Depresia

A k tej reportáži...
nebojím sa zlyhania ani ničoho podobného, ja sa života vôbec nebojím. Strach by to možno mohol byť, ale strach nemá samovražedné myšlienky a strach sa neutiera servítkou po dokončení diela.
(uf to znie teda)

Ak má raz niekto hlúpu náladu a prepadne ho úzkosť, tak asi nemá moc chuť ísť za nejakým človekom a objať ho. Vlastne, ja na to nikdy nemám chuť, ke´d mám depresívne stavy. Vtedy chcem, aby odo mňa všetci odišli a nechali ma tak. Na pokoji. Vtedy nnikam nechcem ísť, ani sa len pohnúť, lebo sa mi nič nechce, svet je čierny, ako moje myšlienky.
A jedinú vec, ktorú by som vrátila z minulosti je môj bicykel :-D vo štvrtej triede na ZŠ som vo výtvarnej súťaži vyhrala super bicykel s parádnymi prehadzovačkami - a´lá motorka, a oni mi ho hajzli po mesiaci ukradli! JA CHCEM ČASOSTROJ. Teraz by som sa na ňom vozila.

Sorry za riadkovanie ale nechcelo mi to písať.

Veľmi dlho som rozmýšľal, čo napíšem na toto fórum a popravde rozmýšľal som, či vôbec
napíšem. Myslím si však a napísali ste to sami, že sem môže napísať ktokoľvek.
Možno s mojimi názormi nesúhlasíte, neveríte mi ale napriek všetkému si myslím, že mám
v mnohých veciach pravdu.
Možno neviem, čo je to ,,ťažká depka,, ale viem čo je to 14 rokov trvajúca depresia s malou
prestávkou! Môžem pravdivo a s kľudným svedomím vyhlásiť, že je to niečo strašné. Je to
strašný pocit ak idete po ulici a dúfate, že Vás prejde auto, že spadnete z mosta alebo, že sa
Vám pripletie do cesty nejaký násilník so zbraňou a Vy jednoducho budete mať smolu.
Naozaj ani len netuším, čo je to triaška, slabosť, nespavosť a naozaj neviem aká je
mániodepresia ale viem čo je strach, zúfalstvo, beznádej – viem aký je to pocit ak sa človek
nedokáže smiať a radovať a viem čo to znamená ,,každý deň bojovať,,!!!
,,Ži tak ako by bol tento deň Tvojím posledným,, - viem možno ste túto vetu už počuli ale ak
Vám ju niekedy niekto povedal tak určite viete aj to, že Vás to veľmi nahnevalo. Pretože ak
by nikto z nás nežil touto vetou tak tu ani jeden teraz z Nás nie je! ,,Zdraví ľudia,, si myslia,
že sa dá prekonať všetko, doktori si myslia, že ak máme skutočných priateľov a ľudí ktorým
na Nás naozaj záleží, že Nás nikdy neodpustia ale je to len klam. Už nespočetne veľa krát som
stratil tých, ktorým som povedal o tom čo ma naozaj trápi! Viem jeden mi neveril, jeden mi
nevedel povedať či je mojím priateľom, ďalší na mňa na pár rokov zabudol ale podľa
psychológa to neboli skutoční priatelia!? A ja sa pýtam mal pravdu??? Ja tých ľudí totiž
milujem a dal by som za nich aj Svoj život! Psychológ mi radil aby som o tom, čo ma trápi
niekomu povedal a ak ten skutočne zato stojí tak ma neopustí. Lenže ako to mám spraviť ak
ľudia čo zato naozaj stáli sú teraz preč? Buď im nedokážem ešte v tejto chvíli odpustiť, buď
sa s nimi nerozprávam alebo sa oni hnevajú na mňa. Áno pravdou je, že ma opustili práve
vtedy, keď som ich najviac potreboval ale taký je už život. Ten doktor mi tiež napísal, že ,, Aj
keby sa to dozvedeli ľudia ktorí Vás zato odsúdia, tí Vám zato nestoja. Tí, ktorí pri Vás
zostanú sú skutoční priatelia. Ak je toto naozaj pravdou a ak by som bol slabšej povahy tak by
som mu parádne naletel, pretože podľa jeho slov som nemal tým pádom žiadnych priateľov.
