Mám priatela už vyše 5 rokov, žijeme spolu v jeho byte, v jeho rodnom meste. Žili sme predtym spolu niekolko rokov v zahraničí kde sme sa aj spoznali, takže sa dokonale poznáme so všetkymi chybami. Obaja máme 28r. Čo ma trápi je, že priateľ ma doteraz nepoziadal o ruku, teda žiadne zásnuby a ani svadba su v nedohladne a o dietati mozem asi len snivat. Minuly rok na jesen ma to zacalo nejak vnutri trápiť, zacali sa vo mne asi prebudzat tie materinske pudy alebo ako to nazvat, jednoducho som velmi chcela uz nasu rodinu. Tak som zacala vytahovat tuto temu pred priatelom, ktory samozrejme znervoznel a po takych mensich "debatach" sme dospeli k nazoru ze mame cas. Pretoze poviem otvorene, financií moc nie je, zijeme od vyplaty k vyplate. Teraz vsak posledne tri mesiace ma to neskutocne trapi a zacinam mat z toho normalne depresie. Na jesen som sa jednoducho odhodlala sa s nim do očí porozprávať o zásnubách a tak..tak mi povedal že to plánuje, že chce aj svadbu aj všetko ale ked sa trochu dostaneme do penazí..a tym to skoncilo, no vo mne sa pochybnosti a smutok len prehlbili. Asi o tyzden na to som mu povedala že asi pre neho nie som dost dobrá, alebo co, kedze po 5 rokoch ma musi dokonale poznat a vie ci ma chce ci nie, a peniaze su len vyhovorka. Asi tyzden sme mali hrozne dni, akokeby som mu zatala do ziveho a v jeden vecer ma zavolal na víno a povedal ze asi som mala pravdu, lebo on si asi naozaj nie je isty. Vraj problem nie je vo mne, lebo som dokonala ale on to ma v hlave proste cele domiesane. Keby som si vtedy nerobila vodicsky kurz tak som v momente zbalena a odchadzam. Tak som mu povedala ze fajn, dokoncim kurz a kludne odidem, taketo vztahy jednoducho ja nemusim, kde si niekto nie je niekym isty. Ale ked sme prisli domov, rozplakal sa, ze o mna nechce prist a vsetko je to o peniazoch, lebo sa mu nedarí a on chce proste aby sme sa mali lepsie. OK,dokoncila som pred tyzdnom autoskolu uspesne..a mala som plan ze odidem. Od vikendu myslim len na to co s nasim vztahom. Vcera som sa ho opat narovinu opytala ci planuje nieco, ale opat ta ista odpoved-nie su peniaze a on nechce kupit hocijaky psten, jednoducho vsetko bude ked sa dostaneme do penazi. Teraz sedím v upratanom byte, a chyta ma panika, co mám robit. Nenormalne uz tuzim po babatku a svojej rodine. Alebo aspon byt zasnubena s vyhliadkou na svadbu, vsetky moje kamosky uz su davno aspon vydate a tiez nemaju peniaze ale beru to v pohode. Uz sa citim tak trapne aj pred sebou, jak keby som zobrala o prsten alebo o čo. Mam aj pocit ze uz je to stratene, posledne mesiace preto aj mam vybuchy hnevu, ide mi na nervy jeho rodina, nikoho tu nemám, ani jednu dovernu kamosku, mame nedokonceny byt, malo penazi a este aj toto. Ale ked odidem co tym ziskam? No na druhej strane, aj priatel si to priznal ze on je ten tip, ktoremu dlho trva kym sa pre nieco rozhodne a ja zas nechcem mat prve dieta v 35ke.
Ma niekto podobnu skusenost, alebo nejake rady, potrebujem len iny pohlad na vec..Niektorí známi mi radia aby som to ukončila, pretože sa chlapec asi boji zodpovednosti, a vyhovuje mu ze ma navarene, oprate, sex ale nik od neho nic nechce a peniaze su len vyhovorka pretoze nikdy nebude tolko penazi aby si clovek povedal ze ma dost na vsetko. A mam taky pocit z neho aj ja :(
Priateľ sa nemá k "činu"
Doteraz som sa nad takym niecim nepozastavovala, ale dnes ma to zacina trapit. Mam sedemrocny vztah, studujem teraz posledny rocnik na vyske a par dievcat v rocniku co poznam sa uz aj pocas skoly vydalo,z toho len jedna co viem, chodila vtedy s priatelom dlhsie ako ja (pritom sa medzitym parkrat rozisli, cize to je casovo rovnaky level dalo by sa povedat ako moj vztah) a zvysok boli "kratkodobe" vztahy a vhupli do zasnub, maju uz naplanovany termin alebo sa uz vydali. Jedna mladsia znama mi dnes povedala, ze sa ide vydavat ani nie po rocnej znamosti (nie je tehotna), dalsia spoluziacka, ktora ma tiez o 2 roky kratsi vztah ako ja, sa tiez zasnubila a ma uz aj naplanovany termin a potom o par hodin po tychto informaciach som dostala dnes uz druhykrat otazku, ci sa nejdem vydavat. Doteraz ma to netrapilo, po dnesku ma to zerie! zacina ma hnevat, ze sa ma na to ludia casto pytaju a ja len skromne odpoviem, ze ved mam cas alebo ze to od priatela zavisi alebo kadeco ine. Uz sme mali s priatelom taku debatu a mi parkrat povedal, ze zoberme sa, no mne to pride akoby hrach na stenu hadzal. Prv som to brala ako somarinu, ze v ziadnom pripade (stale som brala ako prioritu to, ze som este student a ze naco sa mne vydavat...ze az po skole), ale neskor som mu povedala, ze dobre, zoberme sa. On ma casto take reci, ale naozaj mi to pride, akoby hrach na stenu hadzal, lebo len o tom hovori, ale ziadne činy. A dnes mi prislo smutno. Prv som sa nahnevala v duchu na tu "kamaratku", co do mna podrypla (mozno to nebolo v zlom) a potom sa zacala pocitovat depku a mam obavy, ze sa toho uz tak lahko nezbavim...A este jedna vec, ked ma raz aj priatel poziada o ruku, obavam sa, ze to bude tiez len take suche, ze "zoberme sa"..nepotrpim sa na romantiku, ale v tomto by jednoducho aspon trochu romantiky malo byt. Takze tiez by som si uz priala zasnuby, lebo takym tempom budu zasnubene skor aj tie kamaratky, ktore este priatela ani nemaju.
