Mám priatela už vyše 5 rokov, žijeme spolu v jeho byte, v jeho rodnom meste. Žili sme predtym spolu niekolko rokov v zahraničí kde sme sa aj spoznali, takže sa dokonale poznáme so všetkymi chybami. Obaja máme 28r. Čo ma trápi je, že priateľ ma doteraz nepoziadal o ruku, teda žiadne zásnuby a ani svadba su v nedohladne a o dietati mozem asi len snivat. Minuly rok na jesen ma to zacalo nejak vnutri trápiť, zacali sa vo mne asi prebudzat tie materinske pudy alebo ako to nazvat, jednoducho som velmi chcela uz nasu rodinu. Tak som zacala vytahovat tuto temu pred priatelom, ktory samozrejme znervoznel a po takych mensich "debatach" sme dospeli k nazoru ze mame cas. Pretoze poviem otvorene, financií moc nie je, zijeme od vyplaty k vyplate. Teraz vsak posledne tri mesiace ma to neskutocne trapi a zacinam mat z toho normalne depresie. Na jesen som sa jednoducho odhodlala sa s nim do očí porozprávať o zásnubách a tak..tak mi povedal že to plánuje, že chce aj svadbu aj všetko ale ked sa trochu dostaneme do penazí..a tym to skoncilo, no vo mne sa pochybnosti a smutok len prehlbili. Asi o tyzden na to som mu povedala že asi pre neho nie som dost dobrá, alebo co, kedze po 5 rokoch ma musi dokonale poznat a vie ci ma chce ci nie, a peniaze su len vyhovorka. Asi tyzden sme mali hrozne dni, akokeby som mu zatala do ziveho a v jeden vecer ma zavolal na víno a povedal ze asi som mala pravdu, lebo on si asi naozaj nie je isty. Vraj problem nie je vo mne, lebo som dokonala ale on to ma v hlave proste cele domiesane. Keby som si vtedy nerobila vodicsky kurz tak som v momente zbalena a odchadzam. Tak som mu povedala ze fajn, dokoncim kurz a kludne odidem, taketo vztahy jednoducho ja nemusim, kde si niekto nie je niekym isty. Ale ked sme prisli domov, rozplakal sa, ze o mna nechce prist a vsetko je to o peniazoch, lebo sa mu nedarí a on chce proste aby sme sa mali lepsie. OK,dokoncila som pred tyzdnom autoskolu uspesne..a mala som plan ze odidem. Od vikendu myslim len na to co s nasim vztahom. Vcera som sa ho opat narovinu opytala ci planuje nieco, ale opat ta ista odpoved-nie su peniaze a on nechce kupit hocijaky psten, jednoducho vsetko bude ked sa dostaneme do penazi. Teraz sedím v upratanom byte, a chyta ma panika, co mám robit. Nenormalne uz tuzim po babatku a svojej rodine. Alebo aspon byt zasnubena s vyhliadkou na svadbu, vsetky moje kamosky uz su davno aspon vydate a tiez nemaju peniaze ale beru to v pohode. Uz sa citim tak trapne aj pred sebou, jak keby som zobrala o prsten alebo o čo. Mam aj pocit ze uz je to stratene, posledne mesiace preto aj mam vybuchy hnevu, ide mi na nervy jeho rodina, nikoho tu nemám, ani jednu dovernu kamosku, mame nedokonceny byt, malo penazi a este aj toto. Ale ked odidem co tym ziskam? No na druhej strane, aj priatel si to priznal ze on je ten tip, ktoremu dlho trva kym sa pre nieco rozhodne a ja zas nechcem mat prve dieta v 35ke.
Ma niekto podobnu skusenost, alebo nejake rady, potrebujem len iny pohlad na vec..Niektorí známi mi radia aby som to ukončila, pretože sa chlapec asi boji zodpovednosti, a vyhovuje mu ze ma navarene, oprate, sex ale nik od neho nic nechce a peniaze su len vyhovorka pretoze nikdy nebude tolko penazi aby si clovek povedal ze ma dost na vsetko. A mam taky pocit z neho aj ja :(
Priateľ sa nemá k "činu"
a este ma hnevá ze na vsetko pouziva to svoje "nie su peniaze".. je pravda, ze mame uver, teda ma ho on, ze zijeme od vyplaty k vyplate ale preboha takto zije vela ludi a maju aj deti. A ja nie som nejaka narocna, ja sa dokazem uskrmonit, ja nepotrebujem prsten za tisicky korun ci eur, aby som ho potom odlozila v skrini..to vsetko som mu povedala..ale nic, on chce vsetko, aj svadbu aj zasnuby aj dieta ale ked sa dostaneme do penazi..a to ani boh nevie kedy to bude. A o dietati mi povedal ze chce ale ze ci by mi vadilo ked to bude okolo 30ky. Ja neviem, cely tento jeho postoj sa mi nepaci, na jednej strane som rada ze je zodpovedny, ze ma s prepacenim "nenabucha" a nenecha tak, ale aj mi je z toho smutno a mam pocit ze uz mi to lezie na mozog lebo aj v noci sa uz posledne mesiace budim s uzkostou a vidim vsetko cierne. A zacinam mat pocit ze nie som asi dost dobra, ze nie som hodna toho aby niekto tuzil aby som bola iba jeho, asi tak.
atm presne takto to vnimam ja, zijem tu v jeho meste, mam tu aj pracu, takze nie je to take lahke odist, ale zas na druhej strane citim ze toto nie je dobre.. A niekedy si myslim ze keby odidem tak na tyzden mozno by aj pochopil keby bol sam, ze bud ten vztah nema vyznam alebo by sa rozhybal-ale na druhej strane k comu by sa mal? ja ho nechcem nutit do nicoho co on neciti, minule som mu v navale hnevu povedala ze uz aj keby mi ten prsten dal tak poviem nie.. Ale na druhej strane zas neviem ci nie som moc zbrkla, ze by som fakt asi mala pockat par mesiacov alebo tak, aby som zas nebola ako hystericka bestia co sa silou mocou dozaduje svojho
chcelo by to nejaky "vazny" rozhovor s nadychom definitivnosti. daj mu jasne vediet ze sa s nim chces porozpravat a ze od toho rozhovoru zavisi Vsetko a definitivne, tak nech svoj postoj dobre zvazi. tam mu jasne vymenuj a pomenuj veci ktore povazujes za dolezite. ak to odmietne a ty sa s tym nezmieris, tak jednoducho sa k sebe asi nehodite, pretoze evidentne vyznavate odlisne hodnoty v zasadnych veciach. co sa tyka pripadneho odchodu, tak hadam by sa dalo aj nejak dohodnut, ze by ste sa 'rozdelili' az v priebehu urcitej doby ked budu k dispozicii nejake nahrady..
