Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

...,
mail mi z mojho mailu na Tvoj neprechadzal. Skusila som Ti ho poslat z tohto webu. Daj prosim Ta, vediet, ci si ho dostala.
Miska,
kdeze si? Dufam, ze dnesok je krajsi, daj vediet.
A co Ty, Z-uzka? Kmitas, potis sa v praci? Veru, aj ja by som bola radsej pri vode, ale "zivot neni pericko", ale stoji za to, dievcata :D

Osobne povazujem hospitalizaciu za najkrajnejsi sposob, ked dg prerastie do stadia zivot ohrozujuceho. Pozri si nazory dievcat, ktore boli hospitalizovane. Poslem Ti e-mail.

...dakujem vam za rady.Ja ako mamina som pripravena na tento tažky,no nevyhnutný boj.Celý rok som sa snažila sama,viedli sme spolu hodiny a hodiny rozhovorov...Chvíľami sa zdalo,že to pôjde,ale akonahle dcerka trochu pribrala /a vyzerala nadherne/, vrátila sa spat na začiatok cesty.Už nám obom bolo jasne,že potrebujeme k sebe silnejšieho človeka-odborníka.Užasne na tom je, že včera si sama sadla k netu a začala zhanat ambulancie a kontakty...s pevnym rozhodnutim bojovat.PPovedala mi:mami,za rok budem bud mrtva,alebo zdrava.Samozrejme,ze jej budem pomahat najlepsie, ako budem vediet,budem ju podporovať zo všetkých síl.Ale aj ja budem potrebovať poradiť,aby som vedela,že ten,či onen krok z mojej strany bol správny...Mám ale jednu otazku.Doteraz sme vsetko riesili my dve.Dcerka nechcela o tom hovoriť tatinovi,celý čas to bol len problem nas dvoch.Zrejme ma obavy z jeho reakcii,ja jej prosbu mlčať akceptujem,ale i tak si myslim,že sa tomu nevyhneme....Ja osobne si myslim,že manžel by to po citlivom vysvetleni prijal pokojne a tak sa mi natiska otazka:Mam mu to povedať ja,cim by som vlastne sklamala dcerinu doveru,alebo mám dať priestor jej samej,teda že mu to vysvetli sama spôsobom,akým uzná za vhodné.
A myslite si,že k liečbe bulímie je nevyhnutna hospitalizácia,alebo denné,ambulatné skupinové sedenia....

Ahoj Miska,
moja odpoved na Tvoju otazku: jasne, ze ano a urcite kazdemu. Stale boli, su a budu okolo nas ludia, ktori maju vedomu ci nevedomu snahu niekoho zaslapovat a gniavit. A casto su z nasho najblizsieho okolia. Tu je jedina moznost: NEDOVOLIT im to. A ako to dosiahnut? Nedokazes tychto ludi zmenit. To musia oni. A my musime zacat tiez u seba. Vyhybaj sa kontaktu s nimi, ak sa da. Ak to nejde, vytvor si taky ochranny obal,ktory nepusti k Tebe ich reci a sposoby, ktore Ta teraz nicia. Ten obal si utvaraj mentalne, hovor si "Teba nevnimam, nedostanes sa mi do buniek" - alebo cosi take. Nepocuvaj, co kto o tebe siri. Mena tych akoze kamosiek by bolo najlepsie vymazat z mobilu, z mysle. Ak sa Ti ozvu, nemaj na ne cas, casom Ta prestanu kontaktovat. Vies co, ja by som bola radsej sama na kupku na deke s dobrou knihou, alebo v izbicke pri peknom CD, ako s takymito tyranmi. Toto sa v zivote da ba treba naucit, ale je to tvrda makacka, mam to tiez odskusane, ale ide to. A ak mas pocit, ze niektora z tych menovanych potrebuje Tvoju pomoc, tak v tejto faze to neries. POTREBUJES SI POMOCT SAMA SEBE, az tak budes pripravena na pomoc inym.
Miska, psychika je obrovskym %-tom zodpovedna za nase mnohe choroby. Ked budes vyrovnana, aj ine dg pominu alebo sa zmiernia. A ta hospitalizacia, ktorej sa bojis: ak zapracujes sama na sebe, tak tam nepojdes a hotovo. Takze dobre ranko, moja, zacni den s usmevom a s jasnym cielom : BYT ZDRAVA a tomu vsetko podriad. Zacni od seba, okolie neries. Mozno sa Ti zdaju moje slova pritvrde, ale v skutocnosti su len realne pravdive. Skus sa toho drzat a rychlo sama pocitis posun k lepsiemu. Pa

