Depky, kedy prestanete?!

vrr,sorry.
a čože tak neskoro hore?
ja som mala pracu vo worde,občas som mrkla na net. A ty? Neprichádzali sníčky?

Anita ,chcela si naplnit slub a ešte nám urobit radost.Nezhadzuj svoju snahu,buduj si sebavedomie,píšeš ako najlepšie vieš,ak by sa to niekomu nepáčilo alebo páčilo je to jeho názor.Mne sa to páči,píšeš pekne a dávaš nám v tom príbehu aj predstavu o osobe,vieš ho ich reakcie,robíš aspon mne obraz v texte.Ja si myslím,že je to dobré ak vie niekto lepšie nech napíše.Takže pochvalu prijmi i ked nie som literárna kritička.Ja len viem čo sa mi páči a čo nepáči.Tak.

Damaxy :)
snažila som sa.Medzitým vypli el.prúd a to som bola v polovici a nič som nemala uložené! Našťastie sa všetko zachovalo vo vytvorenej "záložni" :)
A ráno, keď som si ten moj nočný úpravený výtvor čítala, tak som ho znovu na niektorých miestach upravila. A stále to nie je ono.
Nevadí.Považujte to za malú "kultúrnu vložku" alebo len také nezrelé výplody niečijej fantázie.
:)

Dakujem ti anita za príbeh,si milá a obetavá.neznámym ludom si obetovala spánok,si dobrý človek a vážim si to.

Hyla poslala som ti mail a inak ten persen to je z valerianu chmelu a neviem čoho take na upokojenie,ja som to tiež jedla persen forte,ale v tom štádiu ani neviem či to pomáhalo,ja som tým nahrádzala xanax,nechcela som nič z tých od lekára okrem jedného lieku,ktorý bol doležitý.

uzival niekto z vas lieky persen?proti uzkosti.poradila mi ich kamaratka ale nevie o nich nic viac.vdaka

