Depresia

Jane318 skús psychológovi napísať. Ani ja som ešte u žiadneho nebol ale kontakt čo som dostal od tinkusky bol dobrý. Ten online psychológ je fakt dobrý človek ale možno Ti povie práve niečo čo nevieš a dokáže Ti pomôcť? Kto vie treba skúšať všetko ale ak pôjdeš k doktorovi budeš to mať už definitívne v papieroch a neviem ale myslím si, že je to hlavne Tvoje rozhodnutie. Čo sa týka tých priateľov tak ja veľmi dobre viem ako to bolí ak nejakého stratíš ale aj toto je rozhodnutie ktoré je len na Tebe. Ja Ti môžem povedať len toľko, že skutoční priatelia sú a ver alebo nie veľmi Ti pomôžu. A ak máš raz niekoho rada tak ho nikdy nemôžeš nenávidieť to si zapamätaj. Možno je to tak len u mňa ale ja ak raz niekomu poviem, že som jeho priateľom tak som ním už navždy, aj keď mi ublíži a opustí ma. Skutočné priateľstvo sa podľa mňa zrušiť nedá a aj keď sa s niekým nerozprávaš niekoľko rokov tak to neznamená že na Teba zabudol. Tak len toľko. ,,Budeme spolu ak začne pracovať?,, K tomu Ti poviem len toľko, nesmieš to už nikdy takto napísať a už vôbec nie vysloviť pretože to tak naozaj bude. Pozri akonáhle prestaneš študovať objavia sa problémy, stres, stereotyp, práca.... A veľa ďalších vecí, s ktorými už bohužiaľ nič nespravíš. Nebudeš mať totiž na nič čas. Preto som tu už raz napísal, že škola je tým hlavným miestom kde sa dajú priatelia nájsť ešte ľahko. Neskôr je to už horšie.

Mimulus - ja sa práveže nedokážem rozprávať so psychológom - teda ešte som to neskúšala, ale určite to nedokážem. Čo by som mu povedala? To je to isté, ako keď mám chuť čosi povedať otcovi... čo mu poviem? Nemám čo.
Ja sa ale u takých ľudí bojím, že prídu a odídu. Už som sa raz nepekne sklamala v jednej dievčine, s ktorou som si myslela, že ostanem dlho, nie len krátky a úbohý polrok. To ma dosť dostalo. Kamarátke akože verím, fakt jej verím všetko čo povie, ale neverím, že budeme spolu aj keď začne pracovať a keď začnem pracovať ja. Potom sa naše cesty rozdelia. A koho si nájdem? S každým sa cesty rozdelia!
Ja sa jej snažím aj niečo hovoriť, na druhú stranu sa hanbím jej čosi povedať. Neviem prečo. Hanbím sa jej ukázať rany na rukách alebo jej povedať o blbej nálade...
Niee. Radšej budem ticho.

Jane318 viem, že ak by si niekomu všetko povedala tak to asi nepochopí ale on zato nemôže - musíš skúšať a hľadať a ver alebo nie ja som takých ľudí našiel. Jeden to so mnou ťahal dokonca celé 4 a tie najťažšie roky. Mnohí to nezvládli a povedali mi zbohom, mnohí mi neveria alebo ma nenávidia lenže navždy to budú moji priatelia, ktorých mám veľmi rád a na ktorých nikdy nezabudnem. Neexistuje lepší pocit ako keď Ti niekto povie, že Ťa má rád, verí Ti a vždy bude stáť pri Tebe nech sa deje a nakoniec Ti povie, že je Tvojím priateľom. Pozri nechceš alebo sa bojíš ísť psychológovi ale ak sa môžeš o tom rozprávať so psychológom tak prečo nie s tým komu naozaj dôveruješ a komu na Tebe záleží? Možno to nepochopí, nezvládne a odíde preč a ty ho už nikdy neuvidíš ale aspoň to niekomu povieš. Ak odišiel a vráti sa je to skutočný priateľ a ak nie tak máš na svete ešte veľa ľudí. Nezabudni

Niekto kto prežil v minulosti len trápenie na ňu dokáže zabudnúť - veľmi ale veľmi závidím tým ľuďom, ostatní si musíme bohužiaľ poradiť sami. Čo som tým vlastne myslel si môžete vysvetliť všelijako ale každý kto sa nevie rozhodnúť či ísť k doktorovi alebo nie nech si zváži všetko čo je za a čo je proti a hlavne nech si uvedomí čo od toho doktora vlastne očakáva. Skúste to aspoň, nejaké rady. Mne možno nepomohli ale kto vie možno niekomu z Vás poradia doktori niečo iné.

