom zavrela za sebou dvere. Z bytu bolo počuť mraučanie chlpáčov, škrek a buchot.
Boris nechápuc sledoval celú tú scénu a takmer stratil odvahu ísť ďalej. Z poschodia to však sledovala aj Diana, ktorá sa práve chystala rajbať schodisko. Ju však Evelína nešokovala ani trochu, ale ten chlapec dole na schodoch!! Srdce s jej divo rozbúchalo a zrazu nemohla rýchlo a chladne rozmýšľať. Čo urobiť teraz? Však na večierku v jeho dome sa hrala na tajnú Dianu vyobliekanú do krásnych šiat a teraz je tu skutočná aká je. Pravá Diana chudobná ako kostolná myš. Privítať ho ako sa na kamarátov patrí alebo sa vypariť??
Boris vyšiel na poschodie a zastal pred dverami s menovkou, ktorú hľadal. Všimol si len vedro s horúcou vodou v strede chodby.
Zaklopal. Dvere sa pomaly podchýlili a objavila sa v nich blonďavá kučeravá hlávka a vedľa druhá, tmavá. Trojročná Gréta mala na návšteve kamarátku a kým išla Diana umývať chodbu, dievčatá sa s jej látkami hrali na víly.
„Ó, aké krásne princezné,“ pričupol si Boris. „Zdá sa mi, že tento dom je celý rozprávkový. Na prízemí býva ježibaba a na poschodí dve princezné.“
Dievčatá sa zasmiali.
„Tá ježibaba je Evelína,“ povedala Gréta.
„Áno? A princezné sa volajú ako?“
„Gréta,“ ozvalo sa blonďavé dievčatko.
„Ema,“ povedalo to tmavé.
„Ema, a staršia sestrička je doma?“ opýtal sa Boris.
„Ja nemám staršiu sestričku. Iba brata!“ zvolala Ema.
„To je zaujímavé,“ Boris premýšľal, ako sa dopátrať k Diane.
„Vy ste kamarátky?“
„Áno,“ povedala Gréta a aby potvrdila svoje slová chytila Emu za ruku.
„Aha, Grétka, a tvoja kamarátka má ešte staršiu sestričku, že?“
„Nemá. Iba brata!“ opakovala Gréta.
„To som teda nečakal,“ zamrmľal si Boris a postavil sa. „A nebýva tu niekde Diana...“
„Býva!“ natešene zvolala Gréta. „Diana býva tu,“ kývla smerom do bytu.
„No vidíte, dievčatá. Hovoril som to,“ konečne si vydýchol Boris.
„Ale Diana je moja sestra, nie jej,“ hnevala sa Gréta. „Ema má iba brata a ja mám dve sestry a dvoch bratov a ešte malé zajačiky máme, však Ema?“
Tmavovlasé dievčatko nemo prikývlo hlavou na súhlas.
Žeby bronzová Diana s havraními vlasmi a čiernymi očami mala takú modrookú a blonďavú sestričku? Stáva sa, že svetlé deti časom stmavnú, ale toto boli celkom odlišné fajty! No nič, hlavne, že sa prepátral k Diane.
„Dobre, Gréta,“ znovu si čupol. „Je Diana doma?“
„Diana išla umývať schody“ Gréta sa nakukla viac na chodbu a poobzerala sa. Nebol tam nik, iba opustené vedro s kefou plávajúcou v pene.
Boris sa poobzeral tiež, ale na rozdiel od dievčatka, všimol si niečo viac. Pri schodisku na ďalšie poschodie vykúkali z výklenku v múre steny dve špičky z topánok.
„Neviem, čo sa s ňou stalo,“ pokračovala Gréta. „Možno ju ukradla Evelína.“
Dievčatká sa prestrašene pozreli na seba.
„No dobre, princezné,“ otočil sa na ne Boris a rozhodol sa, že situáciu vyrieši tak, že Dianu neodhalí. Dovtípil sa, ako by ju ponížil, pokoril, keby urobil opak.
„Choďte sa schovať dnu, aby vás tá ježibaba nevzala, lebo jej besné mačky sa mi vôbec nepáčili. Mali pazúry ako tigre a zuby ako žraloky. A Diane povedzte, nech si tiež dáva pozor, pretože Evelína vie o všetkom, čo sa tu deje, o každom kroku v dome.“ Boris žmurkol na dievčatá, ešte raz pozrel na špičky topánok a odišiel. Však sa zanedlho znovu vráti a už ho neprekvapí ani Evelína, ani odlišné princezničky, ani schovaná Diana.
...
stojí to vôbec za to?