Depky, kedy prestanete?!

alternatíva,
často mi pripomínaš písanie. Naozaj sa ti to páčilo? Tak to ma hlboko veľmi teší.Skutočne, veľmi, veľmi.
Všetky maličkosti sú fenomenálne vymyslené aby nás tešili na duši, hriali, vyvolali úsmev a úžas. Ale mňa neuspokojujú na 100%. Keď mám pozitívne obdobie, potrebovala by som tisíc životov aby som všetko videla, vyskúšala, prečítala, vytvorila, preskúmala, aby som sa venovala tomu, čo by ma bavilo.
:))
nikdy sa ti, alternatíva, predsa nezunuje pozrieť si severku znovu a znovu. Nie je nudné znovu sledovať západ slnka, pretože zakaždým je iný a zakaždým krásny. Keby človek nerobil nič iné len cestoval s otvorenými očami, už aj tak by sa učil, veľa sa "dozvedel". Keby sa k tomu začal aj pýtať, vedel by ešte viac. Keby k tomu začal to, čo vidí a počuje hlbšie skúmať, ďalšie plus do života.
Alternatíva, nechcela by si hviezdy, prírodu nielen vidieť ale aj vedieť o nich viac? Dobre ich poznať? Alebo ľudí, priateľov...mať viac zážitkov s nimi, lepšie ich vedieť chápať? Aj keď sa zachovajú zle, aj tak ich kladne pochopiť? Poznať pozadie ich správania? Určite by si chcela to všetko aj viac. Ibaže zamýšľať sa nad tým všetkým viac ako treba nie je dobré...tak si práve ja komlikujem život.
:))
No dobre, možno ak sa vyrieši moja samota, tak prestanem mať aj takéto zaťažujúce myšlienky. Berte to s rezervou,please ;o)
(alternatíva, s tvojím noštekom je to milšie )

"Lásku od rodičov už nedostanem, lebo som už dospelá a ani ich to nenapadne a nemajú čas, lebo musia pracovat a majú svoje starosti."
Ano, ten zaver je pravdivy: pracujeme, nemame cas, mame svoje starosti. Ale Vas, deti, stale milujeme, hoci mozno mnohi rodicia to nedavaju na javo. A Vy, deti, nam Vasu lasku k nam ako prejavujete? To neznamena, ze dieta pre rodicov uz nie je, stale zostavate pre rodicov tym najcennejsim. A to sa s rokmi, ako rastiete, dospievate, starnete :o) nemeni...

Presne, bráni mi v tom tento život, každodenne sa stretávam s ubližovaním, s klamstvom. pretvárkou, s bolestou. V robote každý len na seba zazerá a je nervozny, a prenáša to na teba. Prípadne ty ešte vynadajú, že nerobiš dobre svoju prácu a tak dalej.
Lásku od rodičov už nedostanem, lebo som už dospelá a ani ich to nenapadne a nemajú čas, lebo musia pracovat a majú svoje starosti.
Ja aj tak už nikdy nebudem štastná. Rodičia sú rozvedení, takže od nich nič nemôžem očakávat a surodenec bracho, ma klame, robí zle, a je škodoradostný - vlastne on mi zničil všetký moje sny, moje plány, môj život. Plakávala som aj plačem - odniesli si to moje oči - 6 dioptrie.
Ked som bola dieta - očká zdravé, svet krásny, nerozumela som dospeláckym starostiam, mala som svoj krásny detsky svet...

