Bulímia,anorexia

pre m:
Ahoj m. Precitala som si tvoj prispevok a aj Zuzkin. Naozaj, neostavaj sama to je to najlepsie odporucanie. Tiez som mala problemy..bola som vyse 5 rokov anorektickou a prave preto mozem oponovat tvojim slovam, ze sa z tade neda vystupit. Je pravda, ze to stoji veeelmi vela energie, ale da sa. som toho zivim prikladom:) Len musis zacat od seba a chciet tak velmi ako je to mozne. Ver mi, je to tak, ze v zivote su aj dobre aj zle obdobia a paralelne sa doplnaju a striedaju. pocas mojej samoliecby prisla tiez niekedy recidiva, no ty ju musis v svojom rozhodnuti brat ako vyzvu do boja a nie ako prehru. Hlavny zaklad je chciet uprimne...neostavaj sama. viem, je to asi to najtazsie povedat o tom niekomu blizkemu, ale to ta moze akurat postavit. my so Zuzkou sme sa spoznali, prave tu, na portali a teraz sme na to dve a ver mi, ten pocit je k nezaplateniu. ak sa trapis sama a nenechas sa pritulit a pohladkat od cloveka, pred ktorym sa nemusis na nic hrat, je to uzasny pocit a uz len ten dava veciam novy rozmer. Tak dotoho, priatel urcite bude rad, ked ti bude moct pomoct. laska je velky liek a spriaznena dusicka vie zalatat aj tie najvacsie trhlinky v srdci. Ak by si sa chcela rozpravat o comkolvek, mozes sa kedykolvek na mna obratit, vlastne mozes sa obratit na kohokolvek na tejto stranke, lebo to je to carovne...vsetci z tadeto ti su schopni poradit, vypocut ta a podrzat aj v tom najtazsom, takze sa vobec nemusis bat. uz to, ze si sem napisala ziskavas oporu a neostavas sama.

m
Ahojky! Som rada, že si mi odpísala späť a že som ťa aspoň trošku potešila mojim príspevkom :) Ono u mňa ide skôr o anorexiu, síce občas prepadnem tiež väčšiemu jedeniu ako mi hlava povolí a potom už asi vieš čo nasleduje.. No je to všetko veľký začarovaný, ba až prečarovaný kolotoč.. Za tie priateľky som veľmi vďačná, bez nich by som tu už asi naozaj nebola. Doma sa cítim úzko, rodina ma vôbec nechápe a len mi na moju kôpku starostí a zúfalstvá pridávajú, preto si vážim, že aspoň kamarátky sa ma snažia pochopiť a pomôcť mi. No niekedy je to so mnou veľmi ťažké a obdivujem ich trpezlivosť.
Ty bývaš asi už s priateľom, však?? Ozaj ak sa mu bojíš zdôveriť, skús navštíviť, alebo vyhľadať nejakého dobrého psychológa, alebo psychiatra.. Viem, že väčšina z nich sú len knižkoví doktori a nerozumejú tomu, no občas sa nájdu aj takí, ktorí majú úprimný záujem pomôcť. Odkiaľ pochádzaš, ak sa smiem spýtať??
Tiež som si myslela, že sa toho diabla v hlave nedá zbaviť, ale mám 2 kamarátky, ktoré tým prešli a sú už zdravé, no museli veľmi dlho a ťažko bojovať, ale nakoniec to dokázali. Určite to ide, len musíš chcieť a mať silnú motiváciu a to najhlavnejšie je, nebyť na to sama, sama to určite nezvládneš, skús sa niekomu zdôveriť, uvidíš, že to pôjde ľahšie keď ti bude stále niekto podávať ruku..
Tak ti držím pästičky a ozvy sa ako sa ti darí, prajem ti zatiaľ veľa príjemných chvíľ, papa..

ahoj dnes som tu 1krat citam si clanky apripomina mi to mna aj jasom chora uz d14rokov a trapi ma to dodnes chcela by som sa s niekym porozpravat

Zuzka ahoj, chcem ti velmi pekne podakovat za tvoj email. Velmi ma potesil:-) Zavidim tvojej kamaratke,ze uz je z toho vonku, mas v nej oporu a to je super. Najhorsie na tom vsetkom je, ze nikdy si nebudeme iste, ci sa z toho naozaj dostaneme. Co som citala predosle prispevky, dievcata tam pisali, ze sa odborne liecili, navstevovali psychologov atd, ale aj tak sa k tomu po case vratili.Pripada mi to, ze s tym mozno budeme zit do konca zivota... Mozno budem mat pokoj na par dni, tyzdnov alebo mesiacov, ale pride nieco a budem v tom odznova. Aaach, uz teraz si pripadam tak staro... Ked si niekto robi posmech z narkomanov, alkoholikov a z tych co fajcia, nesmejem sa, sucitim s nimi, lebo presne viem,cim prechadzaju.Hned sa pozriem na seba, co mi ta zavislost sposobuje. Snazim sa na jedlo nemysliet, chcem tomu odolavat, ale ono to ide tak tazko...stale ma to prenasleduje a zakazdym si hovorim, dnes je to posledny krat,naozaj posledny. Od zajtra s tym uz prestanem a budem sa normalne stravovat.Ale to je velky omyl.Som tam, kde som aj bola, je to vo mne a prenasleduje ma to na kazdom kroku.Ale snazim sa a tiez nestracam tu iskierku nadeje. Este raz Ti Zuzka dakujem, davaj na seba pozor a napis...ahoj

