Túto tému som založila preto, lebo som sama v minulosti trpela úzkosťami a depresiami a hľadala som radu aj v diskusiách na tomto fóre. Chcem len dodať silu všetkým ľuďom, ktorí trpia týmito chorobami a povedať im, že si musia veriť a dá sa z toho dostať. Navštevovala som aj psychiatričku a brala lieky, som už viac ako rok bez liekov a iných utišujúcich prostriedkov. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a mne táto choroba dala dosť veľa. Uvedomila som si, že šťastie je v maličkostiach a človek si je jeho strojcom sám. Za ten rok som skončila úspešne školu a našla som si prácu, kde je komunikácia s ľuďmi základom a vrtochy úzkosti tam nemajú šancu. Všetkým vám držím palce a ak sa niekto z toho pekla tiež dostal, pridajte svoj príbeh a povzbuďme spolu tých, ktorí s týmito hnusobami ešte bojujú.
Úzkosť a depresia - vyliečenie a prekonanie samého seba
Ahoj.Začnem..Mam 33 rokov...Som mama 3 deticiek.Najstarsia ma 10 r., dalsia 5 a najmensi bude mat2 roky.Mam pocit,ze som cely zivot bojovala s problemom Rozvod rodicov v predpubertálnom veku(bola to rana velká) .......,anorexia (bojujem s tým dodnes)...nenávisť k sebe samej....sebapoškodzovanie.....(najhorsie obdobie,ktore som zazila)...... Ale teraz,....rano sa zobudim,a netesim sa na nic...kazde rano povysavam,poupratujem,pozmyvam podlahu.... Najhorsie je,ze kazdy flak na parketach ma dokaze rozhodit,kazda omrvinka......... :-( ,deti kricia,ja som stale nervozna...,znechutena,nebavi ma nic,placem zo zufalstva,...kricim na nich,aby si upratali ..........nevladzem....,Nezvladam svoj zivot..takto nestastna som nikdy nebola...s muzom sa skoro vobec nerozpravame,nepozna moje pocity....kasle na mna....Nenavidim sa,svoj zivot................
Ahojte, ako vidím, tiež som jedna z Vás. Moje prvé psychické zrútenie prišlo pred 5 rokmi, kedy som prešla cez veľmi hektické a stresujúce obdobie v práci...kolotoč od nevidím do nevedím, žiadne pocity šťastia a radosti...až jedného pekného dňa som sa v práci zrútila a zavolali mi záchranku...vyšetrenia preukázali akurát môj 100%-ný zdravotný stav a od všetkých odborníkov som bola vyprevadená slovami: ste zdravá, nič Vám nie je...no ja som mala pocit, že zomieram, že zajtra znovu príde nepríjemný pocit búšenia srdca a strácania vedomia...strach a hrôza...zimnica...obvodný lekár sa mi snažil vysvetliť, že ide iba o psychiku a že treba zájsť k psychiatrovi...ja? veď mi nešibe! - takže mi nasadil antidepresíva, zakázal fajčiť, piť alkohol a hlavne doporučil cvičiť, vyvarovať sa stresu atď....no a minulý rok začali moje stavy prichádzať znova, najskôr len tak, aby som si ich uvedomila a ten posledný skončil zase záchrankou...plakala som, že som labilná, že sa nedokážem postaviť už nikomu a ničomu, moje deti, keď ma videli, plakali so mnou a báli sa o mňa :(...jednoducho celé zle...a tak, ako tu už niekto napísal, problém bol naozaj vo mne, chcelo to sebazaprenie a vyhľadať pomoc....natrafila som pred štyrmi mesiacmi na neuveriteľnú psychologičku, ktorá ma učí techniky zvládania týchto stavov...je to ťažké, ale funguje to...veľa blokov máme z minulosti, nespracované zážitky, hlavne tie zlé a smutné, vzťahy s rodičmi a priateľmi...znovuprežitie týchto negatívnych a smutných spomienok ma posunulo ďalej a už ma dnes v takej veľkej miere nezaťažujú....doporučujem každému, aby urobil ten malý krôčik k tomu, aby si pomohol a vyhľadal pomoc...ja sa momentálne držím, stavy už na mňa nechodia, prestala som si brať veci osobne /to trvalo asi najdlhšie/ a prestala som sa trápiť vecami, ktoré sa ma netýkajú...ľahšie sa mi dýcha, ale ešte dlhá cesta je predo mnou! všetkým Vám držím palce :)
