Mám priatela už vyše 5 rokov, žijeme spolu v jeho byte, v jeho rodnom meste. Žili sme predtym spolu niekolko rokov v zahraničí kde sme sa aj spoznali, takže sa dokonale poznáme so všetkymi chybami. Obaja máme 28r. Čo ma trápi je, že priateľ ma doteraz nepoziadal o ruku, teda žiadne zásnuby a ani svadba su v nedohladne a o dietati mozem asi len snivat. Minuly rok na jesen ma to zacalo nejak vnutri trápiť, zacali sa vo mne asi prebudzat tie materinske pudy alebo ako to nazvat, jednoducho som velmi chcela uz nasu rodinu. Tak som zacala vytahovat tuto temu pred priatelom, ktory samozrejme znervoznel a po takych mensich "debatach" sme dospeli k nazoru ze mame cas. Pretoze poviem otvorene, financií moc nie je, zijeme od vyplaty k vyplate. Teraz vsak posledne tri mesiace ma to neskutocne trapi a zacinam mat z toho normalne depresie. Na jesen som sa jednoducho odhodlala sa s nim do očí porozprávať o zásnubách a tak..tak mi povedal že to plánuje, že chce aj svadbu aj všetko ale ked sa trochu dostaneme do penazí..a tym to skoncilo, no vo mne sa pochybnosti a smutok len prehlbili. Asi o tyzden na to som mu povedala že asi pre neho nie som dost dobrá, alebo co, kedze po 5 rokoch ma musi dokonale poznat a vie ci ma chce ci nie, a peniaze su len vyhovorka. Asi tyzden sme mali hrozne dni, akokeby som mu zatala do ziveho a v jeden vecer ma zavolal na víno a povedal ze asi som mala pravdu, lebo on si asi naozaj nie je isty. Vraj problem nie je vo mne, lebo som dokonala ale on to ma v hlave proste cele domiesane. Keby som si vtedy nerobila vodicsky kurz tak som v momente zbalena a odchadzam. Tak som mu povedala ze fajn, dokoncim kurz a kludne odidem, taketo vztahy jednoducho ja nemusim, kde si niekto nie je niekym isty. Ale ked sme prisli domov, rozplakal sa, ze o mna nechce prist a vsetko je to o peniazoch, lebo sa mu nedarí a on chce proste aby sme sa mali lepsie. OK,dokoncila som pred tyzdnom autoskolu uspesne..a mala som plan ze odidem. Od vikendu myslim len na to co s nasim vztahom. Vcera som sa ho opat narovinu opytala ci planuje nieco, ale opat ta ista odpoved-nie su peniaze a on nechce kupit hocijaky psten, jednoducho vsetko bude ked sa dostaneme do penazi. Teraz sedím v upratanom byte, a chyta ma panika, co mám robit. Nenormalne uz tuzim po babatku a svojej rodine. Alebo aspon byt zasnubena s vyhliadkou na svadbu, vsetky moje kamosky uz su davno aspon vydate a tiez nemaju peniaze ale beru to v pohode. Uz sa citim tak trapne aj pred sebou, jak keby som zobrala o prsten alebo o čo. Mam aj pocit ze uz je to stratene, posledne mesiace preto aj mam vybuchy hnevu, ide mi na nervy jeho rodina, nikoho tu nemám, ani jednu dovernu kamosku, mame nedokonceny byt, malo penazi a este aj toto. Ale ked odidem co tym ziskam? No na druhej strane, aj priatel si to priznal ze on je ten tip, ktoremu dlho trva kym sa pre nieco rozhodne a ja zas nechcem mat prve dieta v 35ke.