Áno opustili ma, nevedeli mi prísť ani na meno alebo ma nenávideli a to len preto, pretože
som im o tom povedal a ako všetci zdraví ľudia to nepochopili. Možno som žiarlivý alebo
zakomplexovaný ale dám Vám tu všetkým jednu otázku, prečo má potom ten človek, ktorý
chcel ublížiť toľkým ľuďom toľko priateľov a človek ktorý im pomáhal je sám??? Možno sa
nikdy nedokážem zmieriť s minulosťou ale na to, čo som urobil som veľmi hrdý a čokoľvek
sa teraz so mnou stane tak to tak malo byť. Ja viem, možno pesimistický názor ponechať
všetko na náhodu ale myslím si, že som toho v živote dokázal a zažil toľko, s čím sa mnohí
iní zdraví ľudia nestretnú za celý život. Otázkou je prečo a ako som to tých dlhých 14 rokov
zvládal v podstate úplne sám. Áno možno prežívam ale poviem Vám jedno je oveľa lepšie ísť
za priateľmi a objať ich ako ísť k doktorovi a vypýtať si recept. Možno takýto budem do
konca života ale ja to risknem. Radíte mi, aby som dieťa ešte nemal, že je ešte priskoro a že
by som si mal najprv upratať myšlienky, vyliečiť sa ale.... Ak sa budem liečiť do konca
života? Čo ak nebudem o pár rokov zvládať Svoje emócie alebo nebudeme s manželkou
schopní mať dieťa? Čo ak? Životná poistka. Ak niekto ide k doktorovi tak mu obyčajne
doktor ako novému pacientovi vypíše kartu a stanoví diagnózu a čo potom? Ak sa Vám
náhodou niečo stane tak Vaša rodina nedostane vôbec nič bez ohľadu na to, že to bola
nešťastná náhoda. A toto si nevymýšľam. Možno so mnou teraz nikto nebude súhlasiť ale
počul som že postoj môže človeka buď vyniesť na piedestál alebo úplne potopiť. Lenže
otázkou je čo vlastne postoj je. Zmena vlastnej identity, názorov, postojov a zaradenie sa do
spoločnosti? Nie! A s týmto nikdy nebudem súhlasiť, každý človek je totiž jedinečný a bude
sám sebou len vtedy ak sa bude riadiť Svojim vnútorným presvedčením. Áno môže ma postoj
potopiť a možno ma aj potápa ale radšej zostanem sám Sebou ako by som mal žiť
s myšlienkami iných!!! Prečo si celý život napríklad myslím a považujem tanec za niečo
neuveriteľne nudné a trápne a pritom viem tancovať? Od vzniku ľudstva všetci považovali
tanec za zábavu ale ja sa stále pýtam čo je na tanci zábavné? Nikto mi však na túto otázku ešte
nevedel odpovedať. Napriek tomu sa na mňa ľudia pozerajú ako na idiota ak náhodou nejdem
na zábavu alebo ples – že som vraj nespoločenský. A práve o tomto hovorím. Nikdy s tým
názorom nebudem súhlasiť, pretože každý človek je jedna veľká individualita a ak by sme
boli všetci rovnakí tak by tento svet čoskoro neexistoval.
Čo sa týka zamestnania tak k tomu sa radšej nevyjadrujem – napíšem len jednu vetu –
dokázal by si niekto z Vás čo ste tu predstaviť len jednu jedinú spoločnú dovolenku za 9
rokov spolužitia s partnerom??? Nedostatok peňazí, nedostatok času, problémy
v rodine.....atď Vie si niekto z Vás predstaviť oddychovať len jeden raz za 9 dlhých rokov? To
je na margo toho ako je potrebné v našom stave nájsť si skvelú prácu, bez stresu, s dostatkom
voľného času.