Ahojte, s depresiou bojujem uz dva roky (viacmenej bezvysledne). Vsetko to zacalo ked som sa rozisiel(teda ona somnou) s priatelkou. Do vtedy som si zivot uzival naozaj velkymi duzkami, miloval som spolocnost, kamosov, party, lahke drogy, vsetko... Po rozchode sa ale vsetko zmenilo. Nechapal som co sa somnou deje, prestal som komunikovat s okolim, kamaratmi s rodinou. Zacal som mal dokonca nieco ako sluchove halucinacie a niekedy som mal pocit ze pocujem moju ex. Zacal som mat uzkostne stavy, ked som mal riesit obycajne veci ako ist zaplatit sek na postu bol som z toho uplne vystresovany a mal som pocit ze kazdy to na mne vidi..Po case som sa rozhodol navstivit psychologicku a chodil som na terapiu 3 mesiace. Bolo to celkom fajn, ale musel som odyst do zahranicia. Urcite sa moj stav zlepsil a aspon ta uzkost je prec. Momentalne som v Australii kde studujem, chodim do roboty, sportujem, ale ten pocit smutku je na dennom poriadku. Samozrejme nizke sebavedomie. Spolubyvajuci si asi o mne myslia ze za A)Som uplne namysleny lebo s nimi nekomunikujem alebo za B)Ze uz ked komunikujem tak som na urovni 15 rocneho decka(tym ze toto vsetko v sebe prezivam sa snazim na vonok posobit ok, no za cenu ze sa spravam jak pojaseny)..AD som bral asi 3 mesiace. Neviem ci mi bolo lepsie ale asi skor nie. Nic by som nechel viac ako aby sa vratilo moje stare ja. Nedokazem komunikovat, myslou som stale niekde mino a rozmyslam stale o tom aky som neschopak aj ked v skutocnosti to mozno tak nieje..neviem, stale si hovorim ze bude dobre a ze to jedneho dna odyde. Kazdopadne je to neprijemne zit s takou poruchou a tak nam vsetkym drzim palce a zelam vela sil.
Ahojte.
Zabludila som na tuto stranku od mojho posledneho postu. Precitala som si co nove, vidim ze sa dari aj nedari. Slavica rada by som poradila co dalej ale sama neviem. Zaklimak pises ako mame na sebe pracovat, ale zabudas ze vacsine z nas na sebe nezalezi. A to je ten cely problem. Ano, som na tomto fore a tak chcem asi nieco riesit a pomoct si, takze snad nejaka mala nadej tu je. Ale som tu zaroven preto ze je to opat horsie ako inokedy a ja sa bojim seba samej. Sebaposkodzovanie, zase cigarety... Nebyt mojej rodiny ktorej nechcem sposobit bolest lebo viem ze ma miluje a bohuzial som jedinacik...nebyt ich tak konam asi inak. Len chcem povedat ze som si citala posledne vase posty, tesim sa ze niektori viete ako na to, a velmi by som chcela pomoct nam co nadalej nevieme ako zase najst radost z pocitu bytia. Bojim sa vlastnej mysle, ....je mi vsetko jedno. Prepacte za neoptimisticky post. Prajem vela stastia. Aspon niekomu.
Ahojte, vidím že nás je s psychickými problémami dosť veľa. U mňa (38r.)to prišlo dlhodobým preťažovaním psychiky. Chodila som popri práci na VŠ. Chcela som byť vo všetkom najlepšia a robiť všetko na 100%. Bývala som úplne vyčerpaná ale ignorovala som to. Dostávala som stavy úplnej prázdnoty vo mne (veľmi čudný stav). Veľmi rýchlo som sa unavila, a dostavovalo sa mi odkrvenie tváre (bolo mi zima na tvár) čo bol znak vyčerpania. Zrejme som prekročila svoje rezervy energie. Občas sa mi zatočila hlava, bola som ustavične hlboko pod normálom železa v krvi (únavu som pripisovala tomu, čo s časti aj bola pravda). Ale nevedeli a ani nezistili mi príčinu ustavičného strácania sa železa. Jedného dňa mi bolo zle od žalúdka, ale potom to prešlo. O 2 týždne sa to opakovalo s väčšou intenzitou. Ustavične ma nutkalo na vracanie, nafukovalo a striedali sa mi hnačky so zápchami. A pretrvávalo to neustále po dobu min.2 mesiacov kedy som pochodila všetky možné vyšetrenia žalúdka, čriev, krvi... Nič sa nezitilo, ale mne bolo stále zle, hocikedy som dostala triašku a panický strach. Bála som sa vyjsť z