Ma niekto podobnu skusenost, alebo nejake rady, potrebujem len iny pohlad na vec..Niektorí známi mi radia aby som to ukončila, pretože sa chlapec asi boji zodpovednosti, a vyhovuje mu ze ma navarene, oprate, sex ale nik od neho nic nechce a peniaze su len vyhovorka pretoze nikdy nebude tolko penazi aby si clovek povedal ze ma dost na vsetko. A mam taky pocit z neho aj ja :(
Priateľ sa nemá k "činu"
Ja chapem, ze ta to trapi. To pochopi len ten, co rovanke pocity zaziva ci zazil.To nie je ani na smiech (tu na fore sa clovek stretne so vseliakymi reakciami), to je velmi citliva tema. Ja som starsia, deticky mi odrastli a tie materinske pudy si velmi dobre pamatam a musim povedat, ze mi opat ozivaju, takze ja mam preto velke pochopenie. je mi to ako zene-matke luto, ze si proste nemozses svoju tuzbu teraz naplnit tak ako to citis. Asi je fakt problem, ze ste rovesnici, ze by ten tvoj potreboval este taky rok, dva. Nutit ho nemozes, to je jasne. Ty neho velmi dobre chapes a stavias sa k tomu racionalne, teraz by to chcelo, aby rovnako chapal aj on teba, aby to zobral ako tvoj skutocny problem, ktory riesis. Ono zase 28 rokov nie je az tak malo na to, aby vedel taku prirodzenu tuzbu pochopit. Ty si si vedoma, ze on ma este len 28 a ze sa mozno na to este neciti, rovnako by si mal byt on vedomy, ze ty mas uz 28 a ty sa uz na to velmi citis, chcelo by to nejaky vzajomny kompromis.
vebe, moj priatel mi povedal: keby si bola tehotna ja by som bol aj rád, zvládli by sme to..
Ale na to, aby sme sa o to pokusali, na to nemá odvahu. Keby sa to stalo, tak by sa uz s tym zmieril a viem ze by bol perfektny otec aj manzel (aj keby si nechaval cast zo seba pre ten svoj duchovny svet).
Ale coraz viac mam pocit ze na to jednoducho este nedozrel, a to mu vycitat nemozem ani by som to nerobila. Skusala som si predstavit aj to, ze by sme sa rozisli, ze by som odisla..no neviem, ci by to nebola chyba. Myslim ze by som mu strasne ublizila, a asi by som zranila aj jeho sebavedomie, mozno by mal pocit ze som ho nechala kvoli peniazom a pod..a ked si predstavim riesit co s bytom, a stahovanie a pod.. no neviem, snazim sa zachovat chladnu hlavu, ved nejde o život, mozem sa zdat ze si nevazim co mám, ze sme zdraví a pod.. Ale jednoducho ma to trápi
Nejde o to, ze by si sa porovnavala s kamoskami co uz sa vydali ci maju babo. Ty sa uz jednoducho identifikujes s touto skupinou, preto tieto kamosky vnimas podvedome viac, ako tie ostatne. Ako som povedala, je to tak silne, ze sa to neda potlacat. Nastastie, lebo vdaka tomuto pudu sa stale rodia deti. Podla mna nie je chyba ze si tu temu otvorila. Muzi su ti take zvlastne tvory, im to treba takto priamo povedat. Este ti poviem z vlastnej skusenosti, ze ak by sa vam podarilo posunut sa dalej a mali by ste aj deticky, tvoj priatel ti bude mozno velmi vdacny ze si to otvorila a ze ste sa posunuli. V skutocnosti temu svadby a rodiny otvara vzdy zena. To my ich v skutocnosti ako keby "poziadame o ruku", oni su potom radi, ze sa usadia.
Vebe dakujem, paci sa mi tvoj nazor a citim to podobne ako ty. Tiez si myslim ze ja vztah nekazím a jednoducho konám tak, ako mi to príde prirodzené, nemyslím však len na seba ale aj na partnera, preto ho do nicoho nenutim a uz stokrat som olutovala ze som tu temu vobec medzi nami natiahala az takto, ale nemám 20r a bohuzial, ani si nemyslim ze to robím len preto že kamosky su uz vydate a tak, kopa z nich zije jak ja, alebo nemaju patnerov vobec ale ludi nemozeme porovnavat.
Ja nehovorím ze chcem hned a zaraz dieta, svadbu a vsetky starosti hodit na chlapa. Taká vobec nie som.. ale myslim si ze po tych rokoch a po tom co vsetko sme zazili by mal alebo by som chcela aby to tak citil, ze teh vztah uz jednoducho posunut dalej.
