Túto tému som založila preto, lebo som sama v minulosti trpela úzkosťami a depresiami a hľadala som radu aj v diskusiách na tomto fóre. Chcem len dodať silu všetkým ľuďom, ktorí trpia týmito chorobami a povedať im, že si musia veriť a dá sa z toho dostať. Navštevovala som aj psychiatričku a brala lieky, som už viac ako rok bez liekov a iných utišujúcich prostriedkov. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a mne táto choroba dala dosť veľa. Uvedomila som si, že šťastie je v maličkostiach a človek si je jeho strojcom sám. Za ten rok som skončila úspešne školu a našla som si prácu, kde je komunikácia s ľuďmi základom a vrtochy úzkosti tam nemajú šancu. Všetkým vám držím palce a ak sa niekto z toho pekla tiež dostal, pridajte svoj príbeh a povzbuďme spolu tých, ktorí s týmito hnusobami ešte bojujú.
Úzkosť a depresia - vyliečenie a prekonanie samého seba
Budem strucny a bez interpunkcie. Bojujem s depresiou uz dlhe roky v podstate Uspesne.nebudem sa o nicom rozpisovat, o priznakoch, priebehu atd, pojdem rovno a jednoducho k veci.
Vychadzajme z toho, ze depka je porucha chemie v mozgu. Mozme ju zmenit na spravnu??? Ano, mozme, teda mne to zabera a je to velmi jednoduche. VEGETARIANSTVO. Predstavte si cloveka v depresii, ktory zo dna na den prestane jest maso a aj soju!!! Spociatku sa nedeje nic. Ak vydrzite, po case(zhruba 14dni) sa rozbieha a upravuje travenie, meni sa metabolizmus, meni sa stolica, pot prestane zapachat, atd,atd....Po asi 21 dnoch sa vracia chut do jedla,dostavuje sa UTLM, proste ak ste unaveny, zaspite kdekolvek a kedykolvek....:o))) A to je koniec, nasleduje uz len VAS stastny zivot...A co jest??? Vsetko okrem akehokolvek masa a soje, cize vajcia,syry, atd,dokonca su povolene aj ryby....Vyskusajte,ak pomoze len
jednemu z vas, ako mne, nepisal som to zbytocne.... Warning, ak vam tato jednoducha metoda pomoze,akykolvek navrat k masu ci soji znaci opat navrat!!! choroby.... Ucinky vyliecenia sa dostavia asi po 21dnoch vegetarianstva, mozno az msiaci. Podporujte vegetariansku premenu metabolizmu, chemie mozgu a celeho tela intenzivnym a pravidelnym sportom a pohybom podla vasich moznosti, ale skuste ist postupne na vase bezpecne maximum, napr. beh, turistika, bike, ucinky sa dostavia skor, a vytrvajte v tom....Stoji to za to, verte, vela uspechov....
Mno diky. Dufam ze ich prezijem
Ahojte, ako to tu tak čítam, všetci ste už dospelý.. ale ja niesom.. mám 14 rokov a pred rokom som trpela depresiou. O tejto depresií moji rodičia nevedeli.. vedeli len to, že som smutná, ale nehovorili my nič o tom, že by som mala mať depresiu. Začalo sa to tým, že mi zakázali chodiť s jedným chalanom kvoli určitým veciam.. bol to môj prvý chalan a bola to pre mňa obrovská strata. Vtedy sa mi začali obdobia pekla.. rodičia na mňa hučali, nemala som nikoho komu by som sa mohla vyrozprávať, mala som pocity samoty a úzkosti. Nechodila som k žiadnej psychiatričke.. asi to bolo preto, lebo som si nechcela priznať, že je to také vážne.. nikdy som si nemyslela, že sa niečo takéto môže stať práve mne.. myslela som si, že je to len "obyčajný" smútok, ktorý prejde. Ale neprešiel.. trvalo to cca 3-4 mesiace a bolo to najhoršie obdobie môjho života. Doteraz moji rodičia nevedia, že som trpela depresiami a asi sa to ani nikdy nedozvedia.. nemám im to ako povedať.. a aj keby to vedeli, tak je už neskoro. Už nevrátim späť tie dlhé preplakané noci.. ani ten čas strávený zamknutá v kúpelni so žiletkou v ruke.. stalo sa to a teraz som na seba hrdá, že som to zvládla sama bez psychiatra..