"Raz davno mi povedal jeden psychiater, aby som sa nebala, ze z toho vyrastiem. Ze tento problem prekryju ine problemy bezneho zivota."
Necitala som vsetky prispevky, lebo na tuto velarocnu epizodu v mojom zivote chcem celkom zabudnut. Ale chcem aj vam vsetkym pomoct tym, ze napisem "NAOZAJ SA TO DA", ako jednej z vas povedal psychiater. Som toho dokazom. Mne pomohli sedenia u psychologicky a nebolo to rozpravanie o grcani alebo nejedeni. Bolo to o kazdodennych malych aj vacsich problemoch, o ktorych sa podla mna neda hovorit ani so super rodicmi, ani super partnerom. S kamoskou asi ano, ale neusmerni vas podla potreby. Ja vsetkym radim spojte sa so psychologom, ktory pracuje s tymito chorobami.

ahojte babz, ak nemate nikoho s kym by ste sa chceli porozpravat o svojom probleme, rada vam pomozem. Mam kamaratku, ktora trpela anorexiou asi 3 roky a to ye sme sa spoznali jej velmi pomohlo sa vyliecit. Som velmi rada, ze uz je ako tak v poriadku, aj ked obcas ju musim napomenut pre iste veci. Takze ak mate zaujem, rada vam pomozem.

Ten sloh je pre m, len mi to tam nejak nezobrazilo..

Ahojky!
Je to veľmi smutné, že to dusíš v sebe, tým ťa to viac požiera, ale chápem tvoje obavy z opovrhnutia a to že to tí druhí nepochopia. Ono to tak väčšinou je, ale nie všetci. Mám kamarátku, ktorá si tým prešla a už je z toho preč, tak ona ma chápe najlepšie a ešte jednu, ktorá je síce zdravá, no tiež sa mi snaží veľmi pomôcť a čo sa týka rodiny, tak to je na nulovom bode. Nechápu to a nikdy to nepochopia, hold sú takí a iní nebudú. Neprerobím ich a toto som sa musela naučiť. Ale je to ťažké, ešte doteraz sa to učím.
Bolo by fajn, keby si sa s tým zdôverila niekomu, kto ti je blízky, napr. ten priateľ, keď ťa má rád, neodstrčí ťa, možno to zo začiatku nepochopí a bude to pre neho šok, no daj mu čas a uvidíš, že bude robiť niečo preto, aby ti pomohol. No hlavné je s ním komunikovať a povedať mu vždy, akým slovom ťa pohladí a naopak akým ti ublíži. A keď aj tak nechceš, tak si píš denníček, možno to znie pubertiacky, no do neho môžeš napísať úplne všetko, lebo je len tvoj, nikdy ťa neopovrhne a aspoň nejakým spôsobom to dostaneš zo seba von. Môžeš si do neho čmárať, kresliť, je to na tebe. Skús to, mne to občas pomáha :)
Veru máš pravdu, život s týmito chorobami je úbohý. Celý tvoj život je len o jedle a o chudnutí. Ani mňa to nebaví, no nestrácam tú malú iskričku nádeje, ktorá vo mne ešte niekde leží a pasujem sa s tým. Musíš si nájsť nejaký záchytný bod, kôli ktorému sa chceš toho čerta v hlave zbaviť.
Držím ti palce a ozvy sa spätne ako sa máš a podobne. Zatial papa :o)

Ahojte...som velmi vdacna a zaroven nesmierne rada, ze som nasla tuto stranku a spoznala ludi, kt. vedia o com toto vsetko je. S touto prekliatou poruchou uz pomaly bojujem 5 r., od mojich 20.Moj zivot sa odvtedy radikalne zmenil,uz nie som ten clovek, kt. sa zo zivota tak tesil a mal tolke plany do buducna...Dospela som k mizernosti, k naladovosti, k utiahnutosti, k strate sebavedomia a sebadovery, k vysilenosti a vycerpanosti, menejcennosti a s myslienkami tociacich sa iba okolo jedneho a toho isteho: JEDLA! Tak strasne preklinam ten den,ked to zacalo! Je to ako zacarovany bludny kruh, z ktoreho nie a nie von. Najhorsie na tom je, ze nikto z mojich blizkych o tom nevie,ani len nic netusi. Dokonca ani moj priatel s ktorym zijem v spol.domacnosti uz dlhsi cas.Vsetko to v sebe dusim a trapim sa... Nenasla som odvahu sa niekomu s tym zdoverit, hanbim sa. Ludia,ktori to nepoznaju, nepochopia. Bojim sa. Bojim sa ich reakcie a opovrhnutia.Tak by som chcela vsetko vratit spat a zacat od zaciatku... Bolo mi to ine a o inom. Moj zivot by nabral iny smer...Ale hlavne je, ze teraz sa citim ovela lepsie a tesi ma, ze som nasla ludi,kt. prechadzaju tym istym cim ja a drzia so mnou...d a k u j e m

Ja som bola ,,tvrdou,, bulimickou /t.j. v extremoch aj 20x zvracanie denne/a som z toho vonku po 14rokoch.Uz rok som nezvracala ani raz a nemam ani potrebu sa prejedat.Myslim, ze dolezite je sa pozriet sam sebe dovnutra.U niekoho je to o sebaprijati a sebelaske , u niekoho o velmi vysokom egu.Ja som sa z toho dostala uspesne psychoterapiou-cez relaxacie , bez akychkolvek sedativ a liekov na upokojovanie, pracou na sebe samej, a pomocou homeopatie, ktora mi pomohla zvladat terapiu po psychickej stranke.Drzim vsetkym palce a hovorim Vam, DA SA TO.