Dobrý deň, začínam mať pocit,či je so mnou všetko OK. Ako každý človek zažívam v živote radosti i starosti,ale mám pocit,že po celkovom zhodnotení je to jedno veľké mínus. Nepamätám si,že by som mala niekedy dlhšie obdobie,kedy by som si mohla povedať,že som šťastná,stále ma niečo štve,je mi do revu,spomínam na to,čo bolo pekné,akoby unikám z reality. Pritom keď sa reálne pozriem, mám všetko,čo som vždy chcela-dobrú prácu,okolie,na ktorom mi záleží...a predsa - mám depky,topím sa v nich,akoby mi niečo v živote stále chýbalo a neviem prísť na to,čo by to mohlo byť.Zažili ste aj vy niečo podobné??
-----------------------
Depresia www.zdravie.sk
Depky, kedy prestanete?!
anita
nie je to luxus, vskutočnosti nie, to len doba, v ktorej žijeme urobila z vlastného domu a dovolenky luxus(pre niektorých ľudí)Však je to normálna potreba mať vlastný dom a nie žiť v "králikárňach" hoci sme si na to zvykli. A normálne a zdraviu prospešné je zmeniť prostredie, čonnosť. Vymaniť sa aspoň na chvíľu z každodenného stereotypu.
aj keď niekto povie, že nahraď túžbu po partnerovi za iný druh lásky, nejde to tak normálne,lebo je to ľudská potreba. Dá sa len viac zamerať na iné činnosti, pomoc ale to nenaplnené miesto niekde v srdci stále bude. To prázdne miesto, aj keby som ho zatarasila množstvom činností a záujmov či ľudí.
ja-- nemyslíš, že bohatý je ten, čo je naplnený láskou a nie ten čo má peniaze? Pre mňa peniaze znamenajú len prostriedok k tomu, aby som bol voľnejší, ale peniaze ani luxus ešte nikoho nespravili šťastným. A mať, to čo som napísal nechcem pre to, aby som to niečo mal a mohol sa tým pýšiť, ale pre to, aby som zabezpečil šťastie a zdravý vývoj pre svojich najbližších, ak niekedy nejakí budú.
anita
to bola ja--
nie, neodnemím sa...ale vlaste už áno. Ibaže z trucu. Niekde vnútri si hovorím, že to netreba, načo. Dosť dobrých vecí si doprajem z trucu. Aby som doma ukázala, že mám na to právo. Že to jednoducho chcem, či potrebujem. Lebo o tom stále píšem, to, ako s nami jednali rodičia v detstve, tak my jednáme sami so sebou teraz.
Mne stačí človek, ktorý by ma dobre poznal, a napriek tomu ma mal rád. Ktorý by pochopil, prečo som taká aká som, prečo sa bojím vecí, ktorých sa bojím,a napriek tomu by ma za to nekritizoval a nevyčítal by mi to. Ktorý by chcel, aby som hovorila, aby on mohol počúvať. A zároveň by sám chcel rozprávať, lebo by vedel, že ja chcem počúvať(dúfam, že to budem vedieť) Človeka, ktorému by stačilo že som. A videl by aj tie pozitíva (ak nejaké mám a ak tie,čo mám, majú v živote naozajstnú hodnotu). Chcela by som aby bol so mnou šťastný, aby nič viac nepotreboval. Uspokojilo by ma, keby sme len tak sedeli a vedeli,že sme tu jeden pre druhého. Že si môžeme veriť, spoľahnúť sa na seba. Že to, čo hovoríme je pravda, a skutočne to tak aj myslíme a cítime. Pre mňa je moc už aj obyčajné držanie sa za ruku! Dom a dovolenka...neviem,to ma nenapadlo. Ale bola by som určite naplnená príjemným pocitom, keby som tak vedela, že veľa ľudí,ktorí ma poznajú, by mohli mať aspoň jeden malý dôvod na to, že sú šťastní že ma stretli. Keby som im vedela niečím poradiť, pomôcť, alebo aspoň počúvať. Niekedy stačí málo...Pre tú moju priateľku už takou výnimočnou osobou som. Aspoň viem,že predsa neexistujem len tak podaromnici.
:)
damaxy
anitka ja si vypočujem názory a sama si utvorím svoj.Nepočúvam,že toto je tak,ale rozmýslam či to tak je.A samozrejme denník ja by som nevydržala si písat a keby,určite by som písala aj to zlé aj dobré.Takže asi takto ved ked vezmem do úvahy smrt ,každý na pohrebe hovorí len v dobrom o zosnulom,takže ludia si hovoria a napíšu čo chcú a ako sa vtedy majú.A nie vždy píšu len zle veci.A keby si ty písala svoj denník ja myslím ako ta odtialto poznám,že by sa to striedalo tak ako v živote.Alebo ešte je možnost mat dobrý a zlý denníček a písat do oboch.A potom by si videla ,ktorý je ochytanejší a plnší.V tvojom prípade si myslím,že ten s tými dobrými.
anita
damaxy,
čo si myslíš teraz o pýsaní denníkov? Nepíšem si žiadny, ale niekedy moje písanie sa podobalo takému denníku. Postavy akoby boli ja a celá ja som moje postavy. Myslím, že je to aj dostatočne vidieť a cítiť z toho, čo som vám umožnila čítať.(napr.Diana..)
Hovorí sa často, že je to dobré, prospešné ukladať svoje myšlienky, pocity vo forme denníka. Ale niekde v tel.novinách som naposledy počula názor psychológov, že naopak, nie je to najlepší spôsob ako si pomôcť. Vraj sa tým človek viac a častejšie vracia k svojim negat.myšlienkam, ktoré písal keď ich prežíval a tým si častejšie pripomína tie situácie a psych.rozpoloženia a vracia sa k nim a aj ich znovu prežíva. Vraj sú na tom lepšie ľudia, ktorý si denníky nepíšu, zlé pocity pominú a oni na ne zabudnú a nič neexistuje, čo by im ich znovu pripomenulo. Počula si o tom?
Možno tak denník pozitívnych pocitov by bol prospešnejší :)
ja--
Pete, ved ty chceš viac, ako ty može tento svet dat. To, čo si napísal je pekné, ale odkial na to zobrat peniaze?? Dom, autá, dovolenky - je to je luxus, ktorý majú len bohatý...
