Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

Awojte....na tejto stránke som vďaka Zuju, vôbec som o nej nevedela...
Jééé, Gabinko, aj ty si tu, to je skvelé...
Strašne sa bojím toho jedla, mám neskutočné výčitky a pocit, že sa nikdy neuzdravím:-( Mám pocit, že padám zasa z anorexie do bulímie, je to kolotoč, neviem z neho vystúpiť:-( Nemám na to silu a odhodlanie. Bojím sa normálne jesť, bojím sa každého deka naviac..a keď na mňa príde záchvat, je mi jedno, koľko to či ono má kalórii:-( Som z toho zúfalá, už neviem, čo je to ozajstný život. Koľkokrát to bol ten ďalší zajtrajšok, ktorý mal byť iný. Koľkokrát som si želala prebudiť sa do iného sveta. Padám nižšie a nižšie:-((...

lejla
Nezijes zivot zuju ani zivot nikoho ineho. Paralely mozu existovat ale nikdy to nie je ten isty zivot. Si sama sebou, mas svoj svet...sustred sa nan a prezivaj si naplno svoje starosti, trapenia a radosti. Nikto Ti z toho nepomoze lepsie, ako Ty sama. Sama sa poznas najlepsie a vies, co mozes od seba ocakavat. Ozaj, prave vtedy, ked prezivame opat svoje starosti, stare trapenia, bolesti a hnevy, ked ich otvarame a opat precitujeme, vtedy sa ich pomalicky zbavujeme. Je to potrebne, ak sa mame posunut dalej. Bez toho si nevycistime stit a stale nas bude nasa minulost matat. Su sposoby, ako na to...treba sa do toho pustit, lejla, co najskor, ziadne "dufam, ze s vasou pomocou" ale "ja vam ukazem, kolko veci sama dokazem!"
Ja budem prva, kto Ti bude drzat palce!

Boze, ja som dnes bojovo naladena...asi si dam studenu sprchu:-)

Alti:-) som tu vdaka Tebe!
Ja len...je mi luto, ked sa vratim spatne ku sebe, ze som to tak dlho natahovala. Viem velmi dobre, ake tazke je odhodlat sa vobec na prvy krok a pozriet sa na vec triezvo a vecne. Priznat, ze mam nejaky problem. Ked ho uz tusim, je tazke zacat s nim cosi robit. A ked uz s tym cosi robim, kazde dalsie sklamanie a zlyhanie je v tom momente bolestne a zda sa, ze vyliecenie nie je mozne. Najhorsie na celom lieceni je asi to, ze trva tak dlho a je take emocionalne narocne. Keby existovala tabletka, po ktorej sa vyliecime z anorexie alebo bulimie, boli by sme daaaavno za vodou. Ale nie je to tak. JE TO JEDINE NA NAS!
Ak oddialujeme liecbu s tym, ze zajtra, pozajtra, o tyzden alebo o mesiac zacneme...Oddialujeme si presne o ten isty cas aj den vyliecenia.
OPAKUJEM: Nie je naco cakat a preco odkladat: Same dobre viete, ze ak sa v tom kruhu motkate 7 - 8 rokova nic ste nespravili preto, aby ste to zmenili, bude to tak aj nadalej! Viem, je pohodlnejsie a jednoduchsie nejest alebo zvracat...jedla sa rychlo zbavime, nepriberieme...a zlozitejsiu cestu si zvoli iba malokto, lebo boli. Ale takto sa z toho nikdy nevymotame...
Cize:
A/pozriet sa pravde do oci a priznat sama pred sebou, ze mam problem ako slon!
B/Zdvohnut telefon a kontaktovat odbornika bez ohladu na to, co povie rodina, priatelia, kamosi...ide o mna a moje zdravie, moj zivot. Ja urobim krok vpred a dobrovolne!
C/Chcem sa uz konecne zbavit zavislosti a byt slobodna. Chcem to skusit a nezlaknem sa zlyhania, lebo k tomu patri
D/Vyhodim vahu do smetneho kosa a budem sa ucit kontrolovat nie cisla ale svoje emocie.
E/Ked si zaumienim, ze vyhram, nikto ma nezlomi a nikoho poznamky ma nerozhodia!
F/Nebude to lahke ale da sa to a ten pocit stoji za vsetko. Idem kam chcem, s kym chcem, kedy chcem...bez jedla a myslienok nan...uzasne slobodne
G/Ak som o tom vsetkom nie presvedcena (aspon zatial), nebudem si tu citat nejake tliachaniny od Gabiny...

Och, Gabina,
je uzasne, ze si prave Ty v tejto teme. Lebo ked si ktokolvek precita tu hrozu, co mas za sebou a napr. videl Ta v televizii ako krasnu, mladu, vyrovnanu zenu s dvoma nadhernymi drobcami, tak to je argument, ze TENTO BOJ SA DA VYHRAT. ALE NIKTO HO ZA NAS NEVYBOJUJE. Dievcata, len sa zamyslite, nemusite robit heroicke prehlasenia. Ale zacnite na Vasom vylieceni pracovat. Pomaly, krok za krokom a S VYDATNOU ODBORNOU POMOCOU.