Môžem Vám všetkým poradiť len toľko, že sa na minulosť zabudnúť dá a (endorfíny) v tom
zohrávajú veľmi podstatnú úlohu, ibaže ich musíte mať v hlave veľmi dlhý čas. Ako som už
raz písal na minulosť sa dá zabudnúť ale na dobré spomienky sa zabudnúť jednoducho nedá
takže ak má niekto nejakú dobrú spomienku, ktorá sa prelína s jeho minulosťou tak sa nedá
zabudnúť nikdy. Čo sa týka tých priateľov. Ak by nebolo tých ľudí, čo podľa doktora neboli
skutoční priatelia a ktorí za to nestoja tak Vám poviem len jediné už by som tu teraz nebol.
Áno možno považujem priateľstvo za niečo viac ako lásku ale len z jediného dôvodu –
zamilovať sa môže človek milión krát ale skutočného priateľa nemusí stretnúť nikdy.
A samotné priateľstvo je v konečnom dôsledku tvorené láskou, lenže tá sa podľa môjho
názoru nedá nikdy stratiť. A stojím si aj za výrokom, že ak niekoho človek miluje tak ho
nikdy nemôže nenávidieť, naopak ak človek niekoho nenávidí tak ho môže veľmi ľahko
milovať. Toto sa podľa mňa netýka len priateľov ale ak niekto niekoho miloval tak môže byť
na neho nehnevaný, nemusí sa sním rozprávať do konca života ale nikdy ho nebude
nenávidieť. Poviem to len jednou vetou – ak máte skutočných priateľov tak vedia o tomto fóre
a sledujú všetko čo napíšete!!! Možno nedokážem nikomu z Vás vysvetliť, prečo sú pre mňa
priatelia takí strašne dôležití ale viem jedno ak by som v priateľstvo a v ľudí neveril tak som
už u doktora a beriem lieky. Viem, možno by som tam mal ísť ale položte si všetci otázku či
ste predtým ako ste navštívili lekára vyskúšali všetky možnosti?! Odporca liekov, nie vôbec
nie som odporca liekov ale na cukrovku je predsa inzulín, ktorý ju v podstate dokáže potlačiť.
Áno nevylieči úplne ale je to jeden liek na konkrétnu podobu, ktorý pomáha nie? Ale to ak
niekto berie 8 druhov liekov na depresiu, poruchu osobnosti, schizofréniu a doktori si nie sú
istý čo mu v skutočnosti vlastne je a vysádza lieky štýlom pokus – omyl je podľa mňa hazard
so zdravím. Ale nemusíte so mnou súhlasiť je to iba môj názor!!!
