Mám priatela už vyše 5 rokov, žijeme spolu v jeho byte, v jeho rodnom meste. Žili sme predtym spolu niekolko rokov v zahraničí kde sme sa aj spoznali, takže sa dokonale poznáme so všetkymi chybami. Obaja máme 28r. Čo ma trápi je, že priateľ ma doteraz nepoziadal o ruku, teda žiadne zásnuby a ani svadba su v nedohladne a o dietati mozem asi len snivat. Minuly rok na jesen ma to zacalo nejak vnutri trápiť, zacali sa vo mne asi prebudzat tie materinske pudy alebo ako to nazvat, jednoducho som velmi chcela uz nasu rodinu. Tak som zacala vytahovat tuto temu pred priatelom, ktory samozrejme znervoznel a po takych mensich "debatach" sme dospeli k nazoru ze mame cas. Pretoze poviem otvorene, financií moc nie je, zijeme od vyplaty k vyplate. Teraz vsak posledne tri mesiace ma to neskutocne trapi a zacinam mat z toho normalne depresie. Na jesen som sa jednoducho odhodlala sa s nim do očí porozprávať o zásnubách a tak..tak mi povedal že to plánuje, že chce aj svadbu aj všetko ale ked sa trochu dostaneme do penazí..a tym to skoncilo, no vo mne sa pochybnosti a smutok len prehlbili. Asi o tyzden na to som mu povedala že asi pre neho nie som dost dobrá, alebo co, kedze po 5 rokoch ma musi dokonale poznat a vie ci ma chce ci nie, a peniaze su len vyhovorka. Asi tyzden sme mali hrozne dni, akokeby som mu zatala do ziveho a v jeden vecer ma zavolal na víno a povedal ze asi som mala pravdu, lebo on si asi naozaj nie je isty. Vraj problem nie je vo mne, lebo som dokonala ale on to ma v hlave proste cele domiesane. Keby som si vtedy nerobila vodicsky kurz tak som v momente zbalena a odchadzam. Tak som mu povedala ze fajn, dokoncim kurz a kludne odidem, taketo vztahy jednoducho ja nemusim, kde si niekto nie je niekym isty. Ale ked sme prisli domov, rozplakal sa, ze o mna nechce prist a vsetko je to o peniazoch, lebo sa mu nedarí a on chce proste aby sme sa mali lepsie. OK,dokoncila som pred tyzdnom autoskolu uspesne..a mala som plan ze odidem. Od vikendu myslim len na to co s nasim vztahom. Vcera som sa ho opat narovinu opytala ci planuje nieco, ale opat ta ista odpoved-nie su peniaze a on nechce kupit hocijaky psten, jednoducho vsetko bude ked sa dostaneme do penazi. Teraz sedím v upratanom byte, a chyta ma panika, co mám robit. Nenormalne uz tuzim po babatku a svojej rodine. Alebo aspon byt zasnubena s vyhliadkou na svadbu, vsetky moje kamosky uz su davno aspon vydate a tiez nemaju peniaze ale beru to v pohode. Uz sa citim tak trapne aj pred sebou, jak keby som zobrala o prsten alebo o čo. Mam aj pocit ze uz je to stratene, posledne mesiace preto aj mam vybuchy hnevu, ide mi na nervy jeho rodina, nikoho tu nemám, ani jednu dovernu kamosku, mame nedokonceny byt, malo penazi a este aj toto. Ale ked odidem co tym ziskam? No na druhej strane, aj priatel si to priznal ze on je ten tip, ktoremu dlho trva kym sa pre nieco rozhodne a ja zas nechcem mat prve dieta v 35ke.
Ma niekto podobnu skusenost, alebo nejake rady, potrebujem len iny pohlad na vec..Niektorí známi mi radia aby som to ukončila, pretože sa chlapec asi boji zodpovednosti, a vyhovuje mu ze ma navarene, oprate, sex ale nik od neho nic nechce a peniaze su len vyhovorka pretoze nikdy nebude tolko penazi aby si clovek povedal ze ma dost na vsetko. A mam taky pocit z neho aj ja :(
Priateľ sa nemá k "činu"
Na čo by ti bol starý chren?