Všetci tí ktorí ste tu, možno sa na mňa budete teraz hnevať ale prečo ste do RITI na fórach ak ste boli u doktorov,ktorí Vás liečili, beriete lieky a nič :( Prečo ste na tom v podstate stále tak ako ste??? Prečo sa jednoducho nesmejete? Veď predsa ak idem k doktorovi tak tam idem preto, aby ma vyliečil a aj vylieči. Ale prečo by mali byť psychické problémy niečo iné? Prečo by som sa mal do konca života utlmovať nejakými tabletkami a platiť niekoho kto aj tak vie, že pomôcť nedokáže. Opýtam sa to len jeden jediný raz - je medzi Vami niekto kto sa už naozaj uzdravil? Úplne uzdravil? Možno mi niekto odpovie, že áno ale nemyslím si, dobre viete presne tak ako ja, že to sa jednoducho nedá. Môžete byť chvíľu šťastnejší alebo si dajte jednu z tých ,,tabletiek šťastia,, ktoré doktori predpisujú ale ak je doktor naozaj doktor tak by mal vedieť chorobu vyliečiť alebo sa snáď mýlim???

Tak a teraz ak sa nenahneváte veľmi rád by som niečo napísal. Dnes som dostal odpoveď už od druhého psychológa, ktorému som písal. V podstate mi poradil presne to isté čo aj ten prvý ale ani jeden z nich nečítal poriadne to, čo som im napísal. Skúsiť zabudnúť na minulosť aj s podporou liekov. Ja viem, že na minulosť sa zabudnúť dá ale poviem Vám všetkým jednu veľmi ale naozaj veľmi dôležitú vec. Ja som už totiž na minulosť zabudol a ďakujem tomuto svetu aj za tie nádherné 3 roky. Pozrite na minulosť sa dá zabudnúť ak prežijete nejaký silný, veľmi silný emocionálny a hlavne šťastný zážitok. Lenže je tu jeden problém ak sa vo Vašej minulosti stalo niečo čo bolo iba zlé tak budete šťastní ale ak tam bolo veľa pekných zážitkov a teraz je ich menej tak si opäť spomeniete. Stačí nejaký človek, ktorého ste milovali alebo udalosť kedy ste boli šťastní. Stačí jediný zážitok a je to späť. Ono to neznamená, že ak si spomeniete opäť na minulosť tak budete na tom takto ale ak nemáte peniaze, priateľov, prácu tak..... :( Čo sa týka tabletiek a liečby začínam byť čoraz viac pesimistický, pretože z tých slov ktoré mi obaja napísali vyplýva len jediné. Ak nepotrebujete lieky na spánok, na úzkosť alebo záchvaty tak radšej pre istotu neberte nič. Lieky aj keď s nimi nemám skúsenosti potláčajú emócie, ak nemáte ešte rodinu, deti priateľov alebo hľadáte lásku tak aký to má vlastne všetko zmysel ak to necítite naplno??? Pravdou je, že všetkých, ktorých opúšťajú priatelia ich opúšťajú nie preto, lebo ich nemajú radi ale preto, že Vám jednoducho nerozumejú, boja ale nikdy to nikomu z nich nemôžete mať za zlé. . A už vôbec nie niekomu koho máte radi a aj napriek tomu, že Vás pred malou chvíľou poslal do riti. Lekár mi povedal, že by som o tom, čo ma trápi mojim najbližším a že ak ma majú naozaj radi tak to pochopia a ak mám naozaj priateľov tak ich nestratím ale tomuto bohužiaľ neverí asi ani on sám. Skutočných priateľov a ľudí, ktorí za to stoja vraj nestratím ale už sa stalo a veľakrát. Poviem k tomuto ešte jednu vec ja nikdy nedovolím a nechcem aby sa ľudia ku mne správali ináč, pretože ak by som to niekomu prezradil tak by to tak bolo. Potom by som už neskôr ani nevedel čo si kto o mne myslí a čo mi chcel v danej chvíli povedať, pretože by mal strach, že sa ma to dotkne alebo že mi to ublíži!!! natusa42 vidíš každý sme iný, možno si mala kamarátov celý život ale poviem Ti jedno. Zamilovať sa môžeš nespočetne veľa krát, deti a rodinu nemusíš mať len s jedným človekom, kamarátov môžeš mať tisíce ale naozajstný priateľ je tu navždy a je jedinečný a nedá sa nahradiť. Nikdy ich nemôžeš mať veľa a je veľkým úspechom ak máš aspoň jedného ale ako som povedal čo je dôležité pre mňa nemusí byť pre Teba.
Jane318 čo sa týka toho obliekania a tých temperiek ( dnes už existujú aj kontaktné šošovky) len sa snažím aby si trošku pochopila ale viem, že je veľmi ťažké niečo obetovať a viem aj to, že niekedy sa to nedá :(

