Ahoj, nejak si zvykam sem pisat, pretoze si myslim , ze pochopit ma moze jedine ten, kto bojuje s tou istou chorobou ako ja. Volakedy som si velmi rozumela s maminou i bratom, no odkedy trpim anorexoiou, nevieme si k sebe najst cestu, iba sa stale hadame a ublizujeme si. Snazim sa normalne stravovat, uz ma neprenasleduju vycitky, ked nieco zjem, naopak radujem sa z kazdeho kuska jedla. No, asi mi nie je sudene byt stastnou, pretoze mam pocit, ze bojujem s ovela horsiou chorobou, a sice, neustale musim upratovat, ak sa niekto okupe, alebo ide na WC, ihned sa obleciem do rovnosaty a vsetko drhnem, dostavam zachvaty hnevu, kricim, a popri tom placem, je to strasne, stale bojujem a uz ma to vobec nebavi, moj den je o jedeni, upratovani a uceni. I teraz mam pocit, ze musim ist vsetko upratat, ocovi to lezie riadne na nervi, bojim sa, co povie, ale...Prepacte, ze sa tak rozpisujem, no i vdaka vam a vasim pozitivnym slovam prezivam.