Poznám jedného dedka a to som ich stretol už dvoch takých, ktorí smrdeli jak tchori. Prosím, dohľadnite na svojich starých, lebo smrdia jak tchori. Odporné. Keby som mal viac kuráže, tak by som sa ho opýtal, či sa niekedy kúpe, resp. kúpu, smradi. Nič proti ich veku nemám, ale ten smrad, no nehanbia sa, jak takí smradi, smradľaví. Len na margo, síce nie tvojho problému:)
Nie, musíš otehotnieť, za každú cenu a problém bude vyriešený.
Neviem, ale 28 rocna zena a 28 rocny muz je nieco diametralne odlisne... preto si treba hladat o nieco starsieho partnera, potom nie je problem ani so svadbou, ani s babatkom :-)
Keď otehotnieš, budeš veselšia.
Barborka27 nemas nahodou doma mojho manzela?:) My sme sa tiez dokopy dali v zahranici - ja som sa pristahovala k nemu po veeeelmi kratkom case, tiez je velmi svojrazny, ale mam v nom velku oporu, ako som pisala, tiez mu vsetko trvalo dlho, v case, ked sme spolu zacali zit mal uz 32 rokov a keby som mu vtedy nieco povedala o detoch, tak by to nedopadlo dobre. Proste nie a mohla by som sa ist past. Nastastie ja som po nich este vtedy netuzila. Ked som po nich zatuzila, argumetovala som aj tym, ze som mu "darovala" sedem rokov, ktore sme mali len pre seba, tak po tych vsetkych rokoch tuzim uz po rodine. Neviem, preco sa chlapi toho tak boja, ale vacsinou ide o zodpovednych muzov. Lebo naozaj, taki, co narobia deti a nestaraju sa, tak takych je vela. Viem, ze ta omrza, ze kamosky sa vydavaju, tiez ma mrzelo, ked sa moja kamoska z detstva vydavala predo mnou (nekoniec to bolo len par mesiacov predo mnou, no to som nevedela, ze ma coskoro popyta o ruku), hoci my sme spolu zili roky, oni len pol roka, aj ked spolu chodili pomerne dlho, ale zit a chodit su dve rozne veci. Teraz ma kopec znamych deti, uz aj patrocne, nezavidim im, myslim, ze kazda zena, co vynosi a porodi dieta si to riadne odboli a podobne, no samozrejme, ze ma teraz skrie, ze oni maju a ja nie a skrelo ma este viac, ked som manzela na to musela lamat. Manzel je v manzelstve velmi stastny, obrucku nezlozi z prsta, je pysny na to, ze je zenaty a vravel, ze keby mu niekedy niekto povedal, ze sa raz ozeni a bude planovat rodinu, ze by si myslel, ze mu sibe. Podla mna ten tvoj je taky isty, pragmaticky, prakticky. Pre zenu to znamena roky cakania, ale vyplati sa to, hlavne ked citis, ze to je ten pravy. Ja si myslim, ze urcite si ta chce vziat a mat s tebou rodinu, viem, ze je to priserne cakat, ale skus este chvilu vydrzat. My sme napriklad mali malu svadbu a nikdy sme nelutovali, nikdy som nechcela mat na svadbe bratrancov z druheho kolena, ktorych som videla raz v zivote. Verim, ze to tomu tvojmu nebude trvat uz dlho, ale nedavaj mu noz na krk, ked uz vie, co by si chcela, tak sa hadam poponahla.
vytiahnutá jedna jediná veta z kontextu, ktorá ani nie je dolezita..reaguje vtedy ked mas k teme nieco normalne povedat, dakujem
"vsetky kamosky uz su davno vydate" :D :D a?
