Dobrý deň, začínam mať pocit,či je so mnou všetko OK. Ako každý človek zažívam v živote radosti i starosti,ale mám pocit,že po celkovom zhodnotení je to jedno veľké mínus. Nepamätám si,že by som mala niekedy dlhšie obdobie,kedy by som si mohla povedať,že som šťastná,stále ma niečo štve,je mi do revu,spomínam na to,čo bolo pekné,akoby unikám z reality. Pritom keď sa reálne pozriem, mám všetko,čo som vždy chcela-dobrú prácu,okolie,na ktorom mi záleží...a predsa - mám depky,topím sa v nich,akoby mi niečo v živote stále chýbalo a neviem prísť na to,čo by to mohlo byť.Zažili ste aj vy niečo podobné??
-----------------------
Depresia www.zdravie.sk
Depky, kedy prestanete?!
anita
ja--
to je mi ľúto. Poviem ti, skutočnosť je taká, že ľudia, ktorí dokážu tak kruto ubližovať iným sú vskutočnosti sami poľutovania hodný a nie šťastný. Keď dokáže on urobiť niečo tak zlé = on je plný negatívna a ubližuje predovšetkým sám sebe!! To je jednoducho pravidlo. Nie je šťastný, hoci by tvrdil opak. Nesie celý život so sebou to zlo, nožno nenávisť, krutosť ktorou ti ubližuje a to nie je ľahké ísť tak ťažko naložený. Myslím, že aj on je poznačený výchovou z detstva. Najhoršie, že si to odskáču zvyčajne tí citlivejší nablízku.
ja--ešte bývaš s rodičmi aj bratom?
anita
damaxy,
všetko beriem ako dobre mienené. Ale ja sa musím naučiť pozerať na veci inak,ako sa posledné roky pozerám.Mňa vie potešiť veľa vecí, práve tie plány na zimu. Som možno väčší samotár, introvert ako si ty, možno preto na tých spločných víletoch viac precítim úžasné hory, prírodu, večerné zimné ticho...ty by si si odniesla asi pocit z dobrej atmosféry pri čaji. Aj to sa chcem naučiť.
Kvôli čomu tie stretnutia? Nie kvôli potencionálnej láske. Len tak. Kvôli tomu, aby nedostatok slnka a svetla trochu vyrovnali známi, aktivita, aby som mala bohatší život. Zámerne som plánovala s tými ľuďmi, ktorí často vyslovujú pochvaly a uznania, aby som sa takou stala aj ja. Veľa kamarátok často chválim,lebo viem, aké je zlé, keď sa to človeku nedostane. Ale nie je mi to tak prirodzené ako dýchanie. Nenaučila som sa to kedysi, tak sa učím teraz. A pozvala som ku mne priateľku, ktorá to povzbudenie potrebuje ako soľ. Znovu pôjde zo Slovenska prešťastná domov,lebo taká išla aj minulý rok.A to ma teší!!!
Sama mám pocit, že z toho, čo som napísala nesálala až taká radosť. Dnes som nemala radosť z počasia, celý deň slnko a ja som sa tešila na dážď :)) Nieee, slnko je úžasné! Dnes som trochu nešťastná kvôli otcovi. Kvôli jeho nezodpovednosti - chronickej a zámernej. Ale potešilo ma, čo napísal rowen :) ,že som trochu pribrala odkedy som sa vrátila domov a už mi nevidno všetky rebrá :)) a dve úžasné malé dvojčatá, ktoré sa prešťastne na mňa usmievali. Tak od ucha k uchu. (fakt,deti ani nepotrebujú veľké dôvody k úsmevu)
Od základu sa nezmením, ani zo dňa na deň, pretože som vnútri viac vážna a melancholik, a to sú neviem či najlepšie povahy.
Čo ty na to, damaxy? A prečo mám písať? Damaxy,ty si myslíš, že mi to pomôže?
ja--
Nemôžem to tu napísat, lebo ak by to náhodou čítat, bola by to premna katastrofa, nakolko je strašne háklivý na svoju povahu, a všetci čo nanho povedia krivé slove považuje potom za nepriateľov a nenávidí ich. Je schopný mi spravit ešte horšie peklo zo života, ako som prežila. Čo mi spravil - to by som mohla napísat 1000 stranovu knihu, tolko utrpenia som zažila...
anita
čo ti urobil tvoj brat?
ja--
Presne tak, potrebovala by som, aby ma niekto povzbudzoval, hovoril, že to som spravila super, že to zvládnem, aby ma pochvalili za vykonanú prácu a tak dalej, Ale kde nájist takého človeka, čo ty to bude hovorit každý den??? Potrebovala by som to počut každy každučky den a bola by som maximálne štastná. No bohužial nepoznám nikoho kto by bol schopný a ochotný mi to vraviet...
anita
ja--
myslím si aj to čo ty. Určite nás rodičia mali svojím spôsobom radi a aj majú, žiaľ, niektorý to práve vtedy, keď sme tie prejavy ich náklonnosti,uznania potrebovali najviac-v detstve zanedbali,alebo prejavili nie najlepšie, možno dokonca nesprávne - tak, že nám to v konečnom dôsledku ublížilo. Teraz, ako sme dospelé,sa to prejavuje. Komplexy, depky, negat.pohľad na seba...emocionálne sme malé dievčatká, ktoré sa ale navonok naučili(samozrejme už v detstve) správať uzavreto, vážne, zdanlivo vyrovnane, múdro a tvrdo. Naozaj potrebujeme večné povzbudenia!Uznania!
damaxy
A skús niečo napísat,lebo máš podla mna v sebe vela materiálu tak to využi a poteš nás.
damaxy
anitka prečítala som si to tvoje a chcem sa ta opýtat a nemusíš odpovedat len tak sama pre seba sa opýtaj,z čoho som mala dnes radost.Máš vela aktivít,iste si milá,šikovná,ale z toho napísaného nevidím radost.Kamaratska lyžovačka a stretnutia len kvoli čomu.Vieš ja som bola chorá a povedala som si dost,chcem žit pre radost zo života,stále mám v ceste rôzne prekážky ako všetci,ale stále hladám v svojom živote radost,aby som sa tešila z niečoho a na niečo.Aby mi bolo dobre na duši.Sklamania beriem ako ponaučenie a smutné veci,že život má aj takú tvár.Anitka,dúfam,že toto budeš brat ako moje názory a v dobrom úmysle povedané,lebo sa mi stali aj veci kedy dobre mienené z mojej strany bolo zle pochopené.