čítajte od začiatku, teda odtiaľto.
Prepisovala som to do pol 3 a trochu zmenila, aby ste boli v obraze, pretože inak by ste boli mimo obrazu :)
Ospravedlňujem sa za tú úbohú romantiku, pravda je, že väčšia časť tejto poviedky je vážnejšia a neromantická. Dokonca práve tieto postavy Boris a Diana sú vedľajšie. Hlavná je Barbora o ktorej je v tomto výseku len jedna zmienka. Nechcela som vás zaťažovať samými úvahami a o tom je Barbora.
Zbehol dole schodmi a zamieril k autu.
„To je pekné fáro,“ vybehol za ním von aj malý blonďavý chlapec. „Mohol by si ma previesť?“ hovoril kým Boris diaľkovo odomkol. Pozrel na malého, mykol plecom a kývol smerom k dverám. Chlapec si sadol na predné sedadlo a celý čas uznanlivo pochvaľoval vybavenie vnútri. Boris sadol za volant, vytiahol mobil a zavolal domov, že sa vráti neskôr. Matka by sa o neho určite strachovala. Nuž a potom pyšného a šťastného chlapca prevážal po meste.
Zatiaľ sa roztrasená Diana pustila vo svojom bezpečnom výklenku na zem. Čupela tam ticho a po lícach jej tiekli horúce slzy.
„Ako sa voláš?“ opýtal sa šoféra chlapec.
„Boris.“
„Ja som Jakub. Ak máš nejaké problémy, mohol by som ti pomôcť.“
„Myslíš?“ pousmial sa Boris a ďalej sledoval cestu.
„Tie dve malé nevedia nič dohromady,“ spustil Jakub.
„Dve malé?“ prekvapil sa Boris. Tento chlapec začal byť zaujímavý. V tom dome má naozaj všetko oči.
„Poznáš tie malé...malé...“ Boris hľadal slová.
„Princezné chceš povedať?“ zasmial sa Jakub.
„Hm,“ prikývol s letmým úsmevom.
„Hľadal si Dianu?“ spýtal sa bez okolkov malý stopár.
„Hľadal, ale nevadí mi, že sme sa obišli.“
„Môžem ti s ňou dohodnúť stretnutie ak chceš.“
„Ale čo?“
„No. Ale ty ma za to ešte niekedy prevezieš,“ rýchlo vyjednával Jakub.
„Len mi nepovedz,“ otočil s k nemu s úsmevom Boris,“ že tu každému robíš za prevezenie sprostredkovateľa,“ zasmial sa.
„Každému nie,“ odpovedal spokojne Jakub. „Ale svojej sestre urobím.“
Sestre? Tak toto Boris netušil. Aj tento blondiak je súrodencom Diany? Samé prekvapenia.
–Život je plný prekvapení a prekvapujú bez rozdielu všetkých, - pomyslel si tiež, keď stál druhýkrát v ten deň na schodoch na druhom poschodí. Diana čupela na dlážke, handrou ešte raz pretrela podlahu pred dverami, hodila ju do vedra a vtedy zbadala nad sebou postavu. Zdvihla oči a radšej sa chytila zábradlia.
„Boris,“ šepla načisto zaskočená.
„Ahoj.“ Boris sa zohol, chytil ju za druhú ruku a zodvihol. „Určite si nájdeš pre mňa chvíľku.“
Zmätená Diana sa pokúsila o úsmev a iba nemo prikývla.
Na krajinu už padal večerný súmrak. V diaľke unavene zívali malé domčeky a more melancholicky šumelo do ticha. V niektorých záhradách sa začínali rozhorievať ohníky v krboch a ľudia si veselo opisovali príhody z prvých letných dní, spomínali a smiali sa. Niektorí sa sťahovali z miest a plánovali stráviť leto v dedinkách pri mori. Letné reštaurácie lepiace sa na seba v tesnej blízkosti ponúkali tie najchutnejšie špeciality a najpríjemnejšiu hudbu. Nočným vzduchom rozvoniavali pečené ryby na rôzne spôsoby, omáčky, korenisté bylinky. Nad terasami začala ožívať hudba a ožívali aj debaty dovolenkárov a domácich. Len od mora vial chladnejší vánok a šumenie pripomínalo že existuje aj tmavá, hlboká a clivá diaľava.
„Doma sa všetkým darí výborne,“ rozprával Boris keďže Diana nepovedala ešte ani slovo.
“Aj Sírius sa má lepšie, otec tvrdí, že čoskoro bude znovu trénovať. Všade spomína tú príhodu...a Gertrúda vždy keď príde, vedie hodinové monológy o tvojom hlase....“ Snažil sa zapojiť do rozhovoru Dianu, ale z jej neoblomného mlčania celkom zneistel. Tak len rozprával. Kráčali po terase jednej reštaurácie a ona zamierila k zábradliu.
„Boris,“ prerušila ho. Nemôže predsa len tak prísť a rozprávať jej o tom, čo sa deje u nich doma, o nepodstatných momentoch, ktoré práve teraz nie sú hodné pozornosti. Nemôže len tak prísť a nájsť ju ako praobyčajnú chuderu, ktorá rajbe dlážku v starom dome v najchudobnejšej štvrti mesta. Veď sa cíti tak veľmi ponížená! Situácia v akej žije ju ponižuje a ako veľmi!
„Boris, nikdy si tu nemal chodiť,“ povedala prekvapivo rázne, ale nevydržala sa mu pozerať dlho do očí.
„Diana, tomu nerozumiem,“ reagoval pokojne. „Myslel som, že ťa moja návšteva poteší.“