Ahojte všetci. Ja tu síce prispievam len tak sporadicky, hoci na písanie by toho bolo nie málo.
Pre ZUJU:
Tie moje každodenné príhody a zlyhania...ale akosi čoraz častejšie myslím na zuju, a začínam sa v nej vidieť. Ako si písala máš 31 rokov, neviem síce či si vydatá alebo máš detičky, alebo či bývaš s rodičmi alebo už v samostatnej domácnosti...ale niektoré príbehy a Tvoje vnútorné pocity, ktoré opisuješ mi pripomínajú moje zmýšľanie a môj život. Takže dúfam, že sa niekedy raz z tohto môjho 8 ročného trápenia dostanem aj vďaka vám všetkým....Pekný slniečkový deň prajem...

...
ak mozem aj ja k tomu lieceniu...liecila som sa v Ruzinove v BA, dostala som sa tam na zaklade velmi zlych krvnych testov (vlastne ich vysledkov) a bali sa, ze umriem. MNemala som v tele potrebne latky na to, aby dobre fungovalo. Zakazali mi rychlejsi a namahavejsi pohyb, chodzu po schodoch, prvy tyzden som dostavala infuzky, aby som sa postavila na nohy. Zvracala som denne niekolkokrat, k jedlu som bola schopna sa v amoku dostat akymkolvek sposobom. A teraz k lieceniu: zvracala som dalej aj na oddeleni, aj ked smozrejme menej. Bola som v kontakte so svojou psychologickou, co jedine ma drzalo nad vodou a v konecnom dosledku - nechcela som sa vtedy vyliecit. Vysla som von a nastalo to, co je podla mna na tom celom najnebezpecnejsie, ak dievca nechce a ostatni chcu velmi: ja som zacala zvracat a nejest s takou intenzitou, ako hadam nikdy. Vsetci si mysleli (najprv aj vratane mna) ze ked odtial vyjdem, budem zdrava. Kazdy ma sledoval, nikto nechapal, ze opat chudnem, ja som mala vycitky a ostatni boli sklamani a ja som mala vycitky, ze som ich sklamala...psychiatriu beru mnohe dievcata, ked sa citia zle, ako poslednu moznost, posledny zachytny bod. OMYL! Da sa tam oddychnut od rizikoveho domaceho prostredia, da sa chvilu na seba nazerat inym pohladom ale zlom musi prist niekde v hlave, nie v termine nastupu na uzavrete oddelenie psychiatrie.
Preto vravim - ak je nevyhnutne, psych. ano ale inak sedenia s odbornikom, ako casto je to potrebne a zvladatelne...

Ahoj dievcatka,
prajem Vam pekny dnik, len trochu chladnejsi - to aby si aj tie nase kupaliskove kamosky uzili :o).

zuju,jasne,ze mi tykaj...a dik za popis liecenia v pezinku...Dnes som vo faze zbierania všetkých dostupných informácii,ohladne liečenia bulímie.Veľmi mi dievčatá pomáhate,moc,moc si cením vaše rady a Alternatíva je absolutne skvelá osoba,ktorej som vdačná za veľa...Je tu takou maminou vám /nám/ všetkým.Aj ja som maminou dcéry,ktorá sa rozhodla bojovať a ja len verím,že sa nám to spoločnými silami a úsilím podarí.Spytam sa ťa Zuju, mala si v Pezinku stavy,že si chcela utiect,vzdať to,na všetko sa vykašľať? Na liečenie si išla z vlastného presvedčenia,alebo ťa k tomu "prinútil" tvoj zdravotný stav...Aké boli začiatky?Vlastne,čo sa pýtam,že? Určite to nebolo jednoduché...Ale gratulujem ti,si podľa všetkého silná osobnosť..:))

Z-uzka: som z nového mesta,bývam blízko pri Istropolise (bývalý dom odborov)..na stanovačku sa pojde asi až v pondelok tak by sme aj mohli ísť, ale cez výkend má byť 26 stupňov a zamračené tak neviem či práve na kúpanie bude..ale tie predpovede aj tak nie vždy vyjdu..mohli by sa pridať aj iné baby hm?

... uz su nejake zmeny v rezime v Pezinku, a dost velke zmeny mozno budu od 16. jula kedy primar z oddelenia odchadza a nahradza ho nova lekarka, ale podstata pre ppp ckarky je v jedeni- je sa sestkrat denne, jedlo davaju sestricky, my sme jedlo nemohli mat pri sebe, len vodu, caj, kavu, maximalne zuvacky. Je to otvorene oddelenie, ale ppp ckarky chodia von bud s nejakym spolpacientom alebo za pritomnosti sestier.