domu, stáť niekde v rade alebo niekde medzi ľuďmi neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som sa sama rozhodla zajsť k psychiatrovi ktorý mi predpísal liekdy na vychytávanie serotonínu a niečo na okamžité zabratie a konečne po vyše 2 mesiacoch ustavičného napínania na vracanie mi to ustalo. Ale je to len potlačené liekmi a chcela by som sa z toho dostať. Možno si myslíte že brať lieky je hlúposť (aj ja si to osobne myslím), ale keby Vám bolo takto zle ako mne tak sa asi necháte presvedčiť. Nepomáhal oddych, prechádzky, nič čo som robila. Bolievali na plecia akoby som na nich niesla celú ťarchu sveta :-) ale čo s tým ďalej. Vzdala som sa práce doma ale v robote mám toho viac nakoľko kolegyňa s ktorou sme robili prácu ochorela na zhubnú chorobu, odišla a všetko ostalo na mne s tým že nikoho brať nebudú. Takže teraz sa snažím čo najviac oddychovať, spať a relaxovať. Nepozerám správy a všetky negatívne ladené programi (v podstate TV minimálne). Radčšej sa hrabem v záhrade a kosím. Ale aj napriek tomu že beriem lieky niekedy ma chytí strach a býva mi zle. Zdá sa mi že reagujem aj dosť na počasie a na to čo zjem. Viete poradiť čo ďalej?
je to pripravok co by mal sklepat kortizol vo vasom tele a tym by mal ukludnit.
MNe funguje... kupte asi najblyzsie v amerike cez inet.
vela stastia
Zdar,
mam podobne problemy aky vy tu v tomto fore... Beham, cvicim, bla bla ... stale to vsak nieje 100%.. vsak na tie najvecsie uzkostne ataky a hlavne na zobudzanie sa v noci mi pomohlo toto:
-odkaz odstránený-
(Seriphos)....
tu o tom pise taka uznavana americka teta:
mne to pomohlo ... fakt lepsie spim...
Vela zdaru
Ja som uz prestal zase verit psychiatrickym liekom. Uz beriem zase len liek na spanie:-) Po polroku skoncim zase na psychiatrii na lieceni. Ja som si uz vsak vybral, radsej budem chodit do nemocnice, ako by som mal brat pravidelne tie lieky. Jeden mesiac do roka mi musi postacit:D
Uz som prisiel na to, ze RNG netaral nezmysly...
Podla mna je nasa societa nastavena na to, aby sme boli depresivni. Vela ludi nema ani pracu a ak niekto pracu ma, tak vacsinou zarobi len tolko, aby prezil.
Ide o to, aku depresiu mas. Ci je sposobena zlou chemickou reakciou v mozgu alebo vonkajsimi okolnostami.
Ja som si zacal pochvalovat jeden liek, kym som nezistil, ze som od neho pribral cirka desat kil. Citim sa pomaly ako take prasa. Tak ako mi to vlastne upravilo chemiu v mojom tele??
Tvarime sa ake mame super lieky, pritom opak je pravdou.
No ja som to svoje dno našiel.. určití čas mi bolo fajn ale ta pliaga je zase
späť.. Všade ma se*u v prací ..kamoši som neskutočne naje***** doma ma fotrovci hnevajú vobec nemam chuť komunikovať s nikým ..
Stále dookola každých 5 min tento týždeň je najhorší v mojom aj tak dosť pos*anom živote zajtra zase do tej vyjeba*ej roboty rzomíšla že dám výpoved bo tam asi niekoho zabijem ..
maximálne psychický vyčerpaný som sa išiel ožrať ale nemohol som a zase je to tu už fakt nevládzem nemam ani komu povedať co mi je .. a aj ked tak to ma každý v pič*** mam 21 rokov ale cítim sa ako starý dedo čo ma už každu chvílu skapať vobec sa neviem pohnúť dalej nechcem žrať tabletky do konca života... nevidím už žiadný zmysel ani chuť bojím sa sám seba ... bojím sa každého rána keždej noci už ani neviem kedy som si išiel lahnúť že sa dobre vyspím ... aj ked som hovoril lekárke ako to somnou vyzerá asi to má tiež v pi*i len žer te tabletky bude ti fajn a len budeš závislý nič viac do boha sám som štastný že som prestal z trávou a mam žrať nejake buzrantiny ... Všetko ma štve aj veci čo ma vždy potešili alebo rozosmialy ma štvú veštko okolo ale zároveň sa bojím isť čo len vy*rať sám neviem ako dalej.