Podľa mňa a zase je to iba môj názor, doktora by ste si nemali vyberať podľa toho či je
dobrý alebo zlý ale podľa toho ako veľmi je Vám sympatický a či mu naozaj dokážete
dôverovať a rozprávať sa s ním. Teda myslím psychológa. Nikdy som u žiadneho nebol,
nikdy som nebral žiadne tabletky na psychické problémy a je iba na Vás či to čo tu píšem
bude mať pre Vás nejaký význam. Mám zase jeden zo Svojich svetlých dní ale poviem Vám
len jedno. Je tu veľa ľudí, ktorí sa obracajú k viere ale ak Boh existuje tak prečo vytvoril
alebo dovolil niečo také ako je depresia? Ja v neho čiastočne verím, verím že každý má
svojho strážneho anjela, verím, že existujú mimozemšťania, verím v duchov ale prečo do riti
táto choroba vlastne existuje? A Jane 318 včera v reflexe som videl veľmi zaujímavú reportáž
o kríze mladých. Možno je to blbosť ale ak sa to dá pozrieť niekde v archíve tak si to určite na
nete pozri. Pretože možno veľa z nás depresiu vôbec nemá, je to iba obyčajný strach zo
zlyhania v živote! Možno teraz väčšina z Vás nebude súhlasiť ale ja to napriek všetkým
problémom risknem. Teraz sa neurazte ale kto už má rodinu, deti, prácu ktorá ho baví , dobre
zarába a má kde bývať tak ho nechcem nijako uraziť ale tomu sa ľahko chodí k lekárovi. Až
dosiahne aspoň 2 veci, ktoré som teraz napísal tak tam pôjdem aj ja dovtedy to bohužiaľ
musím zvládnuť sám. Všetci si teraz poviete je to blbosť ale pomáha Vám s tým niekto,
tabletky Vás možno dokážu udržať na žive ale bojovať s touto chorobou musí predovšetkým
človek sám. Ako som už raz povedal možno nie sme chorí. Jane318 Tvoje písanie je super,
v podstate každý umelec a všetci, ktorí niekedy niečo v živote dokázali boli iní. Ja nehovorím
teraz o tom, že sa trápili ale ani jeden úspešný človek sa nikdy nezaradil do spoločnosti,
pretože ak by tak urobil a robil by presne to, čo tí ostatní pred ním – nikdy by sa úspešným
nestal.
Neviem síce prečo ste na fóre vy ostatní ale viem presne prečo som sem prišiel ja. Každý
človek by mal niekam patriť a koniec koncov chcel som spoznať ľudí, ktorí majú podobné
problémy ako ja. Na viacerých fórach bola prezentovaná jedna rada ,, ak chce byť človek
zdraví tak by sa nemal stretávať s ľuďmi s rovnakými problémami ,, podľa mňa ale zase to je
len môj názor ten človek nemal pravdu, pretože ......PRETOŽE!
Ja osobne som si tu prečítal veľa dobrých názorov a dalo mi to strašne veľa. Ja netvrdím, že si
niektorý vezmem k srdcu a teraz budem robiť všetko tak ako mi niekto radí ale som veľmi
rád, že som Vás všetkých spoznal. Zabudnúť na minulosť, spomienky, skúsenosti, pocity?
Neviem asi tomu nerozumiem ale podľa mňa je to presne tak ako keby človek zabudol nato,
kým bol, možno by zabudol aký bol a možno ak by zabudol na minulosť tak by sa z neho stal
niekto iný.
Pozrite nebudem Vám klamať, to, že sa zo mňa stal citlivý človek s nakopenými
emóciami, ktoré neviem zvládať, dobrý poslucháč .....atď za to všetko môže moja minulosť.
Ak by som na ňu zabudol tak by som možno nikdy priateľov nemal, presne ako pred 14
rokmi. Chcem povedať len toľko, že radšej priateľov mať a stratiť ich, ako nemať žiadnych.
Len môj názor. A je podľa mňa vždy lepšie ak si človek pamätá kým aj napriek tomu, že je
chorý, akoby bol zdravý s tým že na všetko zabudne.
Možno som idiot ale uvedomujem si čo pre mňa priateľstvo v konečnom dôsledku znamená.
