Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

lejla, môj manžel na to ako vyzerám, náražky nemá, skôr ma náražky na to ,čo robím a na moje názory. Meriam 165 cm a mám 57 kíl. Pred rokom som mala 52 a bola som teoreticky spokojná, aj záchvaty bulímie boli tak raz za týžden, nie dennodenne. Tento rok som sa neodvážila nosiť ani tričká na ramienka, kolegyňa mi povedala, že bože ako som pribrala, aké mám tlsté ruky. To, že som pribrala som počúvala z každej strany, takže som v bulímii teraz až po uši. Pred rokom som však mala veľmi dobrú metódu na dostanie sa z toho a to: /možno to pomôže aj ostatným/ chodila som cvičiť do mesta do jedného štúdia, kde mi merali hmotnosť, zapisovali, čo som zjedla, radili, čo mám pri tom druhu cvičené jesť. A nebola to dieta, boli to normálne jedlá, na princípe oddelenej stravy. Doobeda sacharidy a poobede bielkoviny a pritom zeleniny koľko som len chcela. Motivovalo ma to. Videla som výsledky nielen na svojej váhe, tie boli minimálne, ale hlavne sa mi vyformovala postava, zvýšilo mi to sebavedomie čo je hlavné NEVRACALA SOM a pritom som sa stravovala. Nemala som výčitky, že niečo jem. Vlastne som jedla, cvičila /3x to týždna 1 hodinu/ -boli to skôr posilovačky než skákanie, podobné kalanetike. Užívala som antidepresíva, takže aj psychicky som bola celkom v pohode. Stroskotalo to na financiách a čase. Snívam o tom, že keby som mala chápavého manžela, týmto by mi veľmi pomohol, dať mi peniaze na cvičenie a nevykrikovať, že tam vôbec chodím a potom doma nič nerobím. Bola som vlastne pod kontrolou, keby som ich tam klamala, klamala by som aj samu seba, to som si vždy hovorila. Fakt mi to pomáhalo.

alternativa, trvá to už 4 roky, možno aj viac. Viem, že pokým budem mať problémy v rodine sa z toho nedostanem. Dnes som volala mojej bývalej psychiatričke, súrne potrebujem lieky na depresiu. Opäť mi býva zle, búši mi srdce,je mi na odpadnutie, pociťujem úzkosť ako nikdy predtým a ľutujem sa, prečo práve ja mám na svojej hlave toľko problémov. Psychiatrička mi lieky predpíše, lenže si uvedomujem, že potrebujem aj psychológa, lenže mám ten problém, ktorý som už opísala. Je to ďaleko, a druhý problém je že na bulímiu sa špecializuje u nás len jedna psychologička, ktorej som chodila a ktorú nemám rada.
Nad tým cvičením som sa trochu pousmiala /konečne aspoň jeden úsmev/, že aerobik je pre mladšie. Ja mám 28 rokov, cítim sa veľmi mlado, práveže aerobik ma baví, chcem mať pocit, že žijem a pri ňom ho mám. Aj keď ostané cvičenia sú tiež veľmi dobré. Mám doma DVD Pilatesa aj jogu, ale doma cvičiť je o ničom, chcem byť v kolektíve a kolektív u nás na dedine ťažko nájdem. A ten náš starosta, škoda rečí... Ale díky za rady a povzbudenie, pomáha mi to.

Och Dejna...tak toto naozaj nie je prechádzka ružovou záhradou. Keby si ešte Ty do tohto celého priliala svoje problémy (hoci celé okolie práve od Teba očakáva silu), tak to nie je pre Teba vôbec vôbec žiadne východisko....bože, ako z toho von??? Naozaj, neuvažovala si o nejakej podstatnej zmene v Tvojom živote? Má Tvoj manžel niekedy narážky na to, ako vyzeráš???

Ale akosi ja sa neviem normálne stravovať. Buď je to extrémne zdravo. Ovocie, nízkotučné výrobky, zelenina...alebo doobeda nič a poobede sa to rozbehne...hocičo, len nech je toho dosť...a normálne už viem, čo je dobrá a čo zlá potravina, čo sa týka je spätného chodu z môjho organizmu.... Strašné, strašné....včera som rozmýšľala nad tým, že ako by zareagoval môj manžel, keby som mu o tom povedala...Ale pre mňa by to asi výhra nebola...on je v tom trocha zvláštny...Lebo má takú konštrukciu tela a metabolizmus, že niečo také ako pribratie z pol kila slaniny u neho nehrozí...Asi by ma nepochopil, že prečo robím takú vedu, kvôly 2-4 kilám navyše....Veď to aj tak nevidno....(podľa neho). A ja mám poct, že priberiem už aj z melónu alebo paradajky...normálne niekedy nechcem do tela dať nič, lebo aj z vody môžem pribrať. Sú chvíle, keď nemám také zatmenie mozgu a cítim sa ako plnohodnotný človek, ktorému normálne trávi, ale tieto stavy sú veľmi veľmi zriedkavé....Mňa to už nebaví...veď je to už 9 rokov!!!! A kto by sa na mňa pozrel, tak by si nikdy nepomyslel, že sa mám bulímiu. šag skôr priberám ako chudnem...