...,
len doplnim Gabinu, ze tandem psycholog + psychiater moze liecbu vyrazne urychlit. Dcerke vysvetli, ze psychiater je lekar, ktoreho dnes potrebuju tisice ludi, lebo nase zivotne tempo to vyzaduje, cize ziadna hanba. A dnes su na trhu antidepresiva naozaj "jemnucke" co sa tyka vedlajsich ucinkov ale ucinne. Nie som zastanca medikamentoznej liecby, ale ked treba, tak treba, nebojte sa ani jedna toho. Potreba antidepresiv moze byt len kratkodoba. Je dobre, ked psycholog a psychiater spolupracuju. A jedna rada: bud citlivou mamou vzdy podporujucou liecbu, ale nie precitlivelou. Dcera musi mat sama priestor /v dovernej spolupraci s odbornikmi/ na zvladnutie tohto vazneho problemu. Nekontroluj otrocky, co zjedla, ci utekala na WC, nepytaj sa dcery, co riesili so psychologom, atd. Musi pochopit, ze je uz velka, sama zodpovedna za svoje zdravie a Vy ste len napomocni a podla toho sa chovaj. Dolezite je, aby chladnicka doma nebola plna, len nevyhnutne zasobena zdravymi potravinami - ovocie, zelenina s tym, ze dcera bude mat jasne, ze z tohto sa nepribera ale sme zdravi. Mala by prejst na MALE porcie 5x denne. Je to tvrda praca nielen pre dceru, ale pre celu rodinu a hlavne maminu. Ale tato dg je vyliecitelna a Vasa spolocna snaha bude stat za to :o)

...milá mamička dcérky s bulímiou. Postup je jednoduchý: Výborným odrazovým mostíkom je, že dcérka sa liečiť CHCE (aj keď sama občas príde na to, a určite to tak je už teraz, že raz chce a o týždeä nie, treba sa na to pripraviť), takže ďalší postup je takýto: Vyhľadať v mieste bydliska alebo v okolí psychológa, najlepšie odborníka na poruchy príjmu potravy. Ten sa môže venovať dcérke ( a vám, vašej rodine, bez toho to nebude dokonaly vysledok, rodina je často kameň úrazu - neberte to v zlom) a dcérka môže začať chodiť na sedenia. Tie sú načasované individuálne, po prvom pohovore by vám mal psychológ všetko objasniť. Ak máte naozaj evidentný záujem o zdravie dcérky, tlačila by som na páku práve odborníkovi na PPP ale prvoradé bude to, ako si s ním porozumie Vaša dcéra. Od vzájomnej dôvery a dobrého vzťahu ich dvoch sa bude všetko odvíjať...Nie je to ani hanba ani nič nepredstaviteľné, je to priam nevyhnutný postup a to zdôrazňujem! Ak si budete myslieť, že si poradí sama alebo snáď s pomocou blízkych, dávam jej asi tak 1% šancí.
Prosím, nič jej nevyčítajte, nič z minulosti nevyťahujte na svetlo, žiadne spory, hádky, berte tento stav ako fakt, ktorý sa dá krásne riešiť. Buďte dcére oporou, citlivou, vnímavou, nie káravou a hnevlivou, bude potrebovať dlhý čas, aby sa z toho dostala, tak jej to prosím čo najviac uľahčite...Prajem Vám pevné nervy a veľa zdaru! G

lea: pripadá mi to niečo ako sociálna fóbia, ako strach z toho, že Ťa sleduje príliš veľa ľudí a Ty musíš splniť nejaké očakávania...aj pri jedle... Je ťažké diagnostikovať, či sa jedná o anorexiu ale skôr si myslím, že nie. Len treba byť obozretná, určité stavy úzkosti, strachu a podobných stresujúcich faktorov mäžu byť spúšťačom problémov príjmu potravy. Fóbie sa dajú za pomoci psychológa liečiť, treba sa tomu čo najlepšie povenovať, aby to neprerástlo do ďalších problémov. Ak budeš mať ďalšie otázky alebo budeš vidieť na sebe zmenu k horšiemu (alebo kedykoľvek), môžeš sa znova na dievčatá obrátiť, možno budeš mať vo svojom trápení viac jasno. Držím Ti veľmi palce...G

miška... snaž sa zlatko trošičku ukľudniť...Nikto Ti nemôže ublížiť, ak to nedovolíš. A už vôbec nie slovne...Si jedinečná osôbka, si dievča, ktoré má plnú hlavu myšlienok, zážitkov, vnemov a emócií. Je dôležité rozlíšiť, pre ktoré sa nám oplatí plytvať energiou a pre ktoré nie. Skús sa upokojiť, zhlboka dýchaj, zatvor oči a snaž sa aspoň chvíľočku na nič nemyslieť...

ja už nemam síl,len aby Achim niečo nespravila.....ja teraz píšem čudne veci je mi divne števa mihokova ma chce zničiť a Breznovčakova rozprava o mne niečo čim chce docieliť moju smrť.Hovori o mne čo nie je pravda.

Chcú ma zašlapnúť a zničiť.