Možno si teraz budete o mne myslieť, že som idiot ale mám elixír šťastia. Dal mi ho niekto
kto ma má naozaj rád a je mojím priateľom. Viem zdá sa to nemožné, že také niečo skutočne
existuje ale verte alebo nie existuje. Nebudem hovoriť čo to je ale môže Vám ho dať jedine
osoba, ktorá Vás má skutočne veľmi rada. Možno väčšina z Vás so mnou nebude teraz
súhlasiť ale podstatné je aby ste nikdy neľutovali Svoju minulosť, pretože len tak dokážete
byť naozaj šťastní. Urobil som v živote veľa vecí ale napriek všetkému a tomu čo viem teraz,
to aký som atď. Nikdy by som nič na mojej minulosti nezmenil napriek tomu, že by sa dal
vrátiť čas. Ak nie je niekto z Vás zmierený s minulosťou tak nikdy nemôže a nedokáže na ňu
zabudnúť alebo sa s ňou zmieriť. ,, Tisíckrát odpustené ale ani raz zabudnuté,, pamätajte nato,
že odpustenie je rozhodnutie a ak nedokážete niekomu niečo odpustiť tak to pre Vás
znamenalo oveľa viac ako si naozaj myslíte a toho človeka ste milovali. Niekto sa pýtal či
existuje akútna pomoc pri stave úzkosti? No teda pekná otázka ale môžem Vám s kľudným
svedomím povedať, že naozaj existuje. Stačí sa zobrať a ísť za niekým koho máte skutočne
radi alebo ste ho dlho nevideli a potom ho OBJAŤ. Viem možno blbosť ale veľmi to pomáha
teda aspoň mne. Toto som už raz napísal ale všetko sa mi to zmazalo, som nadával ako idiot
ale skúsim to napriek tomu dopísať ako predtým. Vždy budem niečomu veriť, možno to bude
len malá nádej ale aspoň budem veriť. Možno sa mýlim, ale môj názor je taký, že ak má
niekto raz depresiu tak ju má už navždy. Je len na každom z Nás ako sa s tým vyrovnáme. Ak
by som v minulosti neurobil, to čo som urobil tak viem celkom určite, že by som si to do
smrti vyčítal. Všetci včetne doktora si teraz myslíte, že nie som s minulosťou napriek
všetkému zmierený ale ja mám trošku iný problém. Ak ste čítali čo sa mi stalo tak niečo o tom
viete. Ja nemám asi problém s minulosťou ale s tým, že nikoho tá minulosť už v dnešnej dobe
nezaujíma ale ako niekoho nemôže zaujímať, že ho chcel niekto v minulosti zabiť? Viem
možno je to hlúposť ale ja by som bol veľmi rád ak by ľudia na ktorých mi naozaj záleží
neboli vystavení nebezpečenstvu. Viem bez dôkazov je to už teraz blbosť ale ako mám
povedať o tom čo sa mi stalo v minulosti ,,mojim priateľom,, ak ich to ako hovoria nezaujíma
alebo majú Svoje životy. Ako ich mám varovať pred niekým o kom si myslia, že je to ich
kamarát??? Prečo tak verím v priateľstvo? Pretože zamilovať sa môže človek tisíckrát ale
skutočného priateľa nemusí nájsť za celý Svoj život. A v skutočnom priateľstve je aj láska,
v podstate samotné priateľstvo je vytvorené z lásky. Ja už naozaj neviem čo som sem napísal
predtým a aké myšlienky som Vám chcel napísať ale dúfam, že ma neodsúdite. Ako som
napísal toto všetko je len môj názor a som rád že sem môžem písať. To, čo som sem predtým
napísal bolo približne 2 x tak dlhé ako tento príspevok takže možno by ste to ani nečítali ale
naozaj ma veľmi mrzí, že som to omylom vymazal. Nikdy človek nenapíše na druhýkrát niečo
tak ako prv. Možno sem nemám právo písať a všetci čo ste tu máte oveľa väčšie problémy
ako ja ale budem veľmi rád ak si napriek tomu toto prečítate.
