Úzkosť

Chodievam ku psychologicke s GDA (generalizovana uzkostna porucha)..viacerych veci som sa uz pomaly mojim myslenim zbavila, uz sa nebojim, ale mam este fyzicke priznaky, aj ked uz miernejsie, ale mam, a najhorsi je unava. Som vkuse unavena a ako keby opita. Psychologicka sa pytala, ci nechcem antidepresiva, nie preto, ze mam depresie, ale aby sa mi doplnili a obnovili tvorby hormonov ako serotonin, lebo som vraj po 3 mesacnej uzkosti urcite v tomto smere vycerpana... ale neviem ci chcem. Ci to nejak zmaknem sama (hlavne ta unava je obtiazna popri skole, lebo nemozem si odpocinut a citim sa ako duta a vymleta), vstavam neoddychnuta. Neviem ci AD nie su len biznisom farmaceutickej lobby, ci sa to da zvladnut aj prirodnymi pripravkami a ci nie su navykove a nebude to po vysadeni AD este horsie. Ako hovorim...smutok ma uz neprepadava, snazim sa zmenit myslenie, mysliet pozitivne, ucit sa asertivite, ide len o tu unavu. Navyse beriem HAK. Neviem co s tym...poradte mi prosim ti, co mate skusenosti.

Ahojte,
Zuzanka co si vlastne brala ake tablety , sadli ti prve? a ako rychlo ti zabrali? Znasala si liecbu dobre? A ako pracuje ta KBT metoda? Pocula som , ze sa moze robit aj hypnoza robi pri tychto diagnozach , ale toho sa bojim a s mojimi vypatymi nervami pochybujem, zeby ma ktosi vedel zhypnotizovat...
Jaj, uz mam na to nervy na vsetko, preco na svete musi existovat strach, uzkost a podobne neduhy:C Premyslam , ci sme moc citlive, alebo je to porucha tvorby hormonu a nemozeme ani zato, alebo to pochadza este z detstva, alebo je to jednoducho osud, ze si toto musime odzit a naucit sa to zvladat? Same alebo...Ved vela ludi cely zivot ani netusi, co je toto za chorobu, plava si tym zivotom zlahka, berie co mu zivot prinesie, niktorym sa stres prejavi zvysenim tlakom alebo inou chorobou fyzickou... Ale toto sa tusim lieci najhorsie.

tati, mňa to vôbec neukľudnilo, ja sa cítim zdravá, to znamená že som chorá? :-)))))

tati si ma teraz neskutočne ukľudnila,čiže duševne chorá nie som :D

katka, nasla som nieco pre nas....tak dufam,ze maju pravdu,lebo ma to neuveritelne ukludnilo ;-)

Neuróza je starý pojem, pochádza z 18. storočia," vraví psychológ Dušan Fabián, ktorý sa dlhé roky zaoberá ľuďmi trpiacimi neurotickými ťažkosťami. „Od minulosti sa pohľad na neurózy obohatil a prehĺbil, takže veľmi ťažko je spraviť klasifikáciu, klasifikácií je veľa. K tej základnej charakteristike ešte hádam toľko, že človek trpiaci neurózou má pocit, že je chorý. Má strach, že sa zblázni, že príde niečo hrozné. Títo pacienti navštevujú psychiatrov a psychológov, a hlavne obvodných lekárov, s tým, že niečo hrozné sa deje, že cítia, že sa dostanú do blázinca. Skutočne ťažko duševne chorý človek často nemá pocit choroby. To je rozlišovacie kritérium.

co sa tyka psychologov, raz som bola u psychologicky, taka debata o nicom a rady, no s mamou pokecam lepsie, nesla som odtial vobec s pocitom, zeby nieco spadlo zo mna, potom som sla druhej, nejakej mladej magistre, som sa jej vyzalovala, ale nemala som pocit, zeby mi vedela pomoct, proste u mna musi prebehnut nejaka vzajomna energia s tym clovekom, musim mat pocit, ze je to "moj" clovek , moja krvna skupina...
Som si povedala, ze zacnem radsej s duchovnou literaturou zameranou na budhisticky, naucit sa laske k zivotu, ku vsetkemu okolo a hlavne k sebe samej /to je problem vacsiny, co sme na tom podobne, ze sa nemame dostatocne radi, "narciskom" taketo diagnozy urcite nehrozia:D/...popozeram cosi na nete.

Katka vsetko bolo s dcerkou v poriadku,
na zac. tehu som totiz nevedela, ze som tehu a pobrala lieky na bolesti krizov, antireumatika, co nie je bohvieco...ale vsetko bolo v pohode, porodu som sa nebala, partner mi pomohol dost aj po porode, tyzden som si kazdy den poplakala od vycerpania a nevyspania, ale ulavilo sa mi vzdy, teraz sa mi plakat neda...

