Ako sa vyrovnat so smrtou blizkej osoby?

NajlepsíPria

Ahoj.
Mne mama umrela minulý rok v júli.
Myslel som si že to všetko zvládam ale pridružili sa k tomu ako pekné tak aj škaredé chvíle.
Po dvoch mesiacoch maminkinej smrti sme zistili že sme tehotný a začali sme sa veľmi tešiť.
Všetko to ale stopol potrat na konci prvého trimestra.
Keď sa blížili vianoce boli plné smútku a žiaľu.To iste aj silvester.
Všetky tieto veci som navonok zvládal ale po novom roku to všetko na mňa prišlo.
Triaška pocit úzkosti, samoty, žalúdočná nervozita...
Navštívil som aj psichologičku ku ktorej chodila aj maminka.
Veľmi mi pomáha a hlavne sa možem s ňou porozprávať otvorene a bez zábran.
Zvyknem mávať ešte dni keď to na mňa príde (smútok, žiaľ), ale sú dni aj keď som štastný.
Mám veľké štastie že mám po boku chápajúcu manželku, milujúcu sestru , otca, švagrinú so švagrom,tú najepšiu svokru a staru mamu.
Títo ľudia sú tí ktorý mi dávajú chuť žiť a tešiť sa.
Netreba zabúdať ani na vypĺňanie si volného času.
U mňa je to plávanie , sauny ...

Dúfam že ten kto podobne prežíva stratu svojho blízkeho ako ja pomôže mu čo som napísal.Hlavne je nájsť toho správneho človeka ktorý vás vypočuje podrží objíme a dodá vám chut žit.
DRŽÍM VŠETKÝM PALCE.

zewa

Treba o zosnulom veľa rozprávať. Len nie vždy je poblízku človek ochotný počúvať. Vtedy treba skúsiť psychológa, čo sa pozostalým a umierajúcim venuje.

lucky84

kto nezažil smrť blízkeho nevie toho druhého pochopiť, je to veľmi veľmi ťažké. Ja osobne som teraz po roku a pól snúbenca prestala plakať, strašne mi chýba ale aj strašne moc trpím samotou a uvedomujem si, že musím isť ďalej lebo smútkom sa ďalej nepohnem, musím žiť ďalej, lebo samému je veľmi veľmi zle. Kto momentálne prežíva smútok zo straty veľmi blízkej osoby, tak nech sa drží a nech žije aj za tú osobu, ktorá tu už nemôže byť s nami.

janulaxy

Ahoj shy... mne pred mesiacom zomrela sestra-dvojička, 10 dní jej chýbalo do 47r. Mala rakovinu, najskôr prsníka, z toho sa dostala a asi po pol roku rakovina pľúc a pečene... Celý život sme si radili, všetko sme si povedali, no skrátka bola moja najkamarátka. Nemôžem v noci spávať,stále si vyčítam, že som pri nej nebola posledné dni, ale ona nechcela. Stále mi vravela, že aby som prišla, keď sa bude cítiť lepšie - vraj mi zavolá. Mám teraz 9mes. vnúčika, trochu ma sem tam povzbudí,ale sestra mi neskutočne chýba... Držím Ti palce, určite čas je najlepší lekár...dúfam, že aj pre mňa to bude platiť

shy

janulaxy no ako píšeš, skončila som na liekoch :D už je to skoro 7 rokov a stále to trvá, hneď rok po otcovej smrti som skončila na psychiatrii...ale nechcem ťa strašiť, možno to zvládneš úplne v pohode, len je to ešte krátko aby to prebolelo, musíš dať tomu čas...ja som preto tak dopadla lebo sme mali v rodine aj iné problémy okrem otcovej smrti a ešte aj to za akých okolností zomrel ale to tu nebudem rozvádzať, jednoducho to nebolo zapríčinené len tou smrťou, bolo to vyvrcholenie toho všetkého čo sa stalo...

janulaxy

Ahoj ,,shy,,...vlastne, ak môžeš napísať, tak prečo si sa doteraz s tým nevyrovnala? Ja mám strach, že mi niekedy prepne, že to nedokážem. Aj premýšľam, či navštívim psychológa, len nechcem byť na liekoch.

Maoam

najhorsie na tom celom je fakt, ze sme nestihli nieco dolezite povedat, ze sme sa nestihli osobne rozlucit, ze sme nemohli prist alebo ine dovody a ked dotycny zomrie, ludia maju silne pocity viny a lutosti

osobne som toho nazoru, ze si clovek sam seba nema preco idealizovat a ak urobil chybu ci dotycneho nebol pozriet (a mohol), malo s nim bol, malo ho kontaktoval, lebo bol egoista alebo sa krutil okolo svojich veci a na ostatnych kaslal, nech si nastavi zrkadlo - je to sanca zmenit sam seba a pozriet sa na svoje nedostatky

pretoze ked niekto odide, lutujeme hlavne to, co sme pre toho cloveka NEUROBILI

a az vtedy si uvedomime a trkne nam, co je skutocne dolezite, spory riesit (neodkladat, nenatahovat, nezametat pod koberec), prejavovat si naklonnost, lasku, pomoct si vzajomne, ked treba, starat sa, informovat sa, kontaktovat sa, aj napriek rozdielom ci rozbrojom, vela z toho su blbe sarvatky alebo nedorozumenia, ale ludia - mnohi- nevedia prekrocit vlastny tien a vztahy sa radsej rozpadnu, teda nechaju ich rozpadnut a podobne, ako opät k sebe hladat cestu

pre tych, ktori dotycnych lubili a nestihli z nejakych objektivnych pricin poslednu rozlucku alebo pohreb - to je ine, v tom zmysle, ze nemali moznost, mate moznost v mysli dusu toho cloveka kontaktovat a dodatocne mu vsetko povedat, predstavte si to cosi ako telepatiu, dalej mate moznost a sancu, ze ked umriete vy, ze sa s nim na druhom brehu stretnete, ak vas pride cakat a mozete mu to povedat este raz tam 'zoci-voci'

tieto pripady hovoria najmä o tom, ze zijeme casto malicherne a povrchne, mame prekrutene priority a uvedomime si realitu a veci take, ake su az vtedy, ked je neskoro alebo vo vynimocnych ci necakanych momentoch :-/

je to o vyvoji a uceni sa, o nicom inom

vsak ja tiez jedneho dna odidem a dufam, ze sa dovtedy viacere veci vyriesia, bude sa mi odchadzat lahsie

janulaXY1

...keď si čítam niektoré príspevky, plačem... pred mesiacom mi zomrela sestra - dvojička na rakovinu, mala len 47 rokov. Nedá sa slovami opísať, ako veľmi mi chýba, pretože ona bola zároveň aj moja najlepšia priateľka. Presne viem, čo prežívajú ľudia, ktorým zomrie niekto blízky...je to tak strašne ťažké, že neviem, či sa z toho niekedy dostanem. Preto si vážim každý deň, ktorý prežijem s blízkymi a už sa úplne inak pozerám na život. Držím všetkým palce!!!