Viem, ze som neporadila, ale potrebovala som sa vyrozpravat, lebo momentalne sa ani nemam komu vyrozpravat :(
načo su vam snubaky? och este aby si chalan lamal hlavu ze ti musi kupit brutalny prsten. ked nemate peniaze.
Barborka, bohuzial, rozpravala a to xkrat, aj som mala blbe narazky, aj som okato ukazovala do vykladu ake krasne snubaky, ale nic nepomohlo, stale si melie dookola to svoje, ze este mame cas, na co som uz alergicka, zostala som uplne chladna, niekedy som zla a odmerana, co mi je luto, ale neviem to zastavit. Tak isto ako to omiela ten tvoj aj moj tvrdi ze sak raz chce mat svadbu, deti, ale nie teraz. Ak ani po 5 v mojom pripade 9 rokoch nechce chlap nic viac, tak je to smutne. Myslim, ze kazdy vztah sa dostane do stadia, ze bud sa posunie niekam dalej, alebo skonci... Moj priatel je v pohode, asi je slepy a nevnima moje signaly ze sa nieco so mnou deje, mna to strasne zoziera a trapi...
xxx :D aj ja som mu hovorila presne to iste, ze aj nasi zacinali hocijako, ale jeho odpoved bola, vtedy bola ina doba, istota v robote, socialne istoty a pod.. ja viem ze ma pravdu, a ze je zodpovedny..A ja som mu najprv hovorila iba o babatku nie o svadbe. To on vyrukoval s tym ze preco hned babo, ze ved najprv zasnuby a svadba.
netlac ho do svadby do zasnub, skor sa priznaj ze chces uz mat babatko... ze uz mas na to vek nech berie na to ohlad... Ja som povedala priatelovi na drzovku ze v 28cke chcem mat najneskor prve dietatko a bud sa mu to paci alebo budem nutena hladat noveho otca mojich deti :-D tak to spociatku bral ako srandu, neskor sa uz vyjadril ze planuje zasnuby ale tiez ho stvu tie peniaze ze nemame... ale aj mu stale opakujem vsetko sa da zvladnut, ked obaja chcu... aj nasi rodicia nejako s nami zacinali, tiez nemali tolko penazi, ale vyzili sme...kamaratky tiez uz su povydavane maju niektore aj dve decka a tiez ziju s rodicmi ktory im pomahaju... Tak priatel ma este nejaky cas aby stihol odomna ujst alebo sa spamatat :-D
atm ved to, aj ja mam taky pocit a do nicoho ho nechcem tlacit v ziadnom pripade, to zas nie je tak ze do neho neustale hucim "zober si ma!!" :))) mame sa radi, je proste super aj s jeho chybami, ved kto ich nema, ale raz za cas to vo mne vzblkne a vsetko to,co potlacam vyjde na povrch a potom sa do toho len zamotávame.
atm a ty si muz? :))
ja nepisem aby si mu cosi brala, ale ze povahovo takyto ludia mozu byt dost nespolahlivi... ja som myslel, ze je to skor o tom, ze sa snazi, ale sa mu len nedari a ze vo vseobecnosti sa da povedat ze sa sprava racionalne;)
Lia a rozpravala si sa s ním na tuto temu?
Lia, fuha 9 rokov, presne to chapem, ten vztah uz niekam posunut, nie byt len niekoho frajerka, milenka..a papier na vztahu nic nezmeni ale ja som v tomto staromodna, a manzelstvo je pre mna nieco posvatne, asi preto lebo moji rodicia sa rozviedli a to ja nechcem. Chcem mat deti, vychovavat ich, ale na to treba oboch rodicov. Ja nie som ziadna narocna zenska, ani ambiciozna ani nic podobne. Ked som sa ho aj pytala co mu na mne vadí, co by som mohla zlepsit, tak vzdy poviem ze so mnou je vsetko v poriadku a ze je to iba v jeho hlave, ze keby ma mal iný chlap tak by bol najstastnejsi, a ze aj on je, ale..
atm ja mu zas ten jeho duchovny svet nechcem zobrat, ved kazdy ma nejake zaluby, nieco co ho baví. Ale ak to ma byt ma ukor rodiny a tak, tak ma to mrzí. Ja mam macku ale to zas nie su nijake extra vydavky, takze to bol z jeho strany nie moc dobry argument.