Ja priatela do nicoho netlacim, podla mna je normalne ked sa dvaja ludia co su vo vztahu rozpravaju o spolocnej buducnosti. Viem, že priatel chce aj svadbu, aj deti, ale asi sa na to este neciti pripraveny a chapem aj to, ze nas chce zabezpecit. Z tych prispevkov to vyznieva ze som nejaka furia, co chudaka chlapa tlaci do svadby, ale tak to nie je.
Táto téma bola o inom, zjednodusene povedane, myslim ze po 5 rokoch vztahu by bolo na case dat žene pocítiť že je chcená, že je pre muža jediná a že s nou muž plánuje spoločnú budúcnosť. Už niečo viac, než len priatelia a milenci.
Komentáre jajky a nejakeho huhu ma vobec nezaujimaju.. annemarie a ostatní ste to svojim sposobom vystihli. Ja poznám mojho frajera lepšie ako on sám seba, čo mi neraz potvrdil. Niekedy nemusí ani nič vyslovit a viem presne ako a cíti a na čo myslí, apod. Je jednoducho typ človeka, ktorý nerobí veci nikdy emocionálne, vždy len triezvo, racionálne a vopred premyslene-čo aj jeho samého niekedy hnevá ale jednoducho je taký a takého ho aj beriem. Súhlasím s názorom že ženy su pripravene na materstvo ovela skor a asi aj nas rovnaky vek je problem, on na urcite veci prichadza neskor.
Ono to v podstate ani nie je primárny problem kedy sa vezmeme a tak..je za tym nieco ine, a vlastne som si to uvedomila spatna ako čítam túto tému a príspevky :) takže vďaka a želám každému krásne vzťahy a veselé Vianoce
Ja neviem co tu ludia vsetko popisali, nemam cas to citat. Jedno viem z vlastnej skusenosti, ked sa v zene zobudi materinsky pud, je to taky prirodzeny a neodklonitelny pud, ze sa s tym neda vela robit. Potlaca sa to len velmi tazko a vsetky tie rady od druhych su nanic. Cim viac sa budes snazit to nejako potlacat a racionalne si hovorit, preco teraz este nie, tym to bude horsie. Urcite na ulici nevidis nic ine, len mamicky a kociky. Vo veku 28 rokov je tu uplne normalne a normalne je aj to, ze chces uz nieco planovat a posunut sa vo vztahu dalej - a prave zalozenie rodiny a dieta, to je ten posun. Vsetky tie reci, ze ty kazis vztah mi pridu o nicom. Mat vztah je jedna vec, zalozit si rodinu a mat dieta, to je kvalitativne nieco ine, to je uz skutocny zavazok a zodpovednost za niekoho ineho, za dieta. Toho sa niektori ludia proste boja, preto budu hladat nekonecne vyhovorky preco nie, vyhovarat sa na peniaze a tak.Mozno muz vo veku 28 rokov sa este nemusi citit sa usadenie sa, ale pre zenu je to predsa uplne normalne. Ked sa ale dieta narodi,kukne tymi krasnymi ocami, privinie sa, tak nezriedka prave ti muzi, co tomu neustale unikali su este viac viazani na to male ako ich matka
Tiez si myslim, ze len zavidi kamoskam, ze su uz vydate. Keby nebolo jesitnych ludi, bol by tento svet ovela krajsi.
Už len logicky: Myslíš, že keby si ťa jedného dňa nechcel vziať, tak by s tebou strácal čas?
Raz mi jeden známy (28 ročný) povedal:"Hej, mal som kamošov čo sa hneď mladí brali. Všetci sú už rozvedení"
takto dokazu zenske pudy pokazit pekny vztah? hmm.. zaujimava tema celkom... keby si nemala pud mat deti alebo sa nechcela podobat na svoje kamosky ktore uz deti maju, bola by si s nim stastna?
Hej a este: manzel mi po svadbe povedal, ze on si myslel, ze som vedela, ze sa raz vezmeme:)
Nevedela som.
Urcite sa ho nepytaj, tak ako ti radia, co si mysli o svadbe, o manzelstve... Nemysli si nic:) Vydrz a dockas sa. Problem je v tom, ze ste rovesnici, 28 rocny chalan je mladas, je nezabezpeceny, strasne mlady na tatinkovanie... Zeny su pripravene ovela skor.