ja--
Nechcela by si radšej byť dospelou a byť aj ako dospelá tak šťastná ako dokážu byť deti? Súhlasím, je to tak ako si napísala: "Byt dietatom je to najkrajšie na svete." Žiaľ,(možno šťastie??) my rastieme a stávame sa dospelými.
"Zostanme navždy dietatom, a vtedy budeme štastný." -to je myslené obrazne. Na to sa nemusíme narodiť druhýkrát,čo vlastne nejde, len nesmieme zabudnúť pozerať sa na svet tak ako deti. Ale je pravda, že to nejde. Starosti dospelých nás to odučia. A keby aj, možno by sme v tomto svete na ostatných pôsobili ako "čudní" či "chorí".
ja-- aké je to mať taký sen aký máš a zároveň vedieť, že sa nikdy nesplní? Ja som mala kedysi veľa takých snov, ale je predsa lepšie mať realistickejšie sny - hoci ani tie sa niekomu nemusia splniť.
p.s. s tým všetkým, čo nám pripomína detstvo je to presne tak, ako píšeš. Sneh bol teplejší, kvety na lúke vysoké - až po pás, leto a prázdniny dlhé, predlhé a horúce...aj jeseň akási farebnejšia.A búrky a lejaky práve také vhodné na to, aby sme sa utekali premočiť do nitky a potom, keď prehrmeli, sa sušili na slnku. Príjemné spomínať...ale to sa chcem naučiť - vnímať tak život aj teraz. Možno tak podobne,alebo aspoň tak pozitívne precítiť...dokážeš to ty,ja--? Alebo ti v tom bráni vedomie toho, čo si napísala: "život dospelých je plný klamstiev, pretvárky, vzájomného ubližovania si, závisty, nedoprajnosti a všetkého zlého."?

Damaxy Ti, Anitka, urcite odpovie :o). Zamyslela som sa, ze ci Ti chyba...a co to vlastne ten zmysel zivota je? Vies, ja si nestaviam velke, dlhodobe, bombasticke ciele. Nehliviet si v nude, vidiet malickost a tesit sa z nej, pocut rast travu, pozdravit s usmevom, pozriet sa na hviezdy a uz milionty krat si povedat: aha, Severka, pri nestasti ineho mozno ani nic nepovedat, len pohladkat, ist si zacvicit, zdokonalit sa v tom, co potrebujem alebo len ma bavi...Tak toto urcite nie je definicia zmyslu zivota. Ale je to zivot. Myslim, ze Tvoj zivot ma jasny smer. Budem rada, ked si v nom nechas priestor na pisanie, ak to tak budes citit :o)

Milá Anita, po prečítaný tvojho príspevku sa mi objavil usmev na tvári,lebo som si spomenula na svoje detstvo ako som sa strašne tešila na to aby napadol prvý sneh, a potom ked prestalo snežit ako som chodila po závejoch a obdivovala svoje šlapaje. Byt dietatom je to najkrajšie na svete. Raz som počula vetu: \"Zostanme navždy dietatom, a vtedy budeme štastný.\" Myslím, že je pravdivá. Aj moja duša je utrapená, a ked si spomeniem na svoj život tak sa mi strašne chce plakat, a plakat, dokazala by som plakat aj cely den. No, snazim sa mysliet pozitívne, a momentálne sa teším na Vianoce a na sniežik aj ked viem, že nebudú ničím vynimočným, ale aspon sponínam na detstvo, lebo život dospelých je plný klamstiev, pretvárky, vzájomného ubližovania si, závisty, nedoprajnosti a všetkého zlého. Moj sen je - znova sa narodit a byt znova dietatom...

zaja,
bola som dosť ďaleko, prekrásna krajina a to, čo som tam robila-nad tým sa každý čuduje,že v takom podnebí niečo také dokáže vyrásť.Obyčajná brigáda-zber,ale nenapíšem kde a čo, pretože mám pocit, že potom by ľahko dosť ľudí zistilo, že to práve ja som tá Anita. :))
Počasie vynikajúce, také ozdravujúce doslova aj na duši.
Žiaľ, nebolo kedy ani písať, ani myslieť na písanie. Večer som bola rada že idem spať! Ale najbližšie ti niečo napíšem, len takú krátku "momentku".
:)))

