Psychiatrická liečebňa v Pezinku

Meretseger

prvýkrát som bola LEN dva týždne, pri druhej hospitalizácii to bolo päť týždňov, ale ak poskladam dni,ktoré si pamätám, je to spolu asi týždeň, zo zvyšku si nič nepamätám. samovražedné myšlienky a sklony riešim dlhodobo na terapii a je to dosť zložité, ale na to mne nepomohli ani dva pobyty v pezinku, dokonca po prvom, čo bolo tri a pol mesiaca, som sa ani nie dva mesiace nato otrávila liekmi, nasledovala intenzivka v ružinove a nedobrovoľný prevoz do pk a tam ďalšie štyri mesiace.

Ivetka, ja som to zažila na vlastnej koži. Jeden večer som len tak sedela... bolo mi smutno... sestrička sa pýtala, či mi niečo nie je... a ja len tak, že najradšej by som nebola. Za minútu prišla lekárka- bolo okolo 20:30 a o 21hod som bola na Áčku! Na izbe, kde boli dve ženské v klietke a kričali! Bolo to vo štvrtok. Nemala som pri sebe moje veci, mobil, príbor, oblečenie, len večer čo som išla v pyžame. Naši sa mi nemohli v piatok dovolať, nevedeli, čo sa deje. Až neskôr som mohla zavolať zo sesterne... volala som s plačom mame, že som na akútnom, pri telefonovaní bol lekár aj sestričky. Na druhý deň prišiel otec.. keď videl, kde ma to zatvorili, chytila ho zlosť. Ja som stále plakala, nevedela som prestať. Otec dal zavolať v sobotu službukonajúceho lekára. Sestrička sa samozrejme nikoho nemohla dopátrať.. že nevie, kde je. Ale otec naliehal... až sa nakoniec zjavila lekárka. Otec ju požiadal, aby mu dala nahliadnuť do mojej zdravot. dokumentácie a v správe bolo napísané, že som sa chcela zabiť!!!! A to som povedala sestričke, že by som najradšej nebola, že sa mi nedarí, ale nie, že chcem zomrieť, alebo podobne. Čiže toto tam napísala lekárka vo štvrtok... otec mal pri sebe foťák a keď lekárka na chvíľu odišla, tak si to otec odfotil... viac tu písať nebudem, len že to otec len tak nenechal a dal to na Dohľad pre zdravot. starostlivosť! Skutočne na to nikdy nezabudnem. Musela som byť na chodbe celý deň až do večera, bola mi zima. Nemohla som mať pri sebe žiadne osobné veci. Čas išiel tak veľmi pomaly. V pondelok ma vďaka otcovi dali späť na psychosomatické, ale nevedela som im odpustiť čo mi urobili, tak som v útorok podpísala reverz a išla som radšej domov. Keby som sa tam mala náhodou ocitnúť znovu....

vie mi niekto napisat rezim na psychosomatickom? dakujem

cry...

mám pocit že na niektorých psych.klinikách normálne porušujú pacientom ľudské práva...

..to čo si opísala som videla na vlastné oči a hoci som nebola pacient,bolo to pre mňa neskutočne traumatické..tie sieťovky,niečo príšernéééé!:(

majulík...isteže,stav ťažkej depresie sa v nijakom prípade nedá ovplyvniť vôľou...

...a psychiatriu považujem za nutné zlo,ale žiaľ niekedy sa už nedá inak pomôcť,to je fakt...

ja som pol roka pracovala ako sanitárka na psychiatrii - lôžkovom a veru bolo tam dosť pacientov na ktorých bolo vidieť že veľmi trpeli..no akosi sa z toho vystrábili,chvalabohu...záleží však od diagnózy lebo také psychózy to je trochu iná parketa,to nejde vyliečiť akurát troška stabilizovať..

Meretseger, presne, nikdy viac:(

Človek nikdy nezabudne, presne... A povedala som si, že nikdy viac, bol to čistý horor.

Majulik, presne ako si napisala, takto to je na tom psychosomatickom. Staci, ze len clovek spomenie, ze ma take myslienky a za 5min. je dole na Acku. Cely den su tam pacienti na chodbe, lebo sa tam zatvaraju izby, cize si nemozes ani pospat, ked ti je zima tak ani lahnut do postele. Tusim od 6:30 do obeda si na chodbe, po obede otvoria na hodinu izby, a potom je clovek znova na chodbe az do vecera, lebo zasa zatvoria izby. A na Acku su tie najtaszie stavy, horor.. pre normalneho cloveka, ktory sa tam ocitne to moze byt az trauma a nikdy na to nezabudne. Tiez su tam klietky a pacienti v nich nimi trasu, kricia, je to tam strasne..

Meret., o Trnave som tiez nic nepocula.

A nemáte tu niekto skúsenosti s PL v Trnave?

Dva týžden na A-čku, preboha... Začínam zvažovať, či tam vôbec ísť. Mám totiž po pokuse, tak už mám cestu na psychosomatické asi zarúbanú :-/ Ináč som však relatívne v pohode, hlavným problémom sú tie suicidiálne myšlienky, to by nešlo tajiť. Jaaj, neviem teraz, čo robiť.