ahojte citala som to vsetko,,a viem otom svoje a to zacalo ked som mala len 14rokov-prave prijmackami na strednu,, nechcela som si to pripustit -anorexia kedeze a ja? ja len menej jem a nechuti mi sakze ja viem setko bezproblemov setko zvladam, nejako tak to bolo ale vtedy som to tak nevidela ako problem a ked mi niekto nieco povedal iba som sa z neho smiala a pritom mi len dobre chceli viete som strasne vysoka a kedze kamosky nizucke takk moja vaha jak u kona i pripadala,, proste hroza ,, ale dnes sa mi podarilo sa z tohto sna zobudit a pozeram sa nato triezvo,,poviem vam jedno bez blizkych to nezvladnete, usite rozpravat co vas trapi,, prosto to dostat zo seba vo,, ta choroba mi zobrala vela no dala mi este viac dospela som a vidim svet inymi ocami,, lepsi a zaroven krajsi treba najst zmysel ktory sa stratila potom to bude dobre.mne sa to dari niekedy si hoci pomylsim prestan jest ved budez tucna,,no potom si spomeniem na svoje hnusne kostnate telo a ten pocit zmizne,,, prekonal to niekto z vas???,