lejla, aj to ma napadlo o čom píšeš, že by sa to mohlo obrátiť proti mne. Čo sa týka mojej mamy, ja osobne jej neviem pomôcť, tiež nie je silná osobnosť /asi to mám po nej/ a nezvláda svoju situáciu, totižto ju po rokoch manželstva ocino podviedol s mladšou než som ja. Veľmi ju to zlomilo, trpí depresiami, snažila som sa jej pomôcť, vybavila som jej sedenie u psychológa,ale tam nešla. Otec robí v zahraničí, doma nie je a mamina býva ešte s mojou mladšou 18 ročnou sestrou, ktorá tým veľmi trpí. Žijem v napätí, kedy mi sestra zavolá, že je doma zle, aby som prišla, že mama sa chce zabiť. No horor. Pred maminou sa tvárim, že som silná, nechcem ju v jej stavoch ľutovať, myslím že jej to nepomôže. Potom doma plačem ja nad svojim životom a "chcem sa zabiť ja" obrazne povedané. Nevložím do úst aj dva dni nič a potom sa tak prejem a vyvrátim to, znova sa prejem a znova to vyvrátim. Niekedy aj trikrát za sebou. Viem, že cely môj život je o ničom, len sa z neho neviem dostať.

Lejla, včera si zlyhala,ale dnes ideš ďalej, začal nový deň a musíš bojovať...viem,mne sa to hovorí, ja som na tom presne ako ty, tiež zabojujem, istý čas s ami darí,ale potom ma niečo prinúti urobiť to znova, proste MUSÍM zjesť všetko,čo mi príde pod ruky a potom...teraz som to obmedzila,ahned som mala viac peňazí, kúpila som si veľa nových vecí, tak sa z nich teším...je to super, ked si pomyslím,koľko som si toho mohla kúpiť,nebyť tých tisícov, čo som venovala wc mise...Ale čo je zlé, z práce dostávam stravné lístky,a akosi automaticky hned,ako ich dostanem prepočítavam,koľkokrát to budem môcť urobiť...Teraz sa snažím vydržať,ale dokedy vydržím?

w,
mám zlatého priateľa,ale myslím, že by to tiež celkom nepochopil, on napr. nevie pochopiť alkoholizmus,a tak...proste, on je silná osobnosť, má pevnú vôľu,a preto si myslí, že človek také veci robí,iba ked chce,a ked nechce, tak s tým prestane...niečo som mu o PPP naznačila, bol zlatý, ale povedala somm u iba to, že som kedysi mala anorektické sklony,ešte na výške...o bulímii sa hanbím hovoriť, ale keby som mu xhodila k psychologičke, pochopil by to, on tiež chodil k psychologovi,ked bol malý, bol hyperaktávne dieťa a rodičia ho nezvládali:-))
Mala som jednu kamošku,ktorá o tom vedela,ale nevedela mi pomôcť, iba ma utešovala,že to prekonám,a tak,ale pomoc to nebola...
Dejna,
to viem aj ja,že sa z toho nedá vyliečiť,toho sa trochu bojím, že niekedy,ked budem mať rodinu, prácu, a príde nejaký problém,alebo priberiem, vystraší ma to a problém sa vráti..

Milá moja Dejna...nehovor to manželovi, ja podľa Tvojich rečí asi viem aká je to povaha a možno časom, by sa to celé obrátilo proti Tebe, že si psychicky labilná a chorá a možno (ak by si uvažovala nad rozvodom), tak ny ti začal útočiť na dcéru, lebo by si podľa nich nebola spôsobilá starať sa o ňu.
Ja to nemyslím v zlom, ale asi tam cesta nevedie. Škoda, že si so svojou mamkou lepšie nerozumiete,lebo práve mamy sú silné osoby, ktoré nás vedia podržať, aj pokarhať ale aj veľa krát vytiahnuť z poriadnej brindy... Myslím si, že Tebe (a asi aj možno mne) by trebalo zmeniť prostredie, prácu, ľudí okolo seba, hodnoty ...a tým by sa zmenilo to prostredie, kde zlyhavame a stále dookola robíme tieto hlúposti.

Och baby, Toto je hrozný kolotoč. Svinská choroba. Ja som bola minulý týždeň taká šťastná (hoci za hranicami tejto republiky) a teraz??? Včera som opäť zlyhala. Myslela som, že som už silnejšia a dokážem normálnejšie fungovať. Lenže ako náhle som sa dostala späť do toho stáleho už niekoľkoročného prostredia, všetko je znova späť v starých koľajách. Akokeby ten rituál tu už patril a nemohol chýbať. To som schopná byť racionálna len niekde tisíce kilometrov od tohto začarovaného miesta???? Keby ste vedeli, čo som včera dokázala do seba naladovať (to by asi mojim deťom stačilo na dva týždne) a potom hádajte čo nasledovalo??? Bože, bože...toľké zbytočné míňanie peňazí, potravín, času a mojej sily a energie? Prečo je táto choroba taká "IN" v dnešnom svete??? Ja to nechcem...

ahoj minetka,
viem asi ako ti je. Ja som to ešte nikomu nepovedala a trvá to 4 roky a mám strach to povedať. Aj mame, viem, že tam oporu mať určite nebudem. Aj keď ma má rada, ale nepochopila by to a nepodržala by ma ako by som potrebovala. Načo ju zbytočne trápiť, má svojich problémov dosť. Lenže tvoja mama o tom už vie a teraz si myslí, že si z toho vonku? Omyl. My sa z toho nikdy nedostaneme, niekde som to čítala. My budeme len abstinujúce bulimičky. Je to závislosť ako napr. alkoholizmus. Aspoň tak mi to vysvetlovala aj psychologička. Môžeme byť z toho vonku roky a raz nemusíme zvládnuť nejakú situáciu a sme v tom opäť. Je to názor psychologičky, ktorej som veľmi nedôverovala, ale myslím, že natom niečo je.