Fuu,ale sa to tu rozprudilo. Necakala som tolko nazorov,vazne. Ale kazdy jeden si vazim a v kazdom z nich bol podla mna urcity kus pravdy.
Chcem k tomu dodat len to,ze nemyslim si,ze by som sa otravila,alebo chystala spachat samovrazdu keby ma nechal. V podstate tento vztah beriem aj s touto moznostou. Nechcem si to pripustit,nechcem na to mysliet,ale je to niekde vo vnutri,vo mne. Proste viem,ze sa to moze stat a ratam s tym,aj ked viem,ze by mi to velmi ublizilo. Ale chcem to risknut aj napriek tomu.
Neviem si predstavit buducnost,neviem co bude zajtra,pozajtra o rok. Ale chcem byt stastna teraz a cas uz ukaze. Niekto nie je stastny za cely svoj zivot,tak ja sa uspokojim aj s tym malom co dostanem aj keby to malo trvat len rok,alebo pol. Nevravim ze doteraz neboli pekne chvile,ale nebolo to to prave orechove. Bola som zalubena aj do manzela,ale toto teraz je uplne iny pocit. Citim sa stastna, vtedy som sa citila len zalubene. Proste vtedy som bola rada ked som bola s manzelom,bolo mi fajn. Ale teraz som vyslovene stastna. Usmievam sa pri pomysleni na mojho 19 rocneho "priatela", celu ma to naplna,chytila som druhy dych.
Dalej co sa tyka manzela, to uvidim, ze ako to prijme. Je to rozumny muz, tak snad ma nesklame. Dnes sa s nim porozpravam, drzte mi prsty.