Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

gabinko, ja neviem, či chcem zomrieť, už nič neviem, neviem čo chcem...:-(..Naozaj, každý deň začínam odznova, a každý deň padám na nos:-( Buď nič nejem, alebo žerem:-(...

Mishka,
kludne si tu ponadavaj...Precitaj si po sebe este raz posledne dva prispevky a povedz, ake mas moznosti:
Bud sa pozbieras a zatnes alebo zomries. Ty vies, ze Ti smrt obcas dycha na chrbat a ja zase viem, ze zomriet az tak celkom nechces. Si nadherna baba, nenavidis sa a musis s tym nieco robit! Keby si Ta zobrala do parady dobra zenska, co sa rozumie PPP, bolo by Ti (odkedy sme v kontakte ) o 1000 percent lepsie...
Nicis sama seba, vies to ale verim, ze zomriet nechces!

leijla, a ak sa môžem pridať, ja by som to na Tvojom mieste manželovi povedala. Nechcem to tu rozpisovať, ale keď sa môj priateľ (teraz už len kamarát) dozvedel, že mám problémy s anorexiou/bulímiou, bol mi veľkou oporou. Jedného dňa sme išli na výlet do Ba, a viete čo urobil? Zamierili sme do nemocnice a on ma objednal na príjem!!! Stále ma podporoval, pomáhal mi s výčitkami. Bola to jedina osoba, ktorej som dokázala, hoci aj s plačom, so slzami v očiach povedať úplne všetko, čo ma trápi, ťaží, bolí. On jediný ma pochopil! A tak leijlinko, skús to aj ty! Ničoho sa neboj, nemaj obavy!!!! Manžel Ťa určite ľúbi, a ľúbiť bude stále! Napriek tejto hnusnej chorobe. Pomôže Ti, keď to budeš najviac potrebovať! Keď budeš mať nutkanie ísť na wécko, budete spolu a spolu to prekonáte. Ja tomu verím! A verím aj v to, že sa CHCEŠ vyliečiť, že chceš vystúpiť z toho kolotoča. Cítim to! A ty to dokážeš! Strašne Ti fandím!

leijla, už nebude fajn, nebude. Určite som pribrala, určite, vidím to, cítim to:-( Ešte pred piatimi dňami som jedla 1x denne zeleninový šalát. A teraz? :-(((((( Ja už nechcem:-(((( MOc to bolí, moc:-( Nechcem pribrať ani gram, ani jediný gram:-( Nikdy sa nezmierim so svojou postavou...nenávidím ju, strašne ju nenávidím:-( A nenávidí seba, lebo 5 dní len žerem, cpem sa preháňadlami a kvantami liekmi na chudnutie:-(

Ahojte..Gabina a Alternativa ja sa vám chcem moc poďakovať(za seba a určite aj ostatných)..čítala som si posledné strany z tohto fóra a zistila som že si vás dve neskutočne vážim pre to aké ste a čo robíte. Naozaj pre mňa veľa znamenáte:)
Ďakujem..

Mishka, mishka...halo...kľud...bude fajn....istotne si krásna mladá žena...prečítajte si článok na bleskovkách o tom, po akom tele túžia muži a ženy....ženy chcú byť vychudnuté a chlapom sa páčia ženy typu Kate Winsletová, ktorá má nie jedno kilo naviac...ak ona môže, tak prečo my by sme nemohli???? Hááááááááá Moja, píš, píš...a spolu niečo zvládneme....

Gabi. Stojí to za zváženie. JA som síce dosť prchká povaha a neviem, ako by som reagovala buď na jeho výsmech, odmietnutie alebo prijatie...neviem...Aj môj manžel je taký zvláštny typ...on buď všetko pochopí a je neuveriteľnou oporou alebo som v prdeli...a obráti sa mi aj s ďeťmi chrbtom...neviem...mám strach...Ale si myslím, že to asi musí vedieť...teda mal by....Keď to všetko vypuklo, to som ešte bývala u našich, tak to zistila moja mamka...náhodou...a ta mi to nejak dokázal "potlačiť a vyhovoriť"....no ale nie natrvalo...škoda...

Ešte som to tu nestihla celé prečítať, ale je mi zle, ja sa už nechcem uzdraviť, kašlem na to, nemá to cenu, aj tak to nikdy nedokážam. Som tučné odporné prasa, nenávidím toto hnusné telo, nechcem ho:-(((((( Je mi zle pri pohľade do zrkadla, duša bolí, plače:-( Ja už nevládzem:-( Chcem schudnúť na kosť:-(

leijla
a aký máš vzťah s manželom, ak sa smiem opýtať? Myslím, že stojí za zváženie, či sa budeš aj na´dalej zožierať za cenu toho, že síce udržíš kľud v rodine a neopokazíš nikomu jeho "idylku" ale nikdy sa z toho nedostaneš, alebo to riskneš a vsadíš všetko na úprimnosť a načiahneš ruku ako pokyn ku tomu, že potrebuješ podržať, pohladiť, vypočuť...
Tvoja rodina nijako neutrpí, ak sa rozhodneš liečiť. Nič ich to nebude stáť, je to ako keď je chlap pri pôrode: môže pri tebe stáť a utierať ti pot z čela ale to je asi tak všetko. Porodiť musíš sama, teba to bude bolieť a Teba budú zašívať...celý boj je na Tebe a to by mali Tvoji blízki vedieť...
Skús to, ak budeš cítiť, že máte s manželom na seba chvíľku času, vezmi ho niekam von, dajte si zo dve deci dobrého vínka, chyť ho za ruku a vysvetli, že ho nechceš vystrašiť ani popudiť, len mu chceš oznámiť, že sa s Tebou niečo deje a že to chceš zmeniť, len budeš potrebovať jeho podporu. Nič viac...čo Ty na to?

leijla
a aký máš vzťah s manželom, ak sa smiem opýtať? Myslím, že stojí za zváženie, či sa budeš aj na´dalej zožierať za cenu toho, že síce udržíš kľud v rodine a neopokazíš nikomu jeho "idylku" ale nikdy sa z toho nedostaneš, alebo to riskneš a vsadíš všetko na úprimnosť a načiahneš ruku ako pokyn ku tomu, že potrebuješ podržať, pohladiť, vypočuť...
Tvoja rodina nijako neutrpí, ak sa rozhodneš liečiť. Nič ich to nebude stáť, je to ako keď je chlap pri pôrode: môže pri tebe stáť a utierať ti pot z čela ale to je asi tak všetko. Porodiť musíš sama, teba to bude bolieť a Teba budú zašívať...celý boj je na Tebe a to by mali Tvoji blízki vedieť...
Skús to, ak budeš cítiť, že máte s manželom na seba chvíľku času, vezmi ho niekam von, dajte si zo dve deci dobrého vínka, chyť ho za ruku a vysvetli, že ho nechceš vystrašiť ani popudiť, len mu chceš oznámiť, že sa s Tebou niečo deje a že to chceš zmeniť, len budeš potrebovať jeho podporu. Nič viac...čo Ty na to?