Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

lejla:
vidis, teda, co je tym dovodom co ta laka hazardovat a vracat sa ku chodnickom, ktorych by si uz rada aj odkracala. Musis len hladat tie sposoby, v ktorych sa citis tak bezprostredne ako si pisala. To, ze "zlyhavas" v starom znamom prostredi je teda pochopitelne. Aj mna domov akymsi zahadnym sposobom nutil k navratom do naucenych mechanizmov. Drzim ti paste. Nasla si jednu z ciest..
Drz sa, lejli..

minetka:
ved prave to, ze je silna osobnost je dolezite. Viem aky pohlad nato moze mat, no zaroven viem aj to, ze keby to s tebou prezival hned by prisiel na klucik ako z toho von. Priatel je velmi dolezity, lebo on skutocne chce ti predat tu lasku. Laska je vseliek...aj z anorxie. Ver mi, mam to za sebou..

dejna:
nemala pravdu. Naozaj nebola ta psychologicka velmi doveryhodna. Ja som trpela anorexiou sest rokov, teraz som z toho vonku a vobec nie som len "abstinujucou". Som zdrava a stastna bez akychkolvek myslienok a vycitok smerom ku jedlu...takze nevesaj hlavku, lepsie byt z toho prec, ver mi:)

Viete, čo som ešte rozmýšľala ako čiastočnú (možno konečne úplnu) záchranu z tejto choroby? Tehotenstvo..proste mať ďalšie dieťatko. V tých obdobiach som bola úplne iná a nerobila som toľko hlúpostí...hmmm

ozaj, ešte jedna múdra veta môjho svokra : "načo to robíš, veď si sa už minula"

lejla, bože presne viem o čom píšeš. Chodila som cvičiť, ale doma som prežívala presne to,čo píšeš. S tým rozdielom, že mi to bolo jedno. Brala som antidepresíva a môj manžel ma nedokázal vytočiť. Bola som sebavedomá, na jeho vykrikovanie som sa len usmievala, nech si vykrikuje. Pritakávala som mu, "ano mám milencov, robím to kôli nim, keď ti poviem niečo iné, aj tak mi neuveríš". Lenže potom ako ty píšeš, pre pokoj v rodine , a pre financie som to nechala a postupne som začala upadať, priberať, vracať, prestala som brať lieky sama od seba, nie, že psychiatrička by mi ich vysadila a stáva sa zo mňa troska a to len kôli manželovi a jeho žiarlivosti a nepochopeniu. Aj mi máme dom a záhradu, ale v záhrade trávu a stromčeky. Nebol čas ju robiť, nestíhal ani on , ani ja. Samozrejme to nechápu všetci susedia , ani svokrovci a okolie, aká som hnilá, že nechodím do záhrady. Nevedia pochopiť, že mám aj iné kvality, som v našej dedine taký outsider.

Lejla,
teraz si krasne zadefinovala jeden "spustac" na psychicky problem. To je zasadna chyba. V manzelstve by sa ani jeden nemal vzdat konickov, do konca si myslim, ze mali by byt nejake zaluby len moje, netreba robit vsetko vo dvojici. Zatial, co o PPP viem vela, ale ja sama som tym nikdy netrpela, o tomto viem svoje z osobnej skusenosti. A v plnej nahote sa u mna tato nasa otrocina rodine prejavila, ked deti dorastli a naraz bolo prazdno a nastupili depky. Bolo by ma to zabilo, nebyt rozhodnutia zabojovat. K tomu boju ako povinneho ma vyzvali dospievajuce deti. A co bolo najhorsie, ked som plakala, ze som sa "zadrhla" pre rodinu, povedali mi: Ved si nemusela, aj nas to vlastne zranovalo. Plati, vsetkeho moc skodi. A tak zacal moj boj o prezitie a samostatnost :D. Bol sprevadzany presne takymi cirkusmi a komentarmi, ako pises Ty. Bolo to tazke obdobie, ale keby som bola cuvla, tak tu dnes mozno nie som.