„Ale áno, potešila, ale...ale cítim sa tak trápne,“ zachvela sa a hlas sa jej zatriasol.
„Trápne? Nemáš sa prečo tak cítiť.“
„Vieš, tá komédia u vás...nikdy, nikdy som s tým nemala súhlasiť. Sám vidíš - neznamenám absolútne nič. Nič. A u vás som sa hrala na veľkú dámu. Cítim sa strašne! Ako obyčajná klamárka,“ vysvetľovala nešťastná.
„Diana,“ Boris ju chytil za plecia. „Nie, nie je to tak. Ja som o všetkom vedel už dávno. Už vtedy u nás.“
„Ako to?“ nechápala.
„Vedel a nevadilo mi to. Vôbec mi neprekáža ako žiješ. Nikto neovplyvní to kde a kedy sa narodí. Dôležité je, aká si vnútri, aké máš srdce.“
Diana sa od Borisa odtiahla a otočila sa k nemu chrbtom. -Také krásne reči,- myslela si .-A aké zavádzajúce. Že ich vyslovuje práve Boris. Človek ktorý môže rozhadzovať priehrštiami a stále bude mať nadbytok. A že práve on hovorí o srdci!? Dobrotou srdca sa predsa utešujú iba chudáci. Iba obyčajní, prostí ľudia ktorí si hĺbku a hodnotu srdca stavajú pred oči aby nevideli prázdny stôl, biedny život a neistú budúcnosť.- Ticho pozerala do tmavého mora a nabrala síl povedať:
„Čo budeš mať z môjho srdca ty, Boris? Načo ti bude to, že ho budeš poznať?“
„Já...“ riekol a pristúpil bližšie. „Práve kvôli tomu som prišiel. Veľmi mi chýbaš. Diana, záleží mi na tebe.“
Srdce sa jej rozbúchalo ako zvon a celým telom jej prebehol zvláštny pocit chvenia. Niekde v najhlbšom kútiku svojho utrápeného srdiečka po tom túžila...veľmi si také niečo priala. Aby mal o ňu záujem aj niekto iný ako ten alkoholik Vincent. A tým vytúženým človekom mohol byť iba Boris. Iba on, lebo sa k nej správal tak ohľaduplne a úctivo. Bral do úvahy jej názory a počúval keď rozprávala. A jeho optimizmus, výmysly...vtedy pod stolom...a ako sa prihováral zvieratám...Diana pocítila v srdci krásnu sladkosť, ktorá zároveň zvláštne zabolela. Chcela aby sa toto stalo, ale ďalej to nemôže pokračovať!
„Ale mne na tebe nezáleží,“ povedala rýchlo a snažila sa o to, aby jej hlas znel rázne a pritom ľahostajne „Ja, ja už mám človeka, ktorého...ktorý...s ktorým...prežijem budúcnosť. Prepáč, že som ti to nepovedala, ale čochvíľa sa budem vydávať.“
Boris ostal ticho. Nemohol jej povedať, že aj o tom vie, a že vie aj o tom, že Diana toho Vincenta vôbec nemiluje. To musí povedať ona sama.
„To...to som nečakal,“ povedal váhavo. „Nespomínala si, ani si sa nezmienila...“
Diana len mlčala a snažila sa nepozerať Borisovi do očí. Preto si ju otočil, zadíval sa do tých bezodných tmavých hlbočín a dodal:
„Len sa mi nezdá, že by si sa tešila. Prečo necítim, že si šťastná, Diana?“
Zháčila sa. To ju ani nenapadlo predstierať že je šťastná. Všetko, čo povedala o Vincentovi bolo prázdne a smutné. Celá je smutná a taká bezduchá.
„Ale nie...určite som šťastná,“ povedala ticho a nepresvedčivo. Načo sa mu bude priznávať? Nič sa aj tak nezmení! Matka jej od detstva vtĺka do hlavy že chudák ostane vždy len chudákom a ona tomu musí veriť! Čím menej od života získa, tým menej predsa stratí. Boris si neuvedomuje, čo chce v jej živote rozpútať. Aký zmätok! A preto ju jeho slová nesmú ovplyvniť.
„Ľúbiš toho človeka, Diana?“ skočil jej do úvah.
Mlčala. Tak veľmi chcela nabrať odvahu a zaklamať: áno. To áno však z nej nechcelo von. Ležalo zakliesnené niekde v jej hrdle ale v srdci nebolo nič. Boris ale dobre vedel, aká láska k cudziemu človeku v nej môže byť. Žiadna. Len pocit krivdy a obetovania sa zároveň, pocit pokorenia a poslušnosti tiež, pocit nesúhlasu a bezradnosti.
„Diana, ty nemôžeš mlčať. Ak ho skutočnej nemiluješ, nemôžeš mlčať,“ dohováral jej Boris. „Ľúbi vôbec on teba? Záleží mu na tebe? Ak sa nemáte radi, nebude to nikdy dobré a krásne a ....“
„Ale ja ho milujem!“ zakričala nešťastná Diana. Ako jej toto môže robiť? Ako jej môže takto ubližovať? Veď jej trhá srdce! „Počuješ, veľmi ho ľúbim, máme sa radi! Som šťastná a on ma ľúbi tiež!“ rozvzlykala sa. Boris sa preľakol. Takto nevidel plakať ani jedno dievča. Žiadne doteraz sám nerozplakal. Zľakol sa, a ten chaos v hlave mu nedovolil vymyslieť nič správne, čo by mohol urobiť alebo povedať teraz. Iba zaskočene mlčal. Po chvíli plačúceho ticha dodala:
„Zavez ma domov, prosím.“