katka ahoj,
mavala som silny stres, bolesti hlavy, uzkost, az potom aj ataky, nevedela som co mi je, vzdy to prislo inak, najprv som myslela, ze som prekonala infarkt, potom, ze mozgovu prihodu, nevedela som o tejto choorobe, myslela som, ze mam nador v hlave...az potom som sa dozvedela..pocas uzivania liekov som to nijak neriesila vtedy, brala som citalec, ale ani tak to nebolo ono, chodila som do prace, to mi pomahalo, ze som nato nemyslela tak a musela som sa prekonavat, zaciatky boli hrozne, nemohla som sa rano prebrat z liekov..ale aj tak to nebolo ono, po piatich mesiacoch som sa nastvala a zacala lieky sama vysadzat,u lekara som uz nebola, ked som bola tyzden na polke tablety, zrazu mi zacalo byt uplne super , ako uz mesiace nie a vysadzala som dalej. tyzden po vysadeni hrozne stavy, ako na kolotoci, uzkosti, pocity derealizacie, chvenie, zacala som chodit jednemu liecitelovi, ten ma z toho ako tak dostal , zaroven sme sa strasne dobre vzdy porozpravali, vsetko mi vysvetlil lepsie ako psycholog. ale aj tak som sa v podvedomi uz toho strachu nikdy nezbavila..ked prislo tehotenstvo, dlho som o nom nevedela, testy vysli negativne 2 x,asi boli chybne, potom moj gynekolog na dovolenke, potom ja...az v 11. tyzdni sa to potvrdilo...psychicky mi nebolo vobec dobre, strasne cuden pocity, ale trvalo to asi 3 tyzdne, ked som sa dozvedela o tehotenstve, prestala som si mysliet ze mi sibe, alebo mam schizu a zvalila to na hormony, to mi pomohlo, po porode samozrejme depka z vycerpania, nevyspania, ale tiez som to zvalila na hormony a nevyspalost, co je asi normalne u kazdej a prekonala to, ale aj tak som mavala casto dni uplneho vycerpania, ale som si to nevsimala, to je uz udel mam pri babatkach...a dalej vies...
ZUZKA,ten boj je skor o prekonavani sa denne vstat a zacat cosi robit, najhorsie su tie myslienky naco to vsetko, aky je ten zmysel vstavat kazdy den a cosi robit a naco som tu, ci uz cely zbytok zivota budem takto...to je tazky boj prekonavat tieto blbe myslienky..Este mi pomaha jedna liecitelka, beriem vseliake detoxikacne kvapky Joalis, je to na dlhsie, uvidime..
Drzte sa vsetci..

ahoj marcelina, si si ista ze to bola panicka porucha? neslo o posttraumaticku stresovu poruchu? a okrem liekov si to nejako riesila? lebo vies ako je to s liekmi... problem nevyriesia, ten si musime vyriesit my sami.. skusala si psychoterapiu napr?

tak viem si predstavit ze to s dietatom moze byt zo zaciatku dost stres.. a dietatko bolo zdrave? (ked pises ze si sa on velmi bala..) a ako si zvladla porod a veci s tym spojene? ja sa toho nenormalne bojim.. a tieez ma priserne strasia take veci ze napr laktacna psychoza a pod. .. ty si tehotenstvo ako take prezivala dobre?
ta praca ti moze prospiet, je to zmena ale budes medzi ludmi a nebudes tolko rozmyslat nad svojimi problemami.. kolkokrat si clovek mysli ze len on je taky alebo onaky ale tolko ludi ma tolko problemov.... len to na nich nemusi byt absolutne vidno..
a co partner? pomaha ti? ak sa pytam na nieco prilis sukromne, tak samozrejme neodpovedaj..

Ahoj Katka, ďakujem mám sa dobre. Vidím, že si napísala všetko to, čo som mala na mysli aj ja. Je to tak, ako píšeš, KBT pomôže, ty si tiež jeden z jasných príkladov. Ešte sa nauč žiť v "denných priehradkách" a si úplne v pohode. :-) Vieš čo to znamená? Netrápiť sa budúcnosťou, ale ani minulosťou. Ty máš veľké sklony, alebo si mala, stále riešiť " čo ak.."Tie tvoje čoaky...:-) prečo sa trápiš, čo bude o päť rokov?...či budeš dobrou matkou? Neboj, určite budeš, ver mi :-)
Marcelina, ja vidím, kde trobíš chybu, prepáč mi to, nechcem ťa kritizovať, ale ty príliš bojuješ. Však nebojuj, zmier sa s tým, povedz si tot som ja, mám nejaký problém a dokážem s tým žiť:-). Uvidíš, ako sa ti uľaví...
natusa, ja som neskončila u psychológa, ja som tam začala:-) Brala som lieky, pomohli mi, to bol len začiatok. Brala som ich asi rok, teraz v novembri to budú štyri roky, čo nič neberiem. Psychiatri sú tiež ľudia, netreba sa ich báť. S primárkou psychiatrie u nás v meste som hrávala kedysi volejbal a ďalšia psychiatrička, dnes už dôchodkyňa, je mojou stálou zákazníčkou. Nedávno som mala problémy so spánkom, tak som vbehla do čakárne ďalšej psychiatričky a uvidela som tam niekoľko svojich známych...Nemáš sa čoho báť, máš ozaj len predsudky. vykašli sa na to, čo hovoria "všetci", určite to všetci nehovoria, veď vidíš, čítaš, že nie. Ale čo je najdôležitejšie, pomôcť si musíš hlavne ty sama. Lieky, lekári, terapeuti sa môžu aj na hlavu postaviť, ak ty nenájdeš v sebe odvahu a chuť urobiť pre svoje uzdravenie všetko potrebné. Držím ti palce, nech ti to dobre dopadne. Prajem všetkým pekný zvyšok dňa.