Ach, dievcata,
dnes som citila z Vas prevelky prival problemov, ktore kazdy osve su tazko zdolavatelne...a nieto este spolu. Tak rada by som Vam nejako konkretne pomohla. Keby som bola princezna Arabela - to aby ste sa aspon pousmiali - prsten by som vedela pouzit a urcite nie na moje zbohatnutie alebo nicnerobenie - to by som isla urcite do depiek. Ale prsten nemam, kazda z Vas ma ten svoj prstienok, len ho treba najst. Aj som si zacala pisat, ze kazdej zareagujem, ale neda sa, je to aj pre mna velmi bolestive a hlavne ani neviem ako. Aspon nieco vseobecne:
Nedobra a neprofesionalna je informacia, ze z PPP sa neda vyzdraviet. DA SA. A co, abstinujuci nie je plnohodnotny clovek, ktory sa tesi zo zivota a vychutnava si ho ako vsetci zdravi? Urcite je. Nemusite mat psychologa specialistu na PPP. Vy vsetky musite riesit uspesne problematicke vztahy okolo seba, naucit sa mat rada samu seba, vediet riesit aj zatazove situacie. Na to je najlepsi psycholog, bude Vas usmernovat v tomto uceni. A potom nebude dovod k navratom PPP.
Lejla, prave som sa Ta chcela spytat, co ste si pekne s rodinou naplanovali na weekend? Hladaj v tomto domacom prostredi tu spravnu zmenu, aby si sa aj doma tesila s rodinou a nie prezivala. Skusaj, stale skusaj, moja. Ved si uz sama pocitila tu velku zmenu za tie dni dovolenky.
Minetka, s mamou ste obe zase trochu vyzretejsie. Vies, netreba nas, rodicov, podcenovat. Treba mame vysvetlit, ze PPP je choroba ako mnohe ine, ze potrebujes podporu a nie nadavanie. Mamy to pochopia, aj ked mozno nie okamzite.
Dejna, ten aerobik som vynechala, kedze pocitam, ze by cvicit chodili aj starsie "chrbticiarky". Vidis, uz si flintu zahodila a este si ju ani neskusila pouzit :D. Vies, co by som urcite urobila ja?: Ked je slaby starosta, isla by som za riaditelom skoly, zistila cenu za prenajom telocvicne, nasla cvicitelku a zistovala predbezny zaujem napr. miestnym rozhlasom, xeroxovymi letacikmi, vyveskou na obchode, poste. Bola by to praca pre mna, ale keby sa podarilo take cvicenie zorganizovat, mala by som radost. Popremyslaj...
Dievcata, naozaj Vam fandim, dokazete to, drzte sa.

U mňa cvičenie neprichádza do úvahy! a prečo??? Tak teraz poriadne čítaje. Som čisto športový typ, závodne som lyžovala, plávala, na aerobic som chodila 4 krát do týždňa, ovládam takmer každý šport a potrebujem stále pohyb, spinning, plávanie, squash, beh....proste denno- denne som bola v aeróbnom tréningu. Nie preto, aby som schudla, ale mňa to neuveriteľne baví a napĺňa pocitom spokojnosti. Avšak toto trvalo až dovtedy, kým som nestretla môjho teraz už manžela. On takýto pohyb na formovanie postavy alebo pre dobrý pocit nikdy nepoznal a nepotreboval, takže ma nevedel pochopiť prečo to robím, míňam toľké peniaze, energiu a ten čas, čo som tam, môžem byť s ním. Neskôr prišli podozrenia, že ja vlastne ani nechodím cvičiť, ale niekam sa flákať, za milencami a tak...je na mňa neuveriteľne žiarlivý a stráži ma ako oko v hlave (hoci narážky na to ako vyzerám má vždy, ale priestor na vyplepšenie môjho zovňajšku mi nikdy nedá). Teraz už len kvôly pokoju v domoácnosti (myslím tie podozrenia na milencov a také iné drísty) nechodím nikam. Máme dom, obrovskú záhradu (ževraj tam mám pohybu dosť) a aj časovo kvôly práci a mojím menším deťom by tom to teda nemala kedy stíhať. Ani pri deťoch nemal byť kto. Lebo on je taký, že pri nich má byť matka a nie kade - tade chodiť podskakovať a cvičiť. Takže on by ich just nepostrážil, keby som ja chcela ísť športovať. No čo na to poviete??? A keď sa obmedzujem v strave, tak mi povie, že čo zase špekulujem? Komu sa chcem páčiť? Jemu to v podstate takto vyhovuje...ale kto trpí??? Ja a moje ego, sebavedomie a z toho vyplývajúca nevyrovnaná matka. :-(((

zabudla som napísať, pri tom cvičení som musela jesť 5x denne, radšej menšie porcie, ale častejšie. Fakt to pomáha na metabolizmus. Škoda, že to nedokážem aj teraz.