Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

Somtuzasa,
ani sama neviem, mozno autosugesciou, mozno to bolo nejake osvietenie od Boha, fakt neviem, ale bolo to zo dna na den...ja som sa jednoducho priznala mame...neverila tomu, i ked neskor priznala, ze to tusila...klamala som teda asi poriadne presvedcivo...:)

hrozne som už hladná. Nejedla som od 11. hod. Idem niečo zobnúť lebo sa tu vyvalím. No s vami sa tak dobre píše, nie a nie skončiť.

romanka

ja by som sa hrozne bála, že s tým začne aj moja dcéra. I keď - myslím, že keď s tým má matka skúsenosti, tak by to u dcéry vedela odhaliť hneď na začiatku a pomôcť jej lepšie, ako nejaká psychologička...

Baby, aj ja som este pred casom mavala recidivne stavy, ze som sa zrazu objavila s hlavou v mise...ale na druhej strane, akoby som to ani nebola ja..akoby som sa zrazu premenila na zvieratko a zdalo sa mi, ze to tam grca, prepacte za vyraz, niekto iny...neviem to vysvetlit...neviem veru...no uz asi tyzden si uvedomujem, ze teraz uz ziadna recidiva neprichadza do uvahy...a spociatku som sa toho aj akoby zlakla...ze uz nemozem zlyhat...pretoze som si dala vybrat zlcnik pred tyzdnom a pol...a uz by to moje telo asi nezvladlo, keby som sa poklzla...a viete, co bolo na tom asi najhorsie?...viem, ze to bude zniet blbo, ale po operacii som mala najvacsie depky z toho, ze moje brucho je mega velke..nie ze by som bola rada, ze sa vsetko podarilo, ja som si stale obchytkavala len to moje brucho...a nakoniec som sa s tym zmierila...dala som si dokonca obtiahnute tricko a bola som hrda, ze ho mam take ake mam...ale uz odpuchlo...tak sa citim fakt lepsie:)

to nie sú pre mňa inteligentní ľudia.
Takých bez chrbtovej kosti moc nemusím. Malo by to mať takú rovnováhu. No niekto má toho asi viac a niekto menej.

palinna

ako sa ti podarilo po 8 rokoch z toho vyliezť? Klobúk dolu, keď som bola v tvojom veku, tak som bola len v začiatkoch a až tak ma to netrápilo, aby som s tým chcela praštiť.

ale aj ja musím uznať, že som dozrela. Mám veľmi dobrú kolegyňu s ktorou si povieme asi všetko. Vykám jej a mám ju hrozne rada. Má 50 rokov. Mohla by byť mojou mamou a povie, že si so mnou lepšie rozumie ako s nejakou rovesníčkou...
Som hrozne rada že ju mám. No... akurát ma napadlo, že o mojej ppp nevie. No to nevie ani moja mama. Vlastne nikto okrem muža a možno dcéry. Tá asi tuší. Deti sú vnímané. Naposledy mi dala knižku, ktorú čítala "Ľahká ako vták". Povedala, mami prečítaj si to. Bolo to o jednom dievčati. Anorektičke. Bola asi vo veku 13-15. Už presne neviem. Ešte mi neponúkla žiadnu knihu, tak ma to napadlo...

romanka

ja myslím, že to nie je o sebavedomí - je to o inteligencii. Niekto môže tliachať aj za triezva hlúposti až z toho uši bolia a nebude mať z toho v živote žiadne zlé pocity, úplne jedno koho tým urazí a komu tým ublíži.

romanka

aj ja som sledovala na ľuďoch stále zuby, kým som so svojimi nebola spokojná. Pripadali mi také strašné, že som sa nedokázala ani poriadne zchuti zasmiať, vždy len tak "cez zuby". Potom som si dala na staré kolená (mala som už sladkých 26) urobiť strojček na zuby, nosila ho vyše rok a pol, potom som si dala urobiť ešte nejaké korektúry a teraz sa usmievam ako mesiačik na hnoji a vôbec ma nenapadne, aby som sa pozerala ostatným na zuby! Inak, keď sú tie zúbky mŕtve, netreba dávať injekcie, bolieť by to nemalo. Mňa teda aspoň nebolelo vôbec. Ale ja som trošku asi masochista - aj môj zubár povedal, že čo ja vydržím bez injekcie, pri tom mu chlapi s injekciou plačú:)))) A povedal, že by som mala vyskúšať nejaké sado-maso praktiky...

somtuzasa
Tak to som rada. Nie som jediná kto asi takto rozmýšľa a kto to aj tak rieši.
Rozprávala som aj o tom so psychologičkou. Je to asi o sebavedomí všetko. Niekomu je jedno čo povie a mne sa to stále vracia ako bumerang. Pri tom, možno všetci na to zabudli, nemyslia na to... Alebo je to zo skúseností... Človek sa popáli a potom sa obáva, keď sa niečoho dotkne aby to nebolo až také horúce.