Opýtam sa teraz Vás všetkých, pomohla Vám nejako terapia alebo liečba okrem toho, že
prežívate, píšete na takéto fóra a máte stavy úzkosti? Áno aj ja mám stavy úzkosti ale viem
jedno – nikto zdravý to nikdy nepochopí a nikdy sa do nás a našich pocitov nedokáže vžiť
žiadny lekár. Ja Vám neviem vysvetliť, prečo sú pre mňa priatelia takí strašne dôležití ale
viem, že ak by som ich nemal a neveril im tak tu už 14 rokov nie som. Vďačím im za viac ako
za 14 rokov, vďačím im aj za tie nádherné skoro 4 roky, ktoré som naozaj žil a bol som
šťastný. A dá sa to, nikdy som na tomto fóre ani nikomu inému nepovedal, že sa nedá
zabudnúť ale ak v tej minulosti existuje jediná krásna a šťastná spomienka tak to nebude trvať
dlho. Možno ma tu niektorí pokladajú za schizofrenika ale toto som si jednoducho prežil.
Vďaka mojej láske a priateľom som dokázal na väčšiu časť minulosti zabudnúť ale akonáhle
prišlo horšie obdobie a človek sa snaží spomenúť na nejaké šťastné chvíle tak je zle. Možno
to teraz vzdávam ale v skutočnosti stále verím presne tak ako Vy ostatní. Pretože ak by sme
nemali nádej tak ani jeden z Nás tu už dávno na tomto fóre nie je! Možno to celé tajíme
a skrývame a potláčame naše emócie ale môžem Vám z vlastnej skúsenosti napísať, že každý
komu som o tom povedal to skôr či neskôr nezvládol. Vôbec nesúhlasím z názorom, aby
o tom človek povedal rodine, pretože okamžite by sa k nemu začali správať ináč. Lenže to nie
je o pochopení ale všetci by sa báli a pretvarovali. Ani jeden by Vám nerozumel a čo je horšie
tak by Vám nikto naozaj nepovedal čo si o Vás myslí. Môj názor. Možno sa niekomu toto čo
som teraz napísal nepáči ale je to jednoducho tak. Ak má človek dosť síl tak si napriek
všetkému myslím, že by mal skúsiť zabojovať sám. Ale aj keď mi teraz mnohí z Vás neveria
tak ten elixír šťastia a sily naozaj existuje. Ak som tu niekedy niekoho urazil tak mi prosím
odpustite stáva sa mi to dosť často ale nikdy to tak nemyslím. Tak zatiaľ.

Ou, to je viac než dosť 0_o A to na mňa pozerali ako na cvoka, keď som si dobrovoľne ako piaty pribrala francúzštinu (šli sme na ňu tri z celej školy), že "budeš mať toho moc" :D

Zo štyroch - ale v ekonomike máme zahrnutých ešte ďalších.... asi 5 predmetov, takže koniec koncov ja maturujem možno z deviatich (keď sa to tak vezme).

Teraz sa maturuje z piatich alebo len zo styroch predmetov?

Meretseger - och, nestraš! Pamäť mám hroznú aj ja, sústredenie kamsi odišlo (asi vyskočilo z okna školy)... ale matura je fakt blízko, to už utiahnem, aj keby sa ...pototo.
Potom to začnem riešiť, nech na výške (ak ma vezmú) nebudem mať problémy a budem sa môcť normálne učiť a normálne chodiť na prednášky. :-/
Lieky sú diskutabilné, ale musia byť. Pretože niekomu pomohli veľmi, niekomu nie (ale to je chyba doktora, že nevedel predpísať tie správne, alebo sa práve tie lieky vylučovali, čo je katastrofa).
Lieky by sa mali brať, ak sú raz predpísané a ak zaberajú.
Idem spať. :-D

Pred nejakými dvomi dňami som zistila, že svojvoľne vysádzať sa nevypláca, to jo:) Hrabalo mi teda poriadne.
J111: Nie som si istá, či sa o tomto vie dosť. Serotonín, jasné, tak možno má fakt dôležitú funkciu. Alebo je v tom niečo viac? Dunno.
Každopádne si myslím, že neliečená depresia je vážna vec, howgh.

Ja len rozmyslam nad tym, ci by len nedostatok serotoninu dokazal vyvolat tak tazke depresie. Vsak len nemate serotonin, inak je vsetko ok...