annemarie snazím sa na vztah pozerat tak celkovo, nie len tak ze teraz ma hneva toto alebo tamto, lebo vzdy to z niecoho vychadza..a teraz si tak uvedomujem ze vlastne aj ten vek je problem, pretoze on ma sice 28 ale stale je taky chlapec (sice narozdiel od inych chalanov v jeho veku alebo aj starsich je ovela viac zodpovednejsi a ma viac zmysel pre povinnosti a aj pre vztah) ale aj mi na nom imponuje ze je velmi starostlivy aj co sa tyka mna..ale ide o to, ze sme sa zoznamili v zahranici, ja som mala 22 on 23 a tam bol uplne iny zivot, ja som sa vlastne k nemu pristahovala po tom co sme sa stretli asi 3x na pár dní a d zaciatku vztahu to bolo take kadejake, najprv sme to brali akoze volny vztah, ziadne zavazky, len tak sme spolu zili, uzivali si, cestovali kade-tade po svete..ale vzdy sa ku mne spraval krasne, staral sa o mna aj ked sa vzdy od zaciatku branil tym slovam ako "lubim ta" a pod..to prislo az neskor.Ale spätne ked sa obzriem na nas vztah, tak ja som don dala vsetko ale on len tak postupne, s rozvahou, aby nahodou nieco nepokazil, aby sa neunahlil. Predo mnou mal len jeden vztah, ona ho nechala a dost mu aj znicila sebavedomie, ktore som mu potom pomohla naspat ziskat a doteraz mi hovori, ze nikto mu nedaval tolko sebadovery ako ja. Ja som ho od zaciatku vztahu brala ako velmi zvlastneho cloveka, ale strasne som sa do neho zalubila, a bola som prenho ochotna urobit cokolvek, pomahat mu, proste sa mu rozdat a on mi to aj niekolkokrat vycital, aby som sa tolko nerozdavala, ale ja som inak nemohla. Ale vzdy som mu hovorila, ze napriek tomu co k nemu citim ja, nechcem aby citil odo mna nejaky natlak. Takze nas vztah bol od zaciatku taky iny, ale to bolo hlavne v zahranici a postupne ako sme spolu boli coraz dlhsie a prestahovali sa sem, kupili si byt a tak, tak som zatuzila po tom "normalnom" vztahu, kde sa dvaja lubia, chodia do prace, tesia sa na seba apod, planuju rodinu a tak.Ale nevychadza to.A teraz nastupuje realita, uz vidime svoje chyby, aj ja ich mam a dost,ale som si povedala ze budem na sebe pracovat aby som bola dobra partnerka a v buducnosti manzelka ale to iste som cakala a asi aj cakam od neho ale v podstate od neho vlastne nechcem nic, len aby mu bolo so mnou dobre :) je to asi trochu prípad pre psychiatra.
A mozno mi idu na nervy niektore jeho veci, ktore robi,ale z hladiska toho, ze keby tu uz boli deti, tak treba zit pre ne a obetovat sa, ja som na to pripravena ale on este nie. On ma este rad to svoje pohodlie, este sa ten svet točí iba okolo neho a mna, este tam nechce niekoho tretieho, navyse male dieta ktore by bolo od neho uplne zavisle, aj ked si myslim ze by bol skvely otec a velmi starostlivy.
Raz sme sa otvorene o tom bavili, a povedal mi, ze ja presne viem co je pre neho dobre, ale on sa tomu silou mocou bráni, a nechce to prijat az pokym niet inej moznosti. A nakoniec je rad ked to urobi alebo prijme :) no co sa dá na to povedať?
Barborka27 - to aj mne manzel hovoril, predtym, nez sme sa zacali snazit, ze keby som uz bola tehotna, tesil by sa, ale ma obavy s tym zacat. Vidno, ze aj ten tvoj si planuje, co je dobre, len to netreba prehanat:) Podla mna sa uz coskoro dockas, neboj sa. Aj ja som sa trapila a len som si zbytocne narobila zopar vrasok na cele:) Takisto si myslim, ze 28 rokov nie je vela, keby si mala 40, tak to by trebalo na dietatku poriadne zamakat, ale takto mas cas- to mi tiez povedal manzel, no ale srdcu nerozkases. Ta tuzba u zeny je silna a skor este casom silnie, nestrati sa.
Napises, o aky problem sa u vas vlastne jedna, ked si napisala, ze si si ten problem vlastne az teraz uvedomila? Len sa drz, fandim ti, nerob nic nepremyslene, ked ste spolu kadeco preskakali a ste spolu dlho, neodchadzaj.
Nejde o to, ze si nevazis to co mas. Ty chces to co mas posunut dalej, lebo naopak, si to velmi vazis. Keby ti ten vztah nestal za to, nechcela by si to posuvat dalej
