Preto som sa zdráhal písať konkrétnejšie o sebe, lebo som tušil, že to môže niekoho odradiť. Môj prípad pre túto diskusiu nie je exemplárny, chcel som len prispieť svojim názorom na voľnú lásku.
Nehodlám sa stať kňazom, to nie je štýl môjho života. Nemám rád presne nalinkované veci, asi by som odtiaľ skoro utiekol :)
A nemyslím si, že kňazstvo je tým jediným spôsobom, ako vyjadriť svoje presvedčenie a dokázať, že viera nie je len teória - a toto sa kňazom málokedy dá, pretože nežijú v bežnom živote, aby presvedčili ľudí, že sa to aj tam dá žiť.
V tom, Rubi, nemáš pravdu, že neviem, čo je láska, alebo že po nej netúžim. Som normálny človek ako každý iný a viem aj čo je byť zamilovaný do dievčaťa, aj keď mi je jasné, že zamilovanosť a láska je ešte dačo iné. Som však presvedčený, že keby si prežila to čo ja, určite by si ani ty nemenila. Veď Boh je láska a ľudská láska je len akýmsi odbleskom tej Jeho. Tá Jeho je však omnoho dokonalejšia. Mrzí ma, že ľudia považujú niektoré výroky Biblie za prehnané, alebo že sa vzťahujú len na určitú úzku vyvolenú skupinu ľudí. Ja verím tomu, že taký (apoštol) Pavol, či ďalší iní Boží ľudia boli celkom obyčajní ľudia, tak, ako ja, alebo ktokoľvek iný. To tajomstvo spočíva v niečom úplne inom ako to mnohí ľudia chápu. Takže verím tomu, že aj život (zdravého) slobodného človeka môže byť plnohodnotný, ak žije v úzkom vzťahu s Bohom.