To že som mala depresiu som zistila až vtedy, keď som sa o to začala viac zaujímať.. začala som si čítať rôzne články o depresií a robila som si rôzne testy na túto tému a až vtedy som zistila, že to bolo vážne a že som to nemala podceňovať..
A týmto prosím všetkých rodičov, nepodceňujte smútok svojich detí.. nenechajte ich upadnúť do depresií.. skúste sa o nich viac zaujímať.. najhoršie je, keď ludia, ktorí zapríčinili vašu depresiu sú vaši rodičia..
Tak mne sa stalo ze som pred dvoma rokm pracpvala v jednej firme,kde ma nepekne zhadzoval kolektiv.Nie dvaja styria ale rovno aj 15 ludia.Bolo to nepriemne,ako retazovka zacal si robit srandu jeden ragovali dalsi.CI to bolo pracovne,vseobecne ci osobne stale ma zhadzovali.Bolo to najvacsie peklo ake si prezila doposial.Ale mozno ma to posilnilo v niecom.Uz by si nenehala kydat na hlavu.Nechapem preco su niektori ludia taketo svine!Mala som naruseny zaludok.Zachvaty bolesti,kazdy vecer plac,triasky,nizke sebavedomie...uplne som si seba nevazila.Otras!!!Doteraz mi podriadne nik nechce verit co som si tam prezila...
Ahojte takisto som si myslela ze take nieco sa ma nikdy nebude tykat ved som silna.az prisiel zlom a musela som vyhladat aj ja psychiatricku.Vzdy som sa s problemami vyrovnavala bravurne ale neviem nieco sa vo mne zlomilo a zacala som sa dost podcenovat, neverit si, s kazdym som sa hadala, kazdeho som nenavidela, zacala som sa do seba uzatvarat.....a pritom chcem potoknut ze co sa tyka vyzoru nechcem sa chvalit ale vyzeram dost dobre priatela mam ukazkoveho hotoveho kulturistu a cp sa tykaspravania takisto mozem byt spokojna. Ale ja stale rozmyslam negativne do buducna a taksto rozmyslam naf tym vsetkym zlym co som si prezila v detstve a to nieje dobre. Moj problem zacal ked som uz nemohla ani zaspat kludne.ani sa najest len som vela fajcila cela som sa roztriasla.....psychologicka mi povedala ze nemam ziadnu dusevn.poruchu len mi odporucila zmenit zivotn.styl a psychiatr.mi nasadila AD ale ja by som to chcela zvladnut aj bez nich.Dufam ze sa mi to podari
Cely zivot sa rozdavas pre ludi. Dopraj si aj ty starostlivost o seba. Psycholog ta vypocuje aj pochopi. Takze existuje niekto. Clovek v nicom nemusi byt sam. Nechces uz zit takyto zivot -to nie je vazne vyjadrenie? Mozes nieco urobit, znizit sa a poziadat o pomoc alebo nariekat na forach.
Nemysli si, ze ti nerozumiem. Viem ake to je. Priznat si vaznost stavu, poziadat, .... Mat depresiu, uzkosti.
Tu ti davam radu. Ziadas o nu predsa. Zacni bojovat.
Ako sa psychicke problemy zacinaju je tazko povedat. Nieco je genetika, nieco je stress, nieco su spankove poruchy, nieco je nedostatky v traveni a strave, co sa preukazu v nedostatkoch roznych neurotransmiterov.