Mlčky míňali ulice a Boris bol sklamaný. Samozrejme, že jej neveril ani slovo! A ani to nemôže skončiť takto. Ešte si pomyslí, že ho presvedčila o svojej pravde – teda o svojej lži. Bude si myslieť, že on sa teraz vzdá...omyl! Nič také nepripustí. Na tie rozprávky jej nenaletel a ani sa to nestane. Ukradomky pozrel na Dianu. Teraz tu sedí celkom pokojne a hrdo. Jej oči ako hviezdy pozerajú dopredu ale nikam zároveň. A kto vie, aké myšlienky jej blúdia mysľou. Prečo sa len tak rýchlo vzdala a úplne prestala bojovať za svoj život, budúcnosť, šťastie?
Boris zabrzdil pred panelákom a vypol motor. V aute zavládlo ticho. Nepohla sa ani Diana ani on.
„Prepáč mi za ten skazený večer,“ povedal po chvíli. „Je mi ľúto, že som to tak dobabral.“
„Nie je to tvoja chyba,“ povedala stroho a ani sa na Borisa nepozrela. Znovu zavládlo ticho.
„Boris, musím už ísť,“ povedala a načiahla sa za kľučkou k dverám. Len sa jej dotkla...
„Diana,“ povedal rýchlo Boris a chytil ju za lakeť. Naspäť sa oprela a spýtavo mu pozrela do očí. Usmial sa, naklonil sa k nej a pobozkal ju na pery. Potom jej znovu pozrel priamo do očí, odhrnul vlasy z líca a sklonil sa k nej ešte raz. Diana pomaly privrela oči, a keď znovu zacítila jeho pery nevydržala ho nebozkávať. Bozkala ho, stále a tak veľmi ako on ju. Tak náruživo...Zrazu Boris prestal. Zahľadel sa jej do očí a povedal:
„Diana, neverím ničomu, čo si mi dnes večer povedala. Nezabudni na to, neverím.“
Červenajúca sa a roztržitá zároveň vyskočila z auta a bežala do dvier starého domu. Zabuchla ich za sebou a rýchlo sa oprela o stenu. Zatvorila oči a snažila sa nepočuť už srdce, ktoré jej bilo až niekde v ušiach. To srdce! A ten chaos, ktorý stále vrel v jej hlave! Dýchala tak zhlboka ako sa len dalo, pretože ináč to ani nešlo. Len jedno vedela, nesmie začať plakať, to nie! Dá sa to však? Veď práve urobila najväčšiu chybu vo svojom živote! Práve zahodila svoju najlepšiu a zároveň jedinú šancu na nový život! Áno, chudák ostane vždy len chudákom, ale mohla to aspoň skúsiť, aspoň ochutnať z koláča a nie žuť len samý tvrdý chlieb! Veď jej tá šanca trochu viac patrila – áno, práve jej. Možno to bola šanca získať stratené, možno výzva vybojovať si samú seba – skutočnú Dianu – Dianu Dewovú. Šialené myšlienky! Pravda je predsa tak jednoduchá! Bola to šanca milovať človeka, ktorého už aj tak dávno miluje. Chlapca, ktorý jej je blízky, sympatický, rešpektuje ju....mohla mať niekoho, kto ju má rád.
Diana sa rozbehla na poschodie a vôbec nechcela vnímať zvedavú Evelínu, ktorá ju súcitne a bez slov hladila po rukách.
Vbehla do bytu k posteli prekvapenej chromej matky a viac nevládala zadržať v sebe ten príval pocitov – bezradnosť a krivdu. Klesla na posteľ a rozplakala sa:
„Nenúťte ma! Ja sa za neho nechcem vydať! Nechcem...počujete!? Nenávidím ho, tak veľmi ho neznášam! Och, mami, ja....ja ľúbim iného človeka.“
