Depresia

na toto forum môže prispievat hocikto. Aj ten kto ju má silnešiu, aj ten kto slabšiu, alebo depresiu nemá. Ja trávim väčšinu dna osamote a mám k tejto teme čo napísat, pretože som to zažila. A lieky-ja AD dávno neberiem, ale neodporúčam sa s tým zahrávat tomu, kto ich brat má. Zažila som pri vysadení svoje-bolo to ešte horšie. Nemyslím si, že sú na nič. Mnohým vraj pomáhajú. Možno aj terapie. Ak by som ich raz musela brat zase tak áno. Zatial sa stále držím statočne. Už asi 5 rokov sa to pomaly zlepšuje :)

Dobre ok asi to nemalo zmysel ale ja možno naozaj neviem čo je depresia??? :( Dobre ok som možno debil ale napriek tomu si myslím, že mám pravdu. A ak by to niekoho zaujímalo aj ja prežívam. Ja som už raz povedal, že neviem čo je maniodepresia ( teda ja ju nemám ) neviem čo sú stavy slabosti a bdenia ale ,,ak idem po ulici tak dúfam každý deň že sa stane niečo čo ma môjho trápenia zbaví,, ale zatiaľ to zvládam sám. Neviem Jana318 asi by si ma nemala počúvať ale vyber si z tých rád ktoré Ti tu dávame. Možno Ti nemám právo radiť a nemám právo radiť nikomu ale čo ak mám naozaj pravdu??? Ja len dúfam, že budem mať toľko síl aby som to všetko dokázal ustáť a už som aj podnikol prvé kroky. Ale verím, že to dokážem sám presne tak isto ako vtedy keď som na to všetko dokázal zabudnúť. Ťažká depka? AKO MYSÍŠ.

Mimulus: "Prečo som na tomto fóre" je podľa mňa dosť od veci otázka, bez urážky. Okej, tak snáď máš na mysli práve túto sekciu "psych./osobné problémy".
Lieky ma dostali z najhorších depresií a pomáhajú mi zvládať mániodepresiu. Ibaže mám hraničnú poruchu osobnosti, čo síce je diagnóza, ale liekmi to nevyliečiš. A mám problémy s tým súvisiace, tak ich tu riešim. A okrem nich aj iné veci, nemienim sa ti však spovedať.
V ťažkých depresiách som ako zombie. Ak mám nejaké emócie, tak je to akurát šialená beznádej, do toho spadá všetko. Zažil si už vlastne fakt ťažkú depku? Vieš, čo to je, milý zlatý?

Keď to porovnám s tými depresiami spred roka, tak áno: žijem. (Ale mimochodom, tvoja úvaha sa mi páči.) Keď to porovnám s normálnym životom, tak prežívam, to máš pravdu. Ale práve terapia ma učí žiť a lieky ma pri živote udržiavajú. Takže za tvrdením, ktoré si vypichol, si stojím. Mám dojem, že si to trochu pletieš, na čo sú lieky a na čo terapia. Dohromady sa perfektne dopĺňajú.
Jane: No, len aby si to predmaturitné stresovanie zvládla v pohode. Šla som na terapiu práve na začiatku maturitného ročníka, pretože som vedela, že len ťažko skončím školu, keď mi bude tak príšerne hrabať. Zlyhávala mi pamäť i sústredenie, práve lieky to upravili (toto je skôr pre Mimulusa, tebe som to už, hádam, písala).

Jane318-neboj, určite sa aj zamestnáš. A popritom si môžeš aj všetko ostatné poriešit. Dá sa to, i ked niekedy to ide ťažšie. Ja sa teraz bojím o prácu a to naozaj. Preto doobedu pracujem a poobede sa pozriem na dáku diskusiu. Mám pocit, že sa uzdravujem, iba občas bývam ešte velmi unavená. Takže čokoládu, vitamíny a hor sa do práce ešte zajtra

Podľa mňa má depresia na rôzne povahy ľudí rôzny vplyv - niekto si myslí, že stratil všetky dobré emócie (teda že sa nevie tešiť a pod. čo si myslím aj ja), niekto si myslí, že emócie má stále, len tie dobré sú trošíčku možno utlačené.
Meretseger - ten vtip sa mi náhodou páči :-), ale naozaj, zájdem tam (ak to bude až tak akútne), ale až po maturite, nechcem mať s tým teraz opletačky.
Ale aj tak sa bojím, že sa už nikde potom nezamestnám... Preto ma to aj veľmi odrádza.