Mať vymyslených kamarátov je podľa mňa trochu od veci.

Mimulus - na čo by som mala zapadnúť do spoločnosti, v ktorej vlastne ani neexistujem? Ja viem, vadí mi to, tie pohľady urážky a pod. Ale to ako keby som chcela zmeniť farbu svojich očí tým, že si do nich lejem modré temperky. Možno to nepochopíš (určite to nepochopíš, čo som si všimla - teraz toto neber ako urážku!), ale ja sa ináč obliecť nedokážem. neviem. Ja by som v iný veciach nevyšla ani len z domu.
Ale čo, toto nie je o obliekaní, ale o tom, ako sa cítim a tak.
Kamarátku mám. Aj kamaráta, ktorým hovorím (skoro) všetko. Jej nepoviem tak veľa, lebo tak veľa nedokáže pochopiť. Kamarát si mnohými vecami prechádza so mnou (sebapoškodzovanie), takže on vie, ako sa cítim a prečo to robím.
Myslím, že teraz ma najviac štvú tie depresie.
A imaginárna kamarátka je predsa len najlepšia :-) lebo ona vie všetko, jej poviem všetko, teda vlastne nemusím. Ale tiež mi pár vecí zakazuje a tiež to nevie tak dobre pochopiť, pretože to nikdy nezažila. :-) Môj vymyslený svet je jediný, ktorý ma ešte v tomto svete teší! Neviem, čo by som bez neho robila.
Mimochodom - ďakujem, snažím sa písať, snáď to bude niekedy aj na knihu. :-)

MImulus ;neviem,ja by som aj mohla mat takychto priatelov a tak,ale akosi mne na nich nezalezi,ja nevidim v priatelstve nic vyznamne,neviem,asi som vadna,chybna,alebo co ,ale cely zivot zijem v presvedceni,ze nie su potrebni,ze staci mat iba kamosov a tak ,a tych mam -nespocetne vela kamosiek ..s ktorymi sa zhovraam ,pomahame si a tak ..ale v prvom rade je VZDY u mna rodina a priatel ,nikto iny ...kamosov / priatelov neriesim,nechapem,ako niekto moze povedat,ze priatelia su mu blizsi ako rodina,kebyze to povie o frajerovi / frajerke ok beriem,ale vravim mne nic priatelstvo nikdy nevravelo a ani mi nechyba,ja mam rodinku,ta mi postacuje ..aj ked je taka aka je ..nie vzdy skvela a super..ale ja som rada sama ...
nič v zlom-to len na margo seba písem

Čítal som zopár Tvojich poviedok a poviem Ti úprimne nevzdávaj to, myslím že máš veľký talent :)