Boris v nej prebudil vzdor, odpor ku všetkému, čo jej tak ubližovalo, ubíjalo ju. Cítila sa ako vzbúrenec, rebel, ktorý chce zahodiť okovy, ktoré ju ťahajú k zemi, gniavia jej srdce, slobodu, svojprávnosť... Diana sa rozplakala, skryla si tvár do dlaní a snažila sa zadúšať ťaživé vzlyky. Stále, už niekoľko dní takto prehĺta svoju bezmocnosť, dusí ju v sebe a teraz tá bezmocnosť začína dusiť ju.
Nikdy nebola neposlušná. Nikdy sa nesťažovala. Nech bolo doma akokoľvek .Ani keď bola malinká a otec ju mlátil hlava-nehlava pre každú maličkosť. Nič sa mu na nej nepáčilo. Ani to ako sa hrala, ako jedla. Jej otázky ho dráždili. Celkom obyčajné otázky malého dievčatka, ktoré aj tak patrili matke. Vtedy ešte nevedela, že to preto, lebo nebola jeho. Nemohla si domov vodiť kamarátky, tak radšej žiadne nemala. Diana sa nemohla učiť, tak to robila po večeroch zavretá v malom kumbále pri kuchyni. Potom sa situácia zlepšila. Diana podrástla, narodili sa prví súrodenci a otec začal častejšie odchádzať z domu. Tak sa vyhol povinnosti starať sa o deti, a tá padla ako ďalšie bremeno na Dianu. Potom začal piť a pil stále viac. Najhorší následok jeho agresívnej povahy bol „úraz“ matky. Ochrnula. Ostala ležať lebo na liečbu neboli peniaze. Diana robila úplne všetko. Ale bola slobodnejšia keď otca celé dni nebolo. Prestala byť bitou, neustále pozorovanou a kritizovanou. Všetko mohlo zostať tak a nesťažovala by sa, keby ju jeden deň nebol prepil. A jeho alkoholový kamarát nejaký Vincent, ktorý sa párkrát u nich objavil, si začal na ňu nárokovať. -Ale však žijeme v dvadsiatom storočí!- kričali myšlienky Diane do uší. -Také niečo sa už predsa nestáva!- Nemusí sa nechať len tak vymeniť za alkohol! Diana roztrasená pozrela na matku. Ani ona ju nechápe. Bojí sa svojho muža a pre pokoj, pre ostatné malé deti dohovára Diane, že nemá na výber. Ale má, je jedna možnosť- útek z domu. Kto sa ale postará o deti? O matku? Nik! Len ona to musí urobiť, iba Diana. Och, prečo ten nárek, nátlak mamy aby sa zmierila so zničeným životom?? Prečo jej stále vtĺka do hlavy, že chudák zostane vždy len chudákom? To bola jej životná skúsenosť, ale Diana má právo na iný život. Na krajší, šťastnejší. Po svojom skutočnom otcovi má na to nárok. Ale povinnosti jej zväzujú krídla, ruky a nohy, túžby aj odvahu. Úbohí malí súrodenci a chromá mama. Nemôže ich nechať napospas otcovi. Keby utiekla tak by ich všetkých zradila. A možno aj zabila. Ak tu ale ostane, tak bude musieť spojiť svoj život s nejakým Vincentom, inak otec zabije ju.
Zotmelo sa a z tej tmy na ňu pozerali Borisove oči. „Neverím ničomu, čo si mi dnes večer povedala. Nezabudni na to, neverím.“ Opakoval jej imaginárny hlas až kým vyčerpaná nezaspala. „Nechcem, aby si mi veril, Boris,“ šepkala vo sne. „Aspoň túto noc sa môj život na chvíľu zmení, pretože budem snívať o krásnom živote. O živote a láske, ktoré sa nikdy nestanú skutočnosťou...ale ja ich dnes v noci predsa prežijem.“

...a niektori vstavaju skor, kazdy sme iny ;o). A dnesny den si nenechame nikym a nicim pokazit, dobre?

nie vsetci spia:)