damaxi,
tak práve o tom som sa chystala napísať. Už som si premyslela taký malilinký plánik ako využiť čas tak, aby som zamestnala moje myšlienky a odvrátila pozornosť z negat. zmýšľania, ale zároveň z toho aj niečo pozitívneho natrvalo mala. Musím s tým začať hneď teraz, pretože neskôr to už možno nebude chcieť fungovať. Neskôr by som určite napísala niečo v tom znení v akom boli moje prvé príspevky do tohto fóra. Teda, všetko je to márnosť, zbytočnosť, len taká náplasť na hlbokú ranu ktorá nelieči, iba spôsobí, aby som tú ranu nevidela. Ale tá napriek "náplasti" stále bolí a aj sa zhoršuje.
Tvoja otázka: ako by som chcela, aby môj život vyzeral? To viem už dávno, a radšej na to nemyslím, lebo by som sa znovu "roztrápila". Keby bolo keby...ale realita je iná. Nevadí (momentálne).
A po čom túžim-to sa tiež zatiaľ nemení, ale ani to výrazne neovplyvním a ani sa o to nesnažím, aby som znovu nezažila sklamania.
Tak aspoň body-činnosti, ktoré budú zapĺňať môj čas:
-mám nejaké CD, kurz angličtiny. Práve preto, že v zahraničí používam tento jazyk a mám v ňom dosť medzier, rozhodla som sa, že sa budem poctivo bifľovať anglinu. Vraj mám hlavu aj na jazyky, tak tomu trošku uverím a možno sa na mňa niečo nové nalepí.
-učila som sa kedysi aj nemčinu, mám hodne známych v Nemecku a často k nám chodia na návštevy, tak aj tú sa pokúsim vyloviť niekde zaprášenú v hlave a ofúkať od prachu :))
-a preopakujem ruštinu. Pred pár dňami som bola donútená hovoriť rusky ale stále som tam plietla poľštinu a tak si zhrozene uvedomujem, že fakt poľština mi úplne zatlačila do úzadia „starý, milý ruský jazyk“ :))
Nejako je tých jazykov veľa!! ;)) Možno ich využijem v nejakej práci, ak sa také niečo podarí nájsť.
-už teraz som naplánovala na zimu niekoľko spoločenstiev s kamarátkami, chatu, korčule, guľovačky...aby som nezabudla byť „ veselá a šťastná“ (hoci nie je nič jednoduchšie občas sa tak tváriť). Kedysi bola taká rýmovačka: svet je javisko, na ktorom musíš stáť. Aj keď ti srdce krváca, tvár sa musí smiať. Neviem, prečo niekto takúto bolestnú pravdu zrýmoval. Nemusíme sa podľa toho riadiť, ale často to robíme. Ľahšia cesta ako sa vyhnúť udiveným otázkam iných "prečo si taká? ak ti niekto chýba tak prečo si sama? ako to,že plačeš? nemáš prečo. nič ti nechýba..."a iné bodavé bla bla bla Alebo cesta ako nestratiť svoje "JA"- také ako ho poznajú všetci naokolo. cesta ako si zachovať svoju tvár - dlho pestovanú, hrdú...myslím, že touto cestou sa uberajú všetci tí, ktorých naučili zakrývať svoje pocity, nevyjadrovať ich, pretože o ich pocity nikdy nikto nemal záujem.
:) len teraz si všímam, že som sa naozaj moc sústredila práve na jazyky.Tak snáď vypustím tú nemčinu alebo ruštinu. :)))
damaxy, chýba mi zmysel života?

kristi, nepises kolko mas rokov. ja som mavala strasne depky v puberte a potom to nejak preslo samo od seba.. alebo nioekam vypadni, na par tyzdnov v lete na brigadu s kamaratkou, staci aj do ineho mesta, len nech si mimo svojho typickeho prostredia.. neboj, ony skoncia.. :)

Ahoj Anita,
neviem presne ako to mam vyjadrit, ale po tom, ako som si precital Tvoje prispevky, mam nepotlacitelne nutkanie napisat Ti a aspon sa pokusit spoznat Ta. Si mi mimoriadne sympaticka, podla toho co pises. Naozaj velmi dlho som nemal taky dobry pocit, ze mozem spoznat niekoho ako si Ty. Viem, ze je to asi trapne Ti sem napisat, ale nemam inu sancu zoznamit sa s Tebou. Ver, ze keby si ma naozaj nechytila za srdce, tak by som sa sem nikdy neodvazil napisat. Nepovazujte ma tu prosim za nejakeho debila, som len asi citlivejsi ako vacsina muzov. Keby ste ma videli, tak by ste mali dufam dojem, ze som sympaticky, fajn chalan. Budem mat radost, ak by si sa mi ozvala, uprimnu. Mozno by sme mohli byt kamarati. Moj mail je donal82@azet.sk.