A samozrejme silou vole sa da tu vselico napravit, aj ked rozhodne nie vsetko. Ale kazdy z uvedenych dovodov sa da ucinne adresovat aj bez chemickych liekov roznymi neskodnymi a nenavykovymi doplnkami.
Ahojte. Mám problém. Nikdy som si nemyslela ze to vyslovim nahlas ale je to tak. Ako som si čítala vsetky vase prispevky, tlacili sa mi slzy do oci. Na jednej strane som rada, ze nie som v tomto sama, ale na druhej strane ma mrzi, kolko vela ludi takto trpí. Ja som nemala nikdy vykyvy nalad. Prednedavnom mi jeden lekar nasadil liecbu (nie na psychiku, bol to uplne iny lekar). Vraj je mozne ze v mozgu sa mi moze vytvarat nador. moze ale nemusi. Moze byt zhubny alebo nezhubny..to sa nevie. A vtedy to zacalo. Citila som ze ma nikto nevie pochopit.Hnevala som sa na celý svet. Cim dalej som na to myslela tym viac som upadala do depresii. Zacala som sa uzatvarat do seba. Mala som najlepsiu kamaratku. Prisla som o nu. Vsetku vinu som hadzala na ostatnych,len ja som bola nevinne v tom. 3 mesiace som stravila v absolutnej izolacii od okoliteho sveta. Ráno som sla do práce, vecer zase z práce, potom som cely vecer preplakala az kym som nezaspala. A takto sa to opakovalo 3 mesiace.. Po 3 mesiacoch som uz nevladala a tak som sla za tou kamoskou s nadejou ze mi pomoze ked sa jej vyrozpravam. Opäť som mala pocit ze som nepochopena. Nevypočutá. Ona mi radu dala, ale pre mna to nebolo dostatocne. Predtym som ja kazdemu radila v problemoch a mala som pocit ze ked som mala problem ja, tak ma nikto nevedel pochopit. A dat mi taku radu, aby som uz neupadala do depresii. Moje vykyvy nalad uz vsetkych prestali bavit. Opäť som sa začala uzatvárať do seba. Vyhľadávam smutné filmy na pozretie a potom cele dni len preplačem. S nikým sa nerozprávam, pretože mám pocit ze ma nikto nepochopi. Myslela som si ze som spadla az na same dno, ale potom som pochopila ze nie, pretoze ostatní ma potápali este hlbsie a hlbsie a ja som sa nemala od coho odrazit. Opäť zacinam prezivat to trojmesacne peklo...
Vsetci pisete ze musime my sami chciet a popracovat na sebe, spravit ten prvy krok. Ja ale newiem ako ho mam spravit. Nechcem vyhladat odbornika, pretoze si stale nechcem priznat ze je to vazne. Preto som vyhladala diskusne forum. Chcem byt opäť stastna ako predtym a neriesit ziadne smutne veci. Polovicu svojho zivota som studovala, aby som mohla pomahat ludom. A teraz som zistila ze mne nema kto pomoct. Nema ma kto vypocut. Nechápu ma. Lenze najhorsie je ze ani ja nechapem samu seba. Neviem co vlastne chcem. preto som vedela, ze od ludi som velmi vela ziadala ked som chcela aby mi pomohli, pretoze v prvom rade si musim pomoct ja sama. Musim si utriedit myslienky. Ale neviem, netusim ako to spravit. Citim sa tu nechcene.
Nechcem uz zit takyto zivot...
Ja nemám taký problém s prataním ako ty. Prášok na rajbanie tiež často nekupujem :D :D
Ja som si dneska pratal izbu a zistil som ze v nej mám pol kila prachu.
A mne bolo divne, ze som za tie dva roky nedostal vobec chripku.
chcem sa opýtať tých, čo berú antidepresíva, či sa cítia že ten život s liekmi nie je ten pravý.
LEBO často čítam, ako ich chcete vysadiť ale máte strach a pod. Prečo ich chcete vysadiť ? čo cítite pri ich braní, veď pomáhajú či nie ?