Meretseger 1-1 na cukrovka ma vôbec nenapadla ale keď Ti je tak dobre tak prečo si na tomto fóre a ako Ti vlastne tie lieky pomáhajú??? Vieš neliečená depresia vôbec nepotláča emócie, práve naopak stupňuje ich až na hranicu. Áno možno som outsider a pripadá mi všetko čo robia ostatní za tabuľkové, možno sa neviem až tak radovať a pravdou je, že pocity šťastia depresia trošku potláča ale.... Ak som to zvládol 14 dlhých rokov, oženil som sa, plánujeme dieťa, mám veľa kamarátov, môžem pokojne spávať tak prečo to neskúsiť bez nich. To, že strácam priateľov, tak na to som si už nejako zvykol ale podľa mňa sa to dá zastaviť - dôležité je uvedomiť si, že tí ľudia za to nemôžu, treba za nimi prísť znovu a znovu, objať ich a povedať že ich máte radi. Možno znova odídu ale vždy to budú priatelia. Dôležité je rozhodnutie. Neviem - stále rozmýšľam či odpustiť to, že mi jeden neverí, druhí nevie či som jeho priateľ, ďalší sa so mnou vôbec nerozpráva a ten posledný ma už veľmi dávno poslal do riti. Ale musím to nejak prehrýzť!!! Pozri neviem či si čítala príspevok s ktorým som sem prišiel ale celé 4 roky som sa nemohol zamilovať, nemohol som mať čo len jediného kamaráta, nemohol som sa až na jednu vec slobodne rozhodnúť - a po tých štyroch rokoch to zrazu bolo iné. Všade boli noví ľudia, zamiloval som sa, mal som veľa kamarátov, dokonca som medzi nimi našiel aj skutočných priateľov, skrátka bol som konečne sám sebou a slobodný. Možno Ti to nijak nepomohlo ale trvalo to necelé 4 roky. Akonáhle som stratil prvé zamestnanie bolo zle, veľa času na rozmýšľanie - spomenul som si na minulosť, pretože som si spomenul na človeka, ktorý pre mňa veľmi veľa znamenal a chcel som ho opäť vidieť. Stalo sa odpustili sme si navzájom ale popri tom ako som si spomenul na to pekné prišla spomienka aj na to ostatné. Viem, že som Ti asi nepomohol ale viem aj to, že ak som prekonal 14 rokov tak to skúsim znova!!!

,,Môžem úprimne vyhlásiť, že psychoterapia mi zmenila život; i keď ma zatiaľ nenaučila prestať sa rezať, rovnako ako ma lieky úplne nevyliečili, obe mi doslova zachraňuje život. To je málo?,,

Možno teraz poviem nejakú hlúposť ale je to len môj názor. Záchrana života??? Prosím Ťa o čom to tu hovoríš? Nemôžeš predsa klamať sama Sebe! Pozri je to len môj názor tak sa na mňa prosím nehnevaj ale dám Ti jednu otázku ( NAOZAJ ŽIJEŠ???) pretože podľa mňa len prežívaš a v tom je velikánsky rozdiel. Pretože prežívam aj ja a myslím si, že väčšina ľudí na tomto fóre. Pozri je to dosť málo - môj názor. Ja nechcem prežívať, musím skúsiť žiť a ak to nepôjde tak mám jednoducho smolu ale nebudem sa pozerať nato ako sa strácam a jem lieky ktoré ma aj tak nenaučia žiť, radovať sa, zapadnúť do kolektívu, ktoré mi nezariadia aby som mal priateľov a aby ma rodina akceptovala takého aký som!!! Len môj názor.

Zase jeden odporca liekov?:) Aké utlmovanie emócií, preboha? Ľudia: som diabetička. Doživotne si budem pichať inzulín. Mám ho vysadiť, pretože to vyzerá ako závislosť? Ani diabetes mi lekári nevyliečia, a napriek tomu k nim musím chodiť...
Som aj depresívna. Beriem lieky. Mám vysadiť aj tie? OMG, už sa trochu spamätajte. A práve neliečená depresia strašne mení osobnosť, potláča akúkoľvek radosť, emócie, nie AD. Tak už láskavo prestaňte odhovárať od liekov.
Ad 2: Ak má človek niekoho rád, tak ho veľmi ľahko môže znenávidieť, nech ho miluje hoci aj z celého srdca... Toto je však skúsenosť hraničiarky, možno je to u zdravých ľudí ináč... to ja neviem. Avšak: ani u mňa toto neplatí v rámci priateľstva. Priateľov NIE som schopná znenávidieť. A nech som sa v nich akokoľvek sklamala, neprestala som veriť v priateľstvo - na rozdiel od lásky, ktorej po sklamaní už viac neverím, to jo. Myslím si, že aj po fyzickom rozdelení je v priateľstve niečo, čo pretrvá.
Ad 3: Že na minulosť sa dá zabudnúť po prežití veľmi silného emocionálneho zážitku? Ako si to spravil? Hodilo by sa mi to.
Verila som v to, verila som, že presne takto to prebehlo, verila som, že moja desná minulosť zošedieva, it fades to grey... A stalo sa? Nie. Respektíve jo: už ma netýra, ale nikdy na ňu nezabudnem. Možno raz ustanú nočné mory, možno raz za ňou úplne zavriem dvere, ale zabudnúť sa nedá... :(
A Jane, nekrič hop, kým si na druhej strane plota nezlámeš väzy:) (Sorry, blbý vtip.) Tiež som si myslela, že návšteva psychológa bude možno len strata času, že mu nič nepoviem. A vidíš, chodím tam poldruha roka a pravdepodobne min. ďalších 5 rokov - kým nedoštudujem - to tak aj ostane.
Môžem úprimne vyhlásiť, že psychoterapia mi zmenila život; i keď ma zatiaľ nenaučila prestať sa rezať, rovnako ako ma lieky úplne nevyliečili, obe mi doslova zachraňuje život. To je málo?

ja som dneska fakt v koncoch...neviete niekto,kde by som nasla nejaku akutnu pomoc? ale nechccem volat sanitku, nieco ine neviete?

Neďakuj, nemáš predsa začo. Ja budem najradšej ak Ti to nejako pomôže :)PA

Jednému psychologovi online som už písala :-) uvidíme, čo z toho vznikne.
Ináč máš pravdu... škla je fajn, preto sa snažím študovať, čo to dá.
Však uvidíme, ako bude. :-) ďakujem ale za pekné